Debakel v Gaze
Dva týždne po tom, ako 60 000 členov strany Likud hlasovalo proti stiahnutiu z Pásma Gazy, naplnilo Námestie Rabina v Tel Avive 150 000 Izraelčanov a od vlády žiadali, aby pokračovala s plánom stiahnutia sa. Prvá skupina podporuje víziu „veľkého Izraela“, druhá podporuje štát Izrael. Prvá verí, že bez Gazy budeme zničení, druhá, že Izrael bude zničený s Gazou. Oblasť, o ktorú sa vedie spor, je husto obývaným, no suchým regiónom. S bezpečnostným múrom na troch stranách a Stredozemným morom na štvrtej sa stala pre väčšinu obyvateľov väzením. Žije v nej 1,3 milióna Palestínčanov, z toho asi 900 000 je utečencov, ktorí stratili domovy po roku 1948. V pásme nie je takmer žiaden priemysel a len málo obyvateľov si bolo schopných zaobstarať povolenia ísť hľadať prácu inde. Odhadovaná miera nezamestnanosti je 50 percent a čísla naznačujú, že 84 percent obyvateľov žije v chudobe s priemerným príjmom na hlavu dva doláre na deň. Vzhľadom na fakt, že Pásmo Gazy je na pokraji humanitárnej katastrofy, nie je prekvapujúce, že väčšina ľudí sa stala závislá od zvyškov pomoci. Prakticky všetky dvere boli zatvorené, okrem, samozrejme, dverí do mešít. V tomto dezolátnom regióne žije aj 7500 židovských osadníkov, menej než jedno percento celkovej populácie. Veria vo Veľký Izrael a teraz kontrolujú tretinu teritória Gazy. Zatiaľ čo asi tretina Palestínčanov žije natlačená v utečeneckých táboroch, osadníci majú pekné vily so zelenými trávnikmi a ihriskami a používajú asi sedemkrát viac vody, než ich okupovaní susedia. *** Ironicky, aj Sharonov jednostranný plán rozpustiť všetky (židovské) osady v Gaze, stiahnuť jednotky, ktoré ich chránia, a súčasne uzavrieť všetky hranice pásma – vrátane prístupu od mora a zo vzduchu – bol tiež formovaný paradigmou Veľkého Izraela. Sharon zistil, že okupovaní Palestínčania budú mať v oblasti vždy demografickú prevahu a že nie je naďalej ochotný poskytovať obrovské prostriedky na ochranu niekoľkých židovských osadníkov, ktorí tam žijú. Jeden dlho slúžiaci úradník v OSN mi to nedávno podal takýmto spôsobom: „Sharon chce odstrániť stráže, zamknúť väzenie a hodiť kľúče do mora.“ Sharonov návrh je však tiež o anektovaní, nie len o stiahnutí. Jedna z klauzúl vraví, že územia Západného brehu „ostanú súčasťou štátu Izrael, medzi nimi civilné osady, vojenské zóny a miesta, ktoré predstavujú pre Izrael dodatočný záujem“. Bushova administratíva klauzulu podporila a tým legitimizovala Sharonovu snahu anektovať de jure to, čo už bolo anektované de facto. Cieľom myšlienky je poskytnúť právnu záruku 220 000 židovských osadníkov, ktorá žijú na Západnom brehu a 180 000 žijúcim vo Východnom Jeruzaleme. Tým sa zníži možnosť, že by sa na základe akejkoľvek budúcej dohody museli niekedy vrátiť do Izraela. *** Členovia Likudu však, paradoxne, lídrov plán zamietli. Vysoko efektívna, no extrémistická organizácia osadníkov zo Západného brehu, Rada yesha, dokázala strhnúť vládnucu stranu na svoju stranu. V dňoch pred referendom šli osadníci od dverí k dverám a presviedčali voličov Likudu, aby Sharonov plán zamietli. Presvedčených bolo nakoniec 60 percent. Niekto by sa mohol opýtať – prečo odmietli osadníci zo Západného brehu Sharonov jednostranne vyhlásený plán? Veď nakoniec, výmenou za premiestnenie 7500 osadníkov Bush uznal legalitu ďalších 400 000 a tým, istým spôsobom, pomohol upevniť sen veľkého Izraela. Odpoveď je jednoduchá. Osadníci vedia lepšie ako ktokoľvek iný, že na okupovaných územiach záleží na sile zákona omnoho menej, než na tvrdej skutočnosti. To sa osadníci naučili od samého Sharona, ktorý je považovaný za otca protiprávneho projektu osád. Starajú sa preto menej o legalizmus a viac o implementáciu a stiahnutie z Gazy by vytvorilo nebezpečný precedens: bolo by to po prvýkrát, čo boli v kontexte izraelsko-palestínskeho konfliktu zrušené nejaké osady. A ak sa to môže stať v pásme, môže sa to stať aj na Západnom brehu. Sharon však už túto logiku neakceptuje, a hoci možno prehral bitku, ešte stále neprehral vojnu. Má v úmysle aj tak začať s realizáciou svojho programu a vojenská operácia odštartovaná v Gaze tomu v mnohom napomáha. *** Už pred časom zmenil Sharon Gazu na vojenské cvičisko. No po svojej nedávnej porážke v hlasovaní sa ju bude snažiť pretvoriť na akýsi Libanon. Hoci len 12 zo 166 teroristických útokov vykonaných v Izraeli od vypuknutia druhej Intifády malo svoj pôvod v Pásme Gazy, pochádza odtiaľ 45 percent Palestínčanov zabitých izraelskou armádou (asi 1000 ľudí). V pásme zničila izraelská armáda stovky domov, dôsledkom čoho ostalo 17 500 ľudí bez domova. V niekoľkých posledných dňoch bol juh Gazy odrezaný od severu a po tom, ako boli mnohí zabití a zničených asi 100 domov, tisícky ľudí utekajú z Rafahu v strachu pred zranením. Celá civilná oblasť bola zmenená na vojnovú zónu. Libanonizácia Gazy uspela. Na druhej strane, Sharonovi sa podarilo úspešne presvedčiť veľkú časť izraelskej verejnosti, že vojenská kampaň v Gaze, vrátane masívnej demolácie domov, je vedená za účelom „zastaviť teroristickým bunkám prívod kyslíka“. Na rozdiel od invázie Bejrútu z roku 1982, tentokrát dal akcii zelenú aj Najvyšší súd, čím sa Sharon a jeho kampaň stali kóšer. *** Na druhej strane, nezmyselná smrť 13 izraelských vojakov počas prvého dňa kampane šokovala izraelskú verejnosť. Pripomenula jej zbytočnú okupáciu Libanonu. Ich smrť sa stala argumentom pre pokračovanie sťahovania jednotiek a zrušenie osád. Zdá sa, že Sharon ničí Gazu, aby sa z nej stiahol, a to naznačuje, že „nový Sharon“ je stále „starým Sharonom“. Jeho krátkozraké plány, formované krátkodobými bezpečnostnými potrebami, úplne ignorujú snahy Izraela byť demokratickým štátom Blízkeho východu a nemajú nič spoločné s víziou mieru. Bez ohľadu na to, či sa mu tento plán podarí implementovať, vízia Veľkého Izraela, ktorá je v protiklade k štátu Izrael, v súčasnosti triumfuje. Autor je aktivistom v organizácii venujúcej sa budovaniu arabsko-izraelského partnerstva
Článok bol uverejnený na www.zmag.org
