Štyridsať rokov od smrti Džavaharlála Nehrúa

V máji 2004, štyridsať rokov od Nehrúovej smrti, svet obehla správa, že Indický národný kongres, strana, ktorej bol vodcom, po dlhšej dobe vyhrala parlamentné voľby a znova sa dostane k moci. Post premiéra však odmietla vdova po zavraždenom Nehrúovom vnukovi Sonja, pretože hoci sa Indovia zmierili s tým, že predsedníčkou indickej vlády bola Nehrúova dcéra Indíra, ťažko by asi zniesli, aby tento post zaujala žena pochádzajúca z Talianska.
Počet zobrazení: 1381
11-m.jpg

V máji 2004, štyridsať rokov od Nehrúovej smrti, svet obehla správa, že Indický národný kongres, strana, ktorej bol vodcom, po dlhšej dobe vyhrala parlamentné voľby a znova sa dostane k moci. Post premiéra však odmietla vdova po zavraždenom Nehrúovom vnukovi Sonja, pretože hoci sa Indovia zmierili s tým, že predsedníčkou indickej vlády bola Nehrúova dcéra Indíra, ťažko by asi zniesli, aby tento post zaujala žena pochádzajúca z Talianska. 14. novembra 1889 sa vznešenému príslušníkovi najvyššej indickej kasty brahmanov Mótílálovi Nehrúovi narodil syn, ktorému dali meno Džavaharlál, čo znamená „červený klenot“. V čase, keď sa narodil Džavaharlál, v Anglicku študoval právo mladý M. K. Gándhí. Nik samozrejme vtedy netušil, že obaja Nehrúovci a Gándhí zohrajú kľúčovú úlohu v dejinách Indie v 20. storočí. Motílál Nehrú bol mimoriadne úspešným právnikom, ktorému sa podarilo získať rozprávkový majetok. Pozoruhodné je, že veľmi dobre ovládal arabčinu a perzštinu, no s týmito jazykmi prijal aj prvky moslimskej kultúry. Otcov pisár malému Džavaharlálovi rozprával arabské rozprávky. Matka a teta zasa príbehy z indickej mytológie. Mal indického a anglického domáceho učiteľa, takže už ako malý chlapec ovládal nielen indický posvätný jazyk sanskrit, ale aj angličtinu. Otec mu bol po celý život vzorom vďaka voľnomyšlienkárstvu, veľkorysosti, ale aj pevnosti charakteru. Mladý Džavaharlál mal voči Angličanom rozporné pocity. Na jednej strane videl negatíva ich vlády, ich pohŕdanie obyvateľmi Indie, no na druhej strane cítil úctu k britskej, ale skôr by sa dalo povedať, že k európskej kultúre. Jeho otec sa začal čoraz viac angažovať k politike, nakoniec patril k vplyvným predákom Indického národného kongresu. V rokoch 1905 až 1912 Džavaharlál Nehrú študoval v Anglicku právo, najprv na univerzite v Harrow a od roku 1907 ešte na prestížnejšej univerzite v Cambridgi. Vo Veľkej Británii sa Nehrú stal socialistom. Bol presvedčený, že keď jeho krajina získa nezávislosť, nevyriešia sa tým všetky jej problémy. Tie kľúčové bude možno riešiť iba v takom spoločenskom zriadení, ktoré sa bude usilovať o sociálnu spravodlivosť. V tejto súvislosti však treba dodať, že kým inde v Európe zväčša prevažoval marxistický socializmus, vo Veľkej Británii bol chápaný ako súhrn viacerých prúdov. Hoci Nehrú Marxa uznával ako veľkého mysliteľa, nikdy sa nepovažoval za marxistu. Hoci Mótílál Nehrú bol v mnohých smeroch voľnomyšlienkársky, predsa len v istej kľúčovej oblasti sa držal indických tradícií. Ešte počas Džavaharlálových štúdií vo Veľkej Británii mu vybral nevestu. Bola to Kamala Kaulová, dcéra bohatého kašmírskeho podnikateľa. Svadba sa konala vo februári 1916. Napriek tomu, že životných partnerov dali dokopy rodičia, ich manželstvo bolo šťastné. 19. novembra 1917 sa im narodila dcéra, ktorú pomenovali Indíra. Gándhího návrat Svoj prvý politický boj na základe taktiky nenásilného odporu M. K. Gándhí vybojoval v Juhoafrickej únii. Hoci Briti na začiatku storočia porazili tamojších belochov – Búrov, zakrátko im prenechali moc vo vnútropolitických záležitostiach a umožnili im tak vybudovať systém rasovej segregácie, ktorého obeťou bola nielen černošská väčšina, ale aj Indovia, ktorí tam prišli za prácou. Taktikou nenásilného odporu Gándhí pre nich vybojoval občianske práva. V júli 1914 juhoafrický parlament prijal sériu zákonov, ktoré rušili nerovnoprávne postavenie Indov v krajine. Lenže zakrátko na to, čo Gándhí opustil južnú Afriku a vrátil sa do Indie, vypukla prvá svetová vojna. Do nej bola zatiahnutá aj India. Nielenže z nej putovali do Británie potraviny a suroviny, nielenže v jej továrňach sa vyrábali zbrane, ale Indovia museli bojovať na frontoch vo vojne, ktorá sa ich vôbec netýkala. Indický podiel na vojne narastal. To však spôsobilo, že indickí politici začali žiadať kompenzáciu obetí vo vojne. V decembri 1916 v meste Laknáu zasadalo vedenie Indického národného kongresu i Moslimskej ligy. Organizácie oboch hlavných komunít krajiny sa dohodli na vzájomnej spolupráci pri presadzovaní požiadaviek o čo najširšiu samosprávu Indie. V tomto meste sa po prvý raz stretli D. Nehrú a M. K. Gándhí. Hoci Nehrú cítil ku Gándhímu mimoriadne veľkú úctu, ešte vôbec netušil, akú úlohu zohrá tento drobný muž pri oslobodení krajiny. Koordinácia politickej činnosti Indického národného kongresu a Moslimskej ligy Angličanov zaskočila. Koniec vojny bol v nedohľadne, tak sa kolonizátori uchýlili k sľubom, že Indii bude postupne poskytnutá rozsiahla samospráva. Indickí predáci podporovali britské úsilie vo vojne v dôvere, že po jej víťaznom konci budú môcť sami spravovať svoju krajinu. Lenže v roku 1918, po skončení vojny Briti presadili dva zákony. Prvý dal mimoriadne právomoci polícii a druhý sľuboval Indom viacej dobre platených miest v štátnej správe. Jedine Gándhí vedel, ako na túto britskú svojvôľu reagovať, navrhol, aby 6. apríla 1919 Indovia reagovali zastavením práce a masovými demonštráciami. Angličania reagovali tvrdými represáliami. Najväčší počet mŕtvych bol v pandžábskom meste Amritsar. Nehrúov socializmus M. K. Gándhí bol predovšetkým žiakom ruského spisovateľa a mysliteľa Leva Nikolajeviča Tolstého. To, čo u ruského mysliteľa bol iba súhrn výziev, Gándhí dokázal previesť do politickej doktríny a taktiky. Už sme spomínali, že Nehrú cítil voči Gándhímu nesmiernu úctu, no napriek tomu, že uznával nesmiernu účinnosť taktiky nenásilného odporu, kládol si otázky, na ktoré Gándhí nedokázal odpovedať. Jednak išlo o to, prečo sú Briti takí zlí a zákerní a čo majú Indovia robiť po dosiahnutí nezávislosti. Nehrú pochopil, že kolonialistické násilie Britov nie je dôsledkom ich národnej povahy, ale spoločenského zriadenia – kapitalizmu. Indii nepostačí zbaviť sa Britov, ale bude nutné zmeniť spoločenské zriadenie. Hoci Nehrú pojem „socializmus“ nikdy presne nedefinoval, dával predsa najavo, že ho chápe ako podstatné zlepšenie životnej úrovne ľudových más, spravodlivejšie rozdelenie majetku a národného dôchodku a najmä obmedzenie veľkostatkárskeho vlastníctva pôdy. Výslovne povedal, že socializmus značí „štátne vlastníctvo výrobných prostriedkov a prostriedkov rozdeľovania“. V slobodnej Indii sa mal zaviesť taký progresívny daňový systém, aby sa vysoké dane platili z vysokých príjmov a, samozrejme, aj mala byť zavedená vysoká dedičská daň. Príkladom takéhoto vývoja bol pre Nehrúa Sovietsky zväz. Hoci chváli mnohé, čo sa v tejto krajine uskutočnilo, zároveň zdôrazňoval, že preň bol neprijateľný permanentný teror, násilie a všemocnosť politickej polície. V 30. rokoch bolo čoraz zrejmejšie, že vypukne nová svetová vojna. Niektorí indickí politici sa riadili zásadou, že „nepriateľ môjho nepriateľa je mojím priateľom“. Hlavným nepriateľom Británie bolo nacistické Nemecko a tam začali hľadať podporu. Ich hlavným predstaviteľom bol S. Bose. Nehrú si však uvedomoval, že ani nacistické Nemecko, fašistické Taliansko či militaristické Japonsko slobodu Indii neprinesú. Vedel však, že po vojne sa India osamostatní. Prichádza s myšlienkou, ktorá sa dnes (napriek zjednocovaniu Európy) zdá byť utopická: India, Afganistan, Irán, Cejlón, Barma, Irak, Malajsko, Thajsko a Indonézia by sa mali zjednotiť do akéhosi zmluvného celku. Spomenie si niekedy v budúcnosti niektorý z ázijských politikov na túto Nehrúovu víziu? Nezávislosť Musíme pripomenúť, že britskí kolonizátori rozdelili Indiu veľmi zvláštnym spôsobom. Okrem územia, ktoré bolo pod ich priamou správou, existovalo vyše 500 formálne samostatných kniežatstiev. V roku 1945 britská vláda vyhlásila, že ak aj India dostane nejakú formu samosprávy, nesmie to narušiť práva týchto kniežatstiev. Zároveň sa Britom podarilo rozdeliť Indov na hinduistov a moslimov. Briti operovali s relatívne pravdivým tvrdením, že islam nemožno redukovať na náboženstvo, že je to aj politická a sociálna doktrína. Pravda, úmyselne však nechceli brať do úvahy tú okolnosť, že moslimská komunita v indickom prostredí získala osobité vlastnosti. Koloniálna správa uskutočnila na konci roku 1945 v Indii voľby. Voľby ukázali, že v Indii boli tri reálne politické sily: britskí kolonizátori, Indický národný kongres a Moslimská liga. Kongres a Liga chceli nezávislosť krajiny, no bol tu významný rozdiel: Kongres chcel zachovať jednotu krajiny, Liga ju chcela rozdeliť na dva štáty, hinduistický a moslimský. Moslimský mal mať názov Pakistan, čo znamená „krajina čistých“, akoby hinduisti boli nečisté bytosti. Okrem týchto strán sa začali ozývať aj indickí komunisti. Tí dokonca chceli Indiu rozdeliť na jedenásť celkov. Nešlo im o proklamované právo národov na sebaurčenie, ale dúfali, že by sa v niektorých z týchto štátov dostali k moci. Už sme spomínali, ako na Nehrúa zapôsobil stalinistický teror. Táto politika indických komunistov viedla Nehrúa k prehodnocovaniu jeho socialistických postojov. Rok 1946 sa stal v Indii rokom neuveriteľných hrôz. Začali sa masakre medzi hinduistickým a moslimským obyvateľstvom. Moc mali v rukách Briti, ktorí namiesto ráznych opatrení na udržanie poriadku ešte zvyšovali chaos. Nakoniec sa im podarilo dosiahnuť, že obe strany súhlasili s tým, aby hranice medzi Indiou a Pakistanom stanovili Briti. Gándhí, ktorý chcel zachovať napriek všetkému jednotu krajiny, zahynul v januári 1948 rukou hinduistického fanatika. Budovanie štátu Spomínali sme problém „nezávislých“ kniežatstiev v Indii. Britská labouristická vláda na čele s Atleem vyhlásila, že zmluvy Veľkej Británie s týmito kniežatstvami už neplatia a kniežatá musia sami vyriešiť svoje vzťahy s Indiou či Pakistanom. Väčšinu problémov sa podarilo vyriešiť. Ostal však jediný, ktorý je dodnes zdrojom konfliktov medzi Indiou a Pakistanom - problém Kašmíru. Kašmír bolo kniežatstvo s moslimskou väčšinou, ktorému vládlo hinduistické knieža. To požiadalo o pripojenie k Indii. Pakistan sa pokúsil obsadiť toto kniežatstvo násilím. Nakoniec obsadili iba jeho časť. 15. augusta 1947 sa na mape zjavili dva nové štáty – India a Pakistan. Pakistan bol veľmi kurióznym štátom, tvorili ho dve, niekoľko tisíc kilometrov vzdialené časti. Indická vláda stála pred ťažkými problémami. Z Pakistanu prišlo okolo osem miliónov utečencov, ktorí mali hrozné spomienky vyvolávajúce nenávisť k moslimom. Prudko narastala nezamestnanosť, klesala výroba, hrozil hladomor. Bolo jasné, že z tejto situácie bude možné nájsť východisko iba na základe uvážlivej politiky. Nehrú odmietol masívne znárodnenie, za čo ho komunisti obvinili zo zrady. Jeho vláde sa však podarilo ekonomickú situáciu postupne stabilizovať. Zahraničnopoliticky Nehrú stál na pozíciách pozitívnej neutrality. V období čoraz sa zostrujúcej studenej vojny dával najavo, že si želá konštruktívnu spoluprácu aj s USA, aj so Sovietskym zväzom. Keď sa v roku 1949 v Číne dostali k moci komunisti, Nehrú sa usiloval o priateľstvo s touto krajinou. Napriek tejto snahe sa začínal ďalší konflikt. Čína si nárokovala desiatky tisíc štvorcových kilometrov v hornatom, prakticky neobývanom území. V roku 1962 vypukli v čínsko-indickom pohraničí ozbrojené zrážky. Nakoniec sa stal čínskym priateľom Pakistan. 27. mája 1964 Nehrú zomrel. Zanechal po sebe krajinu, ktorá získala vo svete mimoriadnu autoritu. Často je charakterizovaná ako „najľudnatejšia demokratická krajina“. Dodnes musí riešiť mnohé problémy. Je to krajina mnohých etník, medzi ktorými panuje oddávna nevraživosť. Zároveň je to jedna z najľudnatejších krajín sveta. Zlepšenie zdravotnej starostlivosti viedlo k tomu, že dnes v nej žije vyše miliardy obyvateľov. Po smrti Nehrúovho nasledovníka Šástriho sa premiérkou stala v roku 1966 jeho dcéra Indíra. Na čelo krajiny sa nedostala iba vďaka svojmu pôvodu. Istý juhoindický politik vyhlásil, že Indíra bola „jediným mužom v indickej vláde“. Tento bonmot mal znamenať predovšetkým to, že sa vyznačovala neuveriteľnou odvahou. To sa jej stalo osudným, v roku 1984 ju zavraždili sikhskí extrémisti.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984