Nad tajomstvami Šeherezády

V európskom literárnom kontexte sa súbor orientálnych príbehov známy pod názvom Tisíc a jedna noc považuje za skvost svetového písomníctva, čo sa paradoxne dlho nestotožňovalo s jeho postavením v arabskej literatúre samej. V čom, pán profesor, spočíva rozdielnosť pohľadov týchto dvoch kultúr na to isté dielo? - Tisíc a jedna noc vždy patrila k ľudovej slovesnosti a tento typ literatúry nebol nikde v stredoveku vo veľkej úcte. U Arabov sa za skutočnú literatúru pokladala predovšetkým poézia a neskôr niektoré vyberané prozaické žánre. Ale nedá sa povedať, že rozprávanie príbehov nebolo všeobecne rozšírené a obľúbené, alebo, že príbehy a rozprávky počúvali iba negramotní ľudia. Profesionálni rozprávači príbehov jestvovali v Oriente odpradávna. Dnes ich vytlačila alebo vytláča televízia a rozhlas. Títo profesionáli účinkovali na uliciach miest, v kaviarňach, ale aj v domoch boháčov a beduínskych vodcov, a kedysi, prirodzene, v palácoch kalifov. Aj teraz ich možno stretnúť v niektorých káhirských kaviarňach alebo v hornoegyptských dedinkách, kde za sprievodu strunového nástroja rabábu obveseľujú poslucháčov. Určite jestvujú aj v Maroku, v Tunisku alebo v Jemene. Nie všetci však rozprávajú príbehy Tisíc a jednej noci. Rozprávajú aj, a najmä, iné príbehy, a preto ostáva pre folkloristov v týchto krajinách ešte veľa práce. Treba azda zdôrazniť, že rozprávači profesionáli sú na verejnosti iba muži, ženy rozprávajú a počúvajú tieto rozprávania iba doma. Odmietavý postoj arabských puncovaných literátov k ľudovým žánrom však dlho pretrvával. Vystihol to kedysi už Voltaire. V úvode k Zadigovi jeho hrdina, múdry Ouloug-beg sa takto prihovára háremovým dámam: „Ako môžete uprednostňovať rozprávky, ktoré nemajú zmysel a nič neznamenajú?“ – „Práve preto ich máme rady,“ odpovedali mu háremové dámy. Je to pravda. Rozprávka bola v Oriente odjakživa prostriedkom na nezáväzné rozptýlenie a zábavu. Bola pre radosť všetkým. A čo bolo na nej príťažlivé? Jej námet, fantázia, jazyk a časté mimovoľné prechádzky hrdinov (vynútené všemocným osudom) zo všednej reality do čarovného rozprávkového sveta, do sveta duchov, diablov, dobrých i zlých čarodejníkov, do prostredia nádherných palácov a záhrad... Možno je dôležité, že v týchto rozprávkach zažíva aj chudobný človek pocity šťastia, naplno žije vo svojich nesplnených snoch a dakedy sa stáva z ničoho nič bohatým. Niekedy iba na chvíľu, ale aj to stačí... Prečo má táto zbierka rozprávaní názov Tisíc a jedna noc? Je v tom skrytý nejaký symbolický význam? - V najstarších arabských bibliografických prameňoch z 10. storočia sa zbierka nazýva Tisíc rozprávaní a aj Tisíc nocí. Nemáme však nijaké spoľahlivé informácie o tom, koľko v tom čase obsahovala rozprávaní. S istotou vieme, že v nej muselo byť základné rámcové rozprávanie o Šeherezáde a kráľovi Šahrijárovi. O tom totiž hovoria pramene. Najstarší autor, ktorý zbierku nazýva jej dnešným názvom Tisíc a jedna noc, je egyptský historik al-Kurtí. Žil v druhej polovici 12. storočia. Prečo „tisíc nocí“ alebo „tisíc a jedna noc“? Toto číselné označenie v titule sa doposiaľ nikomu nepodarilo spoľahlivo objasniť. Nemecký bádateľ Enno Littmann sa nazdáva, že číslo „tisíc“ označovalo pôvodne iba veľký počet. Zdôvodňuje to mimo iného aj tým, že Turci používali číslo „tisíc jeden“ (po turecky bin-bir) na označenie veľkého počtu. Ale prečo sú v zbierke rozprávania rozdelené na noci? To je ďalšia doposiaľ nevysvetlená záhada. Vraj podľa toho, že v starovekom Oriente sa čas počítal na noci a nie na dni. Ale kto vysvetlí spojenie medzi nocami a rozprávaním? Tu azda pomôže úvaha o tom, že v Oriente bolo odjakživa zvykom rozprávať príbehy vo večerných a nočných hodinách. Tento posvätný rozprávkový čas samar trval však obyčajne iba do jednej hodiny po polnoci, teda nikdy nie celý večer a celú noc, ako je to v našej zbierke. No v Tisíc a jednej noci – a to je podstatné – si krásna a múdra princezná Šeherezáda rozprávaním od večera do rána vykupuje od svojho bezohľadného kráľovského manžela život!... Šeherezádino nočné rozprávanie a jej nebezpečný život s kráľom Šahrijárom je samo o sebe pozoruhodný motív, no zároveň je rámcom, do ktorého sú ako do zázračnej čarovnej skrinky poukladané všetky príbehy... Šeherezádino rozprávanie nepretržite plynie, preruší ho iba deň... a potom zas príde večer a pokračuje. Takto to trvá tisíc a jednu noc, dokiaľ sa kráľ nevylieči zo svojho rozčarovania a z nenávisti k ženám. O dôvodoch jeho nenávisti je reč hneď v prvej rámcovej rozprávke. Súvislé rozprávanie prerušované príchodom nového dňa sa odráža aj v arabskom textovom zápise, v ktorom sa v záhlaviach nikde neuvádzajú názvy rozprávaní, text sa nečlení na kapitoly, odseky... Uvádza sa iba číslovanie nocí. Ja som v preklade túto konvenciu porušil, a doplnil som doň aj názvy rozprávok, lebo inak by sa čitateľ nedozvedel, čo zbierka obsahuje. Napokon, tak to robia všetci prekladatelia. Do akého obdobia siaha pôvod tejto zbierky a na aké starobylé pramene odkazujú rozprávania Tisíc a jednej noci? - Zbierka sa zachovala iba v arabčine. Predpokladá sa, že jej najstaršia časť (asi štvrtina jej dnešného rozsahu) je indického a perzského pôvodu. Toto jadro zbierky bolo preložené zo stredoperzského jazyka do arabčiny niekedy v 8. storočí a od tých čias zbierka žila a zväčšovala sa v arabsko-islamskom svete. Najstarší zachovaný písomný zápis Tisíc a jednej noci je fragment z prvej štvrtiny 9. storočia napísaný na papieri. Zdôrazňujem slovo „papier“, lebo dovtedy sa písalo na papyrus a pergamen. Fragment sa označuje ako Alf lajla, Tisíc nocí. Neskoršie rukopisné záznamy Tisíc a jednej noci sú až z druhej polovice 14. storočia a potom najmä zo 16., 17. a 18. storočia. Iné písomné zápisy Tisíc a jednej noci vlastne nejestvujú. Zachované zápisy sú miestami nekvalitné a dosť sa od seba líšia. Dakedy možno hovoriť o niekoľkých redakciách zbierky. Spočiatku si príbehy zapisovali ako pomôcku k ústnemu prednesu najmä profesionálni rozprávači, ktorí nemali ambície vytvoriť zo zbierky dielo s fixovaným textom. Aj preto je možné, že arabskí literárni historici tak málo vedeli o Tisíc a jednej noci, alebo ju jednoducho ignorovali. Po 14. storočí sa o zbierke v arabských prameňoch mlčí takmer štyristo rokov, kým ju „neobjavil“ (úplne tak, ako sa objavujú poklady) francúzsky arabista, cestovateľ, numizmatik a diplomat Antoine Galland. Galland si priniesol z Orientu niekoľko arabských rukopisov Tisíc a jednej noci a začal prekladať. Bol už vtedy známy, dokonca bol členom Francúzskej akadémie, teda patril k „nesmrteľným“, no za iné zásluhy ako nájdenie rukopisov Tisíc a jednej noci a ich preklad do francúzštiny. Keď vyšiel jeho prvý zväzok zbierky v Paríži roku 1704, úspech sa ihneď dostavil. Akadémia bola hrdá, že má takého slávneho člena. Galland potom prekladal až do smrti. Vďaka Gallandovi sa zbierka rýchlo rozšírila v Európe, dá sa povedať „internacionalizovala sa“. Hneď po jej vyjdení začali orientalisti, bibliotekári, obchodníci a špekulanti skupúvať všetky jej arabské rukopisy, ktoré sa dali v orientálnych antikvariátoch kúpiť alebo niekde ukradnúť. Každý, kto vysadol v Alexandrii, v Tunise alebo v Bejrúte z lode, si myslel, že zoženie najlepšiu a najúplnejšiu verziu Tisíc a jednej noci. Niektorí mali naozaj to šťastie... Najmladšie rukopisy Tisíc a jednej noci pochádzajú z 18. storočia a stali sa základom k arabským tlačeným vydaniam. Podľa štvorzväzkového tlačeného vydania z rokov 1838 – 1842 (tzv. kalkatské vydanie) pripravujem svoj preklad. Je to asi štyritisíc strán arabského textu. Ako prekladateľ ste si určite osvojili poetiku príbehov Tisíc a jednej noci. Čo je pre ňu také typické a neopakovateľné? - Rozprávania v Tisíc a jednej noci majú rozdielnu umeleckú úroveň. V mnohých prípadoch sú to diela so zložitou fabulou a rozvinutým sujetom. V iných má dej lineárny, jednokoľajový charakter, epizódy sa k sebe priraďujú, alebo sa na seba navliekajú. Tu možno azda skôr hovoriť o zápise pôvodne folklórneho faktu. Jazyk Tisíc a jednej noci je zdanlivo jednoduchý. Charakterizuje ho určitý register jazykovo-štylistických prostriedkov a slovník, ktorý prechádza od klasických slov a slovných spojení až k takmer moderným dialektizmom. Vplyvy dialektu sa prejavujú najmä v dialógoch. V arabskej predlohe je veľa nepresností, gramatických chýb a nezrovnalostí štylistického a kompozičného charakteru. Okrem toho prekladateľ pracuje s opticky neprehľadným textom. V preklade som sa usiloval zachovať jednoduchosť predlohy. Vyhýbal som sa kalkom, nenapodobňoval som arabský slovosled a arabské väzby. Text som niekoľkokrát dôkladne prečítal s cieľom porozumieť mu a vcítiť sa do poetiky Tisíc a jednej noci. Okrem úvodnej štúdie ste k tretiemu dielu napísali aj štyridsať strán poznámok, ktoré zasväcujú čitateľa do problematiky a uvádzajú ho do doby a miesta konania jednotlivých príbehov. Podrobný poznámkový aparát a literárno-folkloristické štúdie ste napísali aj k prvému a druhému dielu. Bolo teda pre vás prekladanie tejto zbierky dobrodružstvom, príležitosťou či výzvou dôkladne spoznať bizarný svet Orientu? - Ak by som nebol býval na dlhodobých pobytoch v Káhire a neprecestoval väčšinu krajín Blízkeho Východu, a to nehovorím o dôležitých študijných pobytoch v Európe, nikdy by som si netrúfol prekladať Tisíc a jednu noc. Ale ani nijaké iné dielo z islamského kultúrneho okruhu. Kto nepozná jazyk a reálie, môže sa pri preklade dopustiť závažných vecných chýb. Samozrejme, že som využil aj poznatky veľkých orientalistov. Spomeniem iba Edwarda W. Lana, ktorý žil v Káhire v prvej tretine 19. storočia niekoľko rokov v domorodej štvrti. Bolo to v čase, keď sa v nej žilo takmer ako v niektorých príbehoch Tisíc a jednej noci. Podľa Lanovho vzoru som tiež veľa času strávil v stredovekej Káhire, v jej úzkych uličkách, čudesných pouličných kaviarňach, kde sa fajčil vo vodnej fajke tabak pomiešaný s hašišom, a pila sa tuhá káva... A každý sa s každým rozprával... Káhirské noci, teda opravdivý samar v blízkosti Citadely, starých mešít a pochmúrnych mamlúckych hrobiek, boli inšpiratívne. Veril som, že v tmavých dvorčekoch a opustených karavánserájoch žijú džinovia. Možno ich tam bolo toľko ako na púšti. Aj moji kaviarenskí priatelia tomu verili... Kto neveril, nepatril medzi nás... A ani nemohol vychutnať blízkosť nebeskej klenby, stoviek minaretov a ošarpaných stien starých domov. Dotvárali jedinečné akustické pozadie k monotónnej arabskej hudbe. Dobre sa pri nej snívalo a čas sa rýchlo míňal. Veľa mi pomohol aj J. L. Burckhardt, švajčiarsky cestovateľ a spisovateľ, ktorý zomrel na dyzentériu v Káhire roku 1817. Jeho hrob sa dodnes nachádza v káhirských Severných cintorínoch a miestni obyvatelia ho uctievajú ako svätca pod menom šejch Ibráhím. S Burckhardtovými zápiskami som precestoval Sýriu, Jordánsko, Egypt, Núbiu... Inšpiroval ma aj Angličan sir Richard Burton, cestovateľ, tulák, spisovateľ, expert na orientálnu erotiku a vášnivý prekladateľ Tisíc a jednej noci. Anglická kráľovná mu za preklad tohto diela udelila šľachtický titul. Neužil si ho, chudák, dlho, lebo čoskoro nato zomrel (1890). O obidvoch týchto mužoch som napísal knihu Objavenie Arábie. Od čias Burckhardta, Lana a Burtona i od čias mojich pobytov sa však veľa zmenilo. Novú literatúru k Tisíc a jednej noci sledujem, pokiaľ o nej viem. Orientalista, spisovateľ a prekladateľ, profesor Univerzity Komenského Ján Pauliny (nar. 1939) vyštudoval arabistiku, islamistiku a anglistiku v Prahe na Karlovej univerzite. Po prvých študijných pobytoch v Egypte (1964, 1967) sa zameral na štúdium neznámych rukopisných diel z oblasti arabskej ľudovej legendárnej literatúry. Jeho objavné cudzojazyčné monografie a vedecké štúdie mali medzinárodný ohlas a zaradili ho medzi významných svetových islamistov. Po roku 1989 prednášal o svojich výskumoch na zahraničných univerzitách (Viedeň, 1992; Paríž, 1992; Jeruzalem, 1992; Heidelberg, 1993; Toulouse, 1993 a inde). V rokoch 1991 – 1996 bol hosťujúcim profesorom arabskej literatúry na Viedenskej univerzite. Popritom písal populárno-náučné knihy a knihy literatúry faktu (Arabi – vládcovia Stredomoria, 1976; Kniežatá púšte, 1978; Samarkand a Buchara, 1979; Egypt, 1990 a iné), z ktorých niektoré vyšli aj v Poľsku, Nemecku, Maďarsku a Česku. Priebežne prekladal z arabskej literatúry diela základného významu: Tisíc a jedna noc, I. zväzok (1987, 1999); II. zväzok (1989); III. zväzok (2003). Medzi jeho prekladmi sú aj knihy, ktoré doteraz neboli preložené do európskeho jazyka, napríklad Kniha o počiatku a konci od al-Kisá´ího (1980), Snár arabských mudrcov od Ibn Sírína (I. a II. diel, 1996) a významná je jeho rekonštrukcia života zakladateľa islamu podľa najstaršieho prístupného prameňa – Ibn Ishák: Život Muhammada, Posla Božieho (2003). Islamistickú odbornú literatúru prekladal aj z angličtiny, francúzštiny a nemčiny. Zhováral sa Peter Glocko ml. Autor je redaktor Slovenského rozhlasu a publicista