Ja, moje druhé Ja a moje vnútro

Pred dvoma rokmi, keď som viedol rozsiahly univerzitný program nazvaný História a literatúra, mi zišla na um myšlienka, ktorá sa mi vtedy zdala byť úžasnou. Pravidelne sme organizovali fórum, na ktoré sme pripravovali prednášky renomovaných hosťujúcich vedcov, ktorých práca smelo prekračovala hranice jednotlivých disciplín. Mal som v úmysle pozvať svojho priateľa a bývalého kolegu z Berkeley Thomasa Laqueura, ktorý vtedy pracoval na novej ambicióznej knihe spájajúcej dejiny medicíny s kultúrnou históriou, psychológiou, teológiou a literatúrou. Nebola to len otázka priateľstva. Laqueurova velebená kniha z r. 1990 Milovanie – o lekárskych objavoch v sexuálnych rozdieloch – mala významný vplyv na široký okruh disciplín, od dejín vedy po rodové štúdie, od literárnej kritiky po dejiny umenia. Objav alebo vynález: spoločné chápanie rozdielov medzi ženami a mužmi sa zmenilo – tvrdil Laqueur – ani nie tak kvôli empirickým objavom, ako skôr v dôsledku celkového spoločenského prehodnocovania. Jeho dielo ukázalo, že v sedemnástom a osemnástom storočí sa ľudia postupne posúvali od modelu jedného pohlavia – podľa ktorého bolo telo ženy vnímané ako prirodzene podriadená verzia mužského tela – k modelu dvoch pohlaví, podľa ktorého boli orgány generácie vnímané dosť odlišne. Vzdali sa teda odvekej predstavy, že vagína je v skutočnosti nenarodený penis a pochopili, že to, o čom si mysleli, že sú nezostúpené semenníky, bolo v skutočnosti čosi úplne odlišné, čosi, čo nazvali vaječníkmi Posledná Laqueurova kniha, Sex osamote: Kultúrne dejiny masturbácie (Solitary Sex: A Cultural History of Masturbation) vychádza z tej istej úvodnej premisy, ako jeho dielo Milovanie: to, čo považujeme za zaručené, to, čo je samozrejmé, to, čo sa jednoducho zdá byť súčasťou ľudských bytostí, má v skutočnosti svoju minulosť a v rámci nej fascinujúcu, konfliktnú, významnú históriu. Bolo vtedy malým zázrakom, že ho považovali za človeka, ktorého diela a prednášky oživia pre študentov histórie a literatúry semester. On aj oživil semester, stala sa však pritom zvláštna vec: došlo k obrovskému výbuchu nervozity. K panike nedošlo medzi študentmi – medzi mnohými tými, ktorí dovŕšili vek na to, aby si pozreli film Niečo na tej Mary je –, ale medzi vyučujúcimi, ktorí viedli semináre a školenia. Aj keď sú skúsení a veľmi vzdelaní, keď boli postavení pred otázku potreby diskutovať o histórii masturbácie so študentmi, mnohí z nich zbledli. Koprofília by ich vôbec nevyviedla z miery, sodomia by ich nespomalila, incest by ich aktívne zaujal –, ale masturbácia: prosím vás, len to nie... I. Po návale horlivých diskusií som zvolal poradu zamestnancov, aby sme prebrali veľkú masturbačnú krízu. Prvá vec, ktorú som si všimol, bola, že u každého sa za noc rozvinula intenzívna citlivosť voči dvojzmyslom, akoby samotný jazyk trpel horúčkou. „Kedy príde Laqueur?“ (zadržiava smiech). „Jeho návšteva vyvoláva mnoho otázok“ (chichotá sa). „Čo si myslíte, čo vzíde z tejto diskusie?“ (zachrčí). „Bude mi ľúto, ak jeho návšteva zvedie niektorých na zlú cestu“ (hlasný rehot). Možno v reakcii na tento výbuch hlúpostí skúsená a zvyčajne citlivá profesorka vstala a predniesla naliehavý prejav. „V minulosti som vyučovala predmety so sexuálnou tematikou“, prehovorila chrapľavým hlasom, „a existuje jedna vec, ktorá je podľa mňa absolútne dôležitá: tu niet miesta pre žiaden humor. Ak raz dovolíte študentom smiať sa, je po všetkom.“ Keďže predmet venovaný problematike masturbácie zvyčajne vyvoláva úsmev, bola to dosť nešikovná poznámka, i keď ešte nešikovnejšia bola odpoveď ďalšieho vyučujúceho: bolo to, vyhlásil, proti jeho svedomiu dávať študentom čítať úryvky z novej Laqueurovej knihy alebo ich žiadať, aby sa zúčastnili na prednáške. Pripustil, že to nebolo preto, že by predmet – vzťah medzi medikalizáciou ľudského správania a imagináciou – nebol dôležitý, ale malo by sa o ňom diskutovať len v tzv. „nenútenom rámci“. V tom sa v skutočnosti líšil od všetkých ostatných predmetov. Keďže som nechcel narušiť jeho svedomie, oslobodil som ho spod tejto úlohy a povedal som mu, že ak by niektorí študenti (ktorým by som dal na výber) zdieľali jeho pocity, mohol by ich učiť z Laqueurovej skoršej knihy o viktoriánskych nedeľných školách a o kultúre pracujúcej triedy. Túto možnosť si nakoniec nevybral ani jeden študent. Na záver mi zavolala chichotajúca sa reportérka z Newsweeku, ktorá mi oznámila, že má priestor pre článok o ďalšej prednáške. „Výborne,“ povedal som, „rád by som napísal o celej sérii prednášok, ktoré sú naplánované v rámci predmetu história a literatúra na celý rok.“ Nie, nie, odpovedala, zaujímala ju len táto konkrétna prednáška. Chápem, povedal som s defenzívnou chladnokrvnosťou, máte špeciálny záujem o nozológiu osemnásteho storočia - teda o vedeckú klasifikáciu ochorení. Zdala sa mi sklamaná, a časopis sa nakoniec uspokojil so stručnou zmienkou, že „moderný majster masturbácie“ prišiel diskutovať na Harvard. Vtedy som pochopil, že Laqueur bol čímsi tajomným a zároveň význaným. Ako som to mohol predvídať? Žeby som nečítal Portnoyovu sťažnosť alebo nevidel Seinfeld? Za predchádzajúcej administratívy vyhodili hlavnú lekárku zdravotníckych zariadení Jocelyn Eldersovú, alebo sa to aspoň hovorilo kvôli jej zjavnému súhlasu s verejnými zdravotnými hodnotami masturbácie. Na tlačovej konferencii v Miami prezident Bill Clinton vyhlásil, že jej názory na túto problematiku odrážali „rozdiely medzi politikou administratívy a mojím vlastným presvedčením.“ Masturbácia je v podstate jedinečná – v celej palete viac či menej univerzálneho ľudského správania, v prebudení zvláštnej a zvláštne intenzívnej vlny úzkosti. II. Túto úzkosť, poznamenáva Laqueur, nenájdete vo všetkých kultúrach a nie je ani súčasťou vzdialeného pôvodu našej vlastnej kultúry. V starovekom Grécku a v Ríme masturbácia nemohla byť predmetom dočasných rozpakov alebo výsmechu a nemala veľký, resp. nemala žiaden medicínsky význam, resp. pokiaľ to môžeme konštatovať, mala kultúrny význam. Ešte prekvapujúcejšie je, tvrdí Laqueur, že ju takmer nenájdete v starobylom židovskom myslení. Toto konštatovanie na prvý pohľad vzbudzuje pochybnosti, pretože v Genezis 38 sa dočítame, že Onan „rozlial svoje semeno na zem“, čo sa Pánovi natoľko nepáčilo, že ho utĺkol k smrti. Onánia sa stala synonymom masturbácie, nie však pre rabínov, ktorí písali talmudy a midrašim. Hriechom Onana podľa nich nebola masturbácia, ale vedomé odmietnutie plodenia. Ich konceptuálne kategórie – plodenie, modlárstvo, znesvätenie – evidentne neposkytovali významnejšie miesto pre hriešne oddávanie sa vlastnej, úmyselnej rozkoši a pôžitkom. Niektorí analytici vidia vo vyhlásení rabína Eliezera – „Každý, kto si drží penis, keď močí, akoby lákal na zem povodeň“ – určité odsúdenie takýchto pôžitkov, pri bližšom pohľade sú však aj títo analytici znepokojení únikom semena. Stredovekí kresťanskí teológovia na druhej strane jednoznačne vnímali masturbáciu ako hriech, nešlo však o hriech, tvrdí Laqueuer, o ktorý by mali zvlášť veľký záujem. S výnimkou opáta Johna Cassiana v piatom storočí ich väčšmi znepokojovalo to, čo Laqueuer nazýva etikou spoločenskej sexuality, než etika sexu osamote. To, čo znepokojovalo, bolo „zvrátenie sexuality ako zvrátenie spoločenského života, nie ako stiahnutie sa do asociálnej autarchie.“ V kláštoroch sa úzkosť sústredila oveľa viac na sodomiu ako na masturbáciu, kým v širokom svete sa zamerala skôr na incest, zverstvo, smilstvo a cudzoložstvo. Keď teológovia komentovali Genezis 38, Onana odsudzovali nie kvôli tomu, čo spravil, ale kvôli tomu, čo odmietol urobiť: Svätý Augustín tak Onana interpretoval ako druh osoby, ktorá nedokáže spraviť to, čo môže, aby pomohla tým, čo sú v núdzi. Tak ako sa hodí k náboženstvu, ktoré odmieta prísnu rabínsku povinnosť plodiť a namiesto toho oslavuje kláštornú cudnosť, argument sa tu odvracia od povinnosti plodiť a rozmnožovať a mení sa na všeobecnejšiu morálnu povinnosť. Cirkevní otcovia nemohli veľmi zdieľať židovské obavy ohľadom Onana, a to najmä preto, lebo cirkev si najviac ctila tých, ktorých pobožnosť viedla k ich úniku od celého okruhu sexuálnych stykov a generácií. Teológovia nepripúšťali masturbáciu, no ani sa na ňu veľmi nezameriavali, keďže samotnú sexualitu, a nielen nereproduktívnu sexualitu bolo treba prekonať. Veľmi prísny moralista, Raymond de Penafort varoval ženatých mužov pred dotýkaním sa samých seba, ale to len preto, lebo vzrušenie by v nich mohlo vzbudiť túžbu stýkať sa častejšie so svojimi ženami. Je možno lepšie oženiť sa ako horieť túžbou, tento druh záležitostí by však mal zostať na minimálnej úrovni. Jeden jediný text zo začiatku pätnásteho storočia – trojstránková príručka „O vyznaní masturbácie“, ktorá sa pripisuje rektorovi Parížskej univerzity Jeanovi de Gerson – dával pokyny kňazom k tomu, ako sa priznať k tomuto hriechu, pričom tento text sa pravdepodobne dostal len do niekoľkých rúk. Teológovia reformácie na koncepcii masturbácie veľa nemenili, ani výraznejšie nezvýšili svoj záujem o ňu. Aby si boli istí, protestanti vehementne trestali katolíkov za vytváranie inštitúcií – kláštorov a konventov, ktoré podľa nich pošpinili manželstvo a nevyhnutne pestovali masturbáciu. Manželstvo, kázali reformátori, nebolo horšou voľbou pre tých, ktorí nedokázali dosiahnuť vyšší cieľ cudnosti. Bolo naplnením ľudskej a božskej lásky. Sexuálna rozkoš v manželstve, za predpokladu, že nebola priveľká a že sa jej manželia neoddávali len kvôli nej samotnej, nebola nevyhnutne hriešna, alebo inými slovami, každá škvrna hriechu bol zmazaná božským cieľom plodenia. Podľa učenia Luthera a Kalvína masturbácia zostala tým, čo bola pre rabínov: činom, ktorého hriešnosť spočíva v odmietnutí plodenia, v márnotratnom plytvaní semena. III. V jednom zo svojich raných sonetov Shakespeare duchaplne obracia takéto márnotratné plytvanie semena na ekonomickú nedbalosť: Márnotratná krása, prečo míňaš dedičstvo tvojej krásy na sebe? Zanechaním toľkej krásy mladému mužovi príroda očakáva, že ju odovzdá ďalšej generácii. „Nádherný lakomec“ si ju však necháva pre seba a odmieta splodiť dieťa, ktoré by mohlo právom niesť jeho obraz v budúcnosti. Masturbácia je v sonete zvrátené zneužitie dedičstva. Mladík míňa len na seba a preto odhadzuje od seba bohatstvo, ktoré by mohlo právom stvoriť ďalšie bohatstvo: . Mladý muž, ako ho charakterizuje sonet, je zdierač, a keď je jeho konečné zúčtovanie vykonané, zostanú mu nedoplatky. Ekonomické metafory, ktoré sa tu použili, majú zvláštny účinok velebenia úžery, ktorá bola v tých časoch považovaná za hriech i zločin. Objavuje sa tu autobiografický prvok – autor Benátskeho kupca bol tiež miestami úžerník, rovnako ako jeho otec. Shakespeare však zároveň predvídal neustále sa opakujúcu tému v histórii „modernej masturbácie“, ktorej sa venuje Laqueur: od osemnásteho storočia sa masturbácia označuje ako zneužitie biologickej a sociálnej ekonómie. Renesancia poskytuje niekoľko pohľadov na masturbáciu, ktorá sa sústreďuje väčšmi na rozkoš ako na zabránenie splodeniu. V deväťdesiatych rokoch šestnásteho storočia Shakespearov súčasník Thomas Nashe napísal báseň o mladom človeku, ktorý šiel navštíviť svoju priateľku, ktorá bývala – len kvôli pohodliu, ubezpečovala ho – v nevestinci. Muž sa tak vzrušil čírym pohľadom na ňu, že predčasne ejakuloval, no ochotnej dáme sa podarilo ho opäť prebudiť. Nie však dostatočne na to, aby sa sama uspokojila: na jeho sklamanie dáma dosiahla „rozkoš“ len svojím umelým penisom, ktorý, ako vyhlásila, bol oveľa spoľahlivejší ako ktorýkoľvek muž. Toto dielo sociálnej komédie má oveľa bližšie k tomu, čo by Laqueur považoval za autentickú „modernú“ masturbáciu, keďže Nashe sa sústreďuje skôr na dosiahnutie rozkoše ako na únik semena, aj keď to ešte stále nie je ono. Laqueur netvrdí, žeby v priebehu antiky, stredoveku či renesancie muži a ženy nemasturbovali – stručná príručka spovede pripisovaná Gersonovi predpokladá, že táto činnosť je všadeprítomná, a historik nenachádza žiadne dôvody, aby o tom pochyboval – skôr tvrdí, že nešlo o veľmi významnú udalosť. Jednoducho sa veľmi zriedka uvádza, že išlo o veľa, a tých niekoľko zmienok, ktoré vyšli na povrch, zvyčajne potvrdzujú relatívnu bezvýznamnosť tejto otázky. Samuel Pepys tak vo svojom denníku okrem nespočetných príležitostí, keď mal k svojej rozkoši partnerku, opísal chvíle, v ktorých si užíval sex osamote, čo v ňom však neskôr nevyvolalo žiadnu hanbu či výčitky voči sebe samému. Naopak, mal pocit osobného víťazstva, keď sa mu počas plavby po Temži podarilo dosiahnuť orgazmus – „dokončiť to“, ako to nazval – výlučne silou svojej predstavivosti IV. K prelomu došlo až o polstoročie neskôr, a to nie preto, žeby masturbácia mala byť konečne chápaná ako hrozný hriech alebo hospodársky zločin, ale skôr preto, že po prvýkrát ju začali klasifikovať ako vážne ochorenie. „Modernú masturbáciu“, ako začína dielo Sex osamote, „možno datovať s presnosťou, ktorá je v kultúrnych dejinách zriedkavá. „Vznikla v roku alebo okolo roku 1712“ vydaním krátkeho traktátu v Londýne s veľmi dlhým názvom: Onánia alebo ohavný hriech vlastného poškvrnenia a všetky jej hrozné následky, pri zohľadnení oboch pohlaví, s duchovnými a fyzickými radami tým, ktorí si už ublížili týmito odpornými praktikami. A včasné varovanie mládeži národa oboch pohlaví… Anonymný autor – Laqueur ho identifikuje ako Johna Martena, pochybného lekára, ktorý vydal aj iné práce jemnej medicínskej pornografie – vyhlásil, že sa stretol s pobožným lekárom, ktorý našiel liek na uvedené neliečiteľné ochorenie. Lieky sú drahé, no vzhľadom na závažnosť situácie sú hodné každého penny. Čitateľom sa odporúča, aby sa na ne pýtali pod názvom „posilňujúca tinktúra“ a „hojný prášok“. Všetko to začalo v tomto bode, tvrdí Laqueur. Otázka, samozrejme, stojí tak, prečo toto nehanebné predajné šarlatánstvo miesto toho, aby sa odpratalo medzi smeti, kam patrí, malo slúžiť ako základný kameň serióznej lekárskej tradície, ktorá pretransformovala kultúrne predpoklady, ktoré boli bezpečne zakorenené po dlhé tisícročia. Odpoveď bola čiastočne bystrým marketingovým trikom: neskoršie vydania, a tých bolo dosť, obsahovali dráždivé listy čitateľov, ktorí so zatajeným dychom odkrývali svoje vlastné začiatky návyku na masturbáciu a dokazovali ju pred oslobodzujúcou mocou patentovanej medicíny. Len marketingom sa však nedá vysvetliť, prečo „onanizmus“ a s ním spojené termíny sa začali čoraz častejšie objavovať vo veľkých encyklopédiách osemnásteho storočia alebo prečo jeden z najvplyvnejších francúzskych lekárov, velebený Samuel David Tissot, sa uchýlil k myšlienke masturbácie ako k nebezpečnému ochoreniu alebo prečo sa Tissotova práca z r. 1760, LOnanisme, stala okamžitou literárnou senzáciou v Európe. Tissot neobchodoval s tinktúrami alebo dráždidlami, ani sa nenechal uniesť skorším dielom, ktorého názov a koncepciu si osvojil: anglický traktát, napísal, „je skutočným chaosom… jedna z najnesúvislejších produkcií, aké sa kedy objavili.“ Aj keď bol ďaleko od toho, aby odmietol jeho ústrednú myšlienku, Tissot „definitívne uviedol masturbáciu,“ konštatuje Laqueur, „do hlavného prúdu západnej kultúry.“ Nebolo to dlho pred tým, ako takmer celý lekársky stav prisúdil sexu osamote nekonečný zoznam ťažkostí, ktorý zahŕňal tuberkulózu, epilepsiu, vyrážky, šialenosť, chudnutie a predčasnú smrť. V. Moderná masturbácia – a tu ide o vynikajúci Laqueurov postreh – je výtvorom osvietenstva. Bolo to obdobie rozumu, víťazstva nad poverami a tolerantnej, dokonca nadšenej akceptácie ľudskej sexuality, ktorá vyvolala monštrum sebaukájania. Pred Tissotom a jeho vzdelanými lekárskymi kolegami väčšina obyčajných ľudí mohla masturbovať, tak ako Pepys, bez väčšieho pocitu viny. Po Tissotovi každý, kto sa oddával tejto tajnej rozkoši, tak činil s plným, pokoreným vedomím desivých následkov. Masturbácia bola útokom na zdravie, na rozum, na manželstvo, a dokonca aj na samotnú rozkoš. Pre osvietenských lekárov a ich spojencov masturbácia nebola druhom rozkoše, znamenala pre nich falošnú rozkoš, perverziu skutočného. Ako taká bola nebezpečná a za každú cenu jej bolo treba predchádzať. Potvrdenie týchto prekvapujúcich záverov pochádza od niekoho, koho len ťažko možno obviniť z prudérnosti: od Giacoma Casanovu. Veľký benátsky milovník a dobrodruh spomína na konverzáciu, ktorú viedol v Istanbule v r. 1740 s uznávaným tureckým filozofom Jusufom Alím. „Pýtal sa ma, či som ženatý.“ Casanova, ktorý v tom čase ešte zvažoval vstúpenie do kňazského stavu, odpovedal, že nie, a že dúfa, že sa nikdy ani neožení. „Čo!“ odpovedal Jusuf Alí. „Potom si musím myslieť, že nie si úplným mužom alebo že sa chceš zničiť, jedine že by si mi povedal, že kresťanom si len naoko.“ „Som úplný muž a som kresťan,“ odpovedal Casanova a lišiacky dodal, „tiež ti poviem, že milujem pravidelný sex a že sa teším na mnohé ďalšie dobývanie“. „Tvoje náboženstvo hovorí, že budeš zničený,“ odvetil moslimský mudrc. „Som si istý, že nebudem, veď keď sa z našich hriechov vyspovedáme našim kňazom, sú povinní odpustiť nám.“ Rovnako úprimne Jusuf Alí odpovedal, že sa mu táto myšlienka zdá nezmyselná a potom sa spýtal, „Aj masturbácia sa u vás považuje za hriech?“ „Za ešte väčší hriech ako nemanželský pohlavný styk“, odpovedal Benátčan. „Tak už teda viem,“ pokračoval Jusuf Alí, „a to ma vždy prekvapovalo. Každý zákonodarca, ktorý prijme zákon, ktorý nemožno presadiť, je blázon. Muž, ktorý nemá ženu a teší sa dobrému zdraviu, nemá na výber, len masturbovať, keď všemocná príroda v ňom takúto potrebu vyvolá.“ Casanovova odpoveď siaha do srdca dejín, ktoré Laqueur napísal, keď kresťanská morálka ustupuje medikalizácii: My, kresťania, si myslíme opak. Tvrdíme, že mladí ľudia, ktorí sa oddávajú potešeniam, narušujú svoju prirodzenosť a skracujú si život. V mnohých spoločenstvách ich pozorne sledujú a neposkytujú im žiaden priestor na to, aby sa dopustili tohto zločinu na sebe. Masturbácia je zločinom nie preto, že porušuje božský zákon – Casanova je príliš zhovorčivý na to, aby hlbšie uvažoval nad touto možnosťou –, ale preto, že je preňho tým, čím je pre nás fajčenie alebo obezita. Tento pohľad na zdravotné riziká sexu osamote na Jusufa Alího nezapôsobili vôbec. Jusuf Alí bol rovnako opovržlivý voči pokusom zastaviť ho neustálym dozorom: Tí, ktorí sa na nich dívajú, sú ignoranti, a tí, ktorí im za to platia, sú hlupáci, keď kvôli samotnému zákazu musia zvýšiť túžbu porušiť zákon, ktorý je tak veľmi tyranský a tak veľmi v rozpore s prírodou. Tento postreh sa zdá byť samozrejmý. Pre západných lekárov a filozofov, ktorých vtedajšie názory odráža Casanova, však v rozpore s prírodou nebol zákaz, ale samotná činnosť. VI. Existovali, ako Laqueur uvádza, tri dôvody, prečo masturbácia bola podľa osvietenstva zvrátená a neprirodzená. Po prvé, kým všety ostatné formy sexuality boli jednoznačne spoločenské, masturbácia – aj keď sa vykonávala v skupine alebo keď skazení sluhovia učili masturbovať deti - bola aj vo svojich vrcholných chvíľach vnímaná ako výlučne súkromná vec. Po druhé, masturbačné sexuálne stretávanie sa nedialo so skutočnou osobou z mäsa a kostí, ale s prízrakom. A po tretie, na rozdiel od iných chúťok, návykovú potrebu masturbovať nebolo možné nasýtiť ani zmierniť. „Každý muž, žena a dieťa zrazu mali prístup k nekonečným možnostiam rozkoše, ktoré boli kedysi privilégiom rímskych vládcov.“ Súkromie, predstavivosť, nenásytnosť, všetky tieto znaky konania, ktorých sa podľa osvietenstva bolo treba báť a nenávidieť ich, sú, tvrdí Lauqueur, podstatou samotného osvietenstva. Tissot a jeho spolupracovníci zistili tienistú stránku svojho vlastného sveta: záujem o súkromný život jednotlivca, zachovanie predstavivosti, obsiahnutie naoko bezhraničnej ekonomiky výroby a spotreby. Potláčaním spoločenských, politických a náboženských štruktúr, ktoré tradične definovali ľudskú existenciu, prinieslo osemnáste storočie žiarivý model morálnej autonómie a trhovej ekonomiky – len aby sa zistilo, že tento model bol predmetom ničivej aberácie. Aberácia – fyzický akt masturbácie – nebola sama osebe až taká strašná. Keď Diderot a jeho skupina kultivovaných encyklopedistov ponúkli svoj pohľad na vec, uznali, že mierna masturbácia ako úľava pri naliehavých sexuálnych túžbach je dosť prirodzená. Problém však spočíval v tom, že „mierna masturbácia“ znamenala rozpor v názve: zmyselnú, vášnivú predstavivosť nebolo možné tak jednoducho obmedziť. Masturbácia sa potom stala sexuálnym postrachom, tvrdí Laqueur, pretože stelesňovala všetky obavy, ktoré spočívajú len na druhej strane nového zmyslu spoločenskej, psychologickej a morálnej nezávislosti. Dramatický nárast autonómie jednotlivca sa spájal, ako presvedčivo dokumentuje, s čoraz intenzívnejšími obavami ohľadom nespoločenskej, nereproduktívnej rozkoše, rozkoše rozpaľovanej zvodnými chimérami, ktoré neustále vytvárali bludnú myseľ: Osvietenský projekt oslobodenia – dospenie k dospelosti ľudstva – učinil z najtajomnejších, najsúkromnejších a azda najneškodnejších a najťažšie identifikovateľných sexuálnych aktov stredobod programu prenasledovania predstavivosti, túžby a vnútra, ktoré rozpútala samotná modernita. Riziká sexu osamote boli spojené s jednou z najpríznačnejších moderných inovácií. „Nebola to náhoda,“ píše Laqueur, že „Onánia bola vydaná v čase prvých krachov akciových trhov, v čase založenia Bank of England a rozmachu tulipmánie. Masturbácia je neresťou občianskej spoločnosti, trhovou kultúrou, svetom, v ktorom tradičné bariéry voči luxusu otvárajú priestor prehnaným filozofickým odôvodneniam. Adam Smith, David Hume či Bernard Mandeville, každý z nich našiel spôsob oslavy úžasnej samoregulujúcej kvality trhu, ktorou sa prejavy nenásytnosti a chamtivosti zmenili na všeobecné blaho. Masturbácia sa na prvý pohľad zdá ako logický symbol trhu: veď potenciálne bezhraničný impulz na ukojenie túžby je motor, ktorý ženie dopredu všetky obchody. V skutočnosti však išlo o jedinú formu vyhľadávania rozkoše, ktorá unikla samoregulujúcim mechanizmom: ako uvádza Mandeville, bola nezadržateľná, neobmedzená, nereproduktívna a úplne zadarmo. Laqueurove odvážne kultúrne dejiny (vyžadovalo si to odvahu napísať túto knihu) jasne poukazujú na to, prečo podľa Prousta – a podľa nás – oslava predstavivosti musí zahŕňať aj miesto pre sex osamote. Autor je profesorom humanitných vied na Harwardskej univerzite Thomas W. Laqueur: Sex osamote: Kultúrne dejiny masturbácie (Solitary Sex: A Cultural History of Masturbation Z New York Review of Books preložila Judita Takáčová