Trója

Letný blockbuster – Trója ozdobený charakteristikou „veľkolepý výpravný epos“ – vstúpil do slovenských kín paralelne so svetovou premiérou 14. mája a priniesol nenáročnú akčnú zábavu, ktorá má tú smolu, že disponuje rovnakou témou ako jeden z literárnych pilierov euro-americkej civilizácie. Ak by sme film Trója oslobodili od historických a literárnych kontextov (a tak by k nemu mal pristúpiť každý, kto sa chce v kine predovšetkým dívať a baviť), mohol by sa veľkorozpočtový výpravný trhák s obrovskými komerčnými ambíciami a potenciálom stať jedným z top filmových hitov tohtoročnej sezóny. Príbeh veľkých tém s politicky korektným morálnym presahom, ľúte boje, majestátne stavby, kostýmy a rekvizity podporené najmodernejšími filmovými efektmi a trikmi budia dojem historickej autenticity, štandardné herecké výkony a na konci zážitok, ktorý sa vyprázdni zhruba za rovnaký čas, ako sa zje jedno veľké vedierko pukancov. Z tohto hľadiska je Trója film na jedno použite, skôr výrobok ako dielo, z polovice produkt filmárskych profesionálov, z polovice výsledok snaženia reklamných a distribučných stratégov. V kine na veľkom plátne, s pohodlnými sedačkami a adekvátnym zvukom ponúka 165 minút prefabrikovaného filmového fast foodu, akurát dosť, aby sa divák neprejedol a nebolo mu zle. Trója v kine naozaj nenudí. Skôr naopak. S trochou nadhľadu, štipkou zvýznamnenia a akurátnou dávkou nadinterpretácie v recepčnom prístupe a jeho následnom spracovaní môžeme Tróju považovať za film, ktorý ustojí aj atak intelektuálneho vyčíňania vkusovo náročnejšieho diváka. Predovšetkým si treba uvedomiť, že Trója nie je serióznou filmovou adaptáciou literárneho textu Ílias, ktorého autorstvo je pripisované Homérovi, ale autonómnou filmovou fikciou, ktorá sa necháva inšpirovať sumou historických, mytologických, folklórnych a literárnych spracovaní toho, čo by sme mohli zastrešiť slovným spojením Trójska vojna. Ílias je v nej síce prítomná ako jeden z rozhodujúcich inšpiračných zdrojov, ale určite nie jediný. Škoda len, že na tie ostatné sa v záverečných titulkoch zabudlo a škoda, že sama Trója ako film azda až často zvádza k tomu, aby bola s Ílias konfrontovaná. Nazeraná takouto optikou potom Trója pôsobí ako desivý paškvil toho najhrubšieho zrna, ktorý je síce dôsledný v banálnych detailoch, ale ako celok pôsobí priam ako nedôstojný samoúčelný ironický žart bez pointy. Ako príklad takejto scenáristickej nehanebnosti nech poslúži trebárs súboj Parisa a Meneláa. Tam, kde v Ílias znejú z úst Heleny nasledujúce verše – „Už si sa vrátil sem z boja! No mal si tam zhynúť radšej pod rukou mocného chlapa, čo prv bol manželom mojím. Vždy si sa chvastal, že rukami, silou a kopijou svojou dokážeš hocikedy viac než bojovný Meneláos. Vyzvi ho na súboj teraz, nech bojovný Meneláos pustí sa s tebou zas druhý raz do boja: ja ti však radím, zanechať myšlienku túto a s ryšavým vojvodcom Sparty nedať sa zlákať do súboja a bez zmyslu zvádzať boje, ak nechceš byť čoskoro preklatý kopijou jeho.“ (Homéros: Ílias. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1986. Verše 428 až 436, str. 71) – akoby pre film bola dôležitá len farba Meneláových vlasov. Áno, Meneláos je aj vo filme ryšavý, ten zbytok sa vytratil. Súboj Parisa a Meneláa sa síce vo filme odohrá, ale celkom inak. Meneláos zomrie Hektorovou rukou v momente, keď by mal Parisa doraziť, Helena o svojom druhovi ani na chvíľu nezapochybuje a nevysmeje ho, a nikto už vôbec neuvažuje nad tým, že Paris a Meneláos by sa v boji mali stretnúť znova. Ako aj, keď Meneláos je už mŕtvy. Filmová Trója skrátka celkom bezozbytku likviduje význam svojho inšpiračného zdroja. Ílias a Trója sú jednoducho vnútorne úplne rozdielne diela, zvonku zdanlivo o tom istom. Ak by som sa teraz rozhodol zboriť film Trója do základov, tak, že by z neho neostal ani kameň na kameni, stačilo by, aby som pokračoval a scénu po scéne ho konfrontoval s jedným z jeho kľúčových inšpiračných zdrojov. Než by som dospel do finále Ílias, kde sa Priamos vracia do Tróje s Hektorovou mŕtvolou, ktorú bol vyprosiť od Achillea, z Tróje by nezostal ani kúsoček dôstojného filmu. Vôbec by nezáležalo na tom, že scéna Priamovej návštevy u Achillea je v epose a filme takmer identická, stačilo by sa odvolať na fakt, že v epose je súčasťou finále a vo filme sa k nemu ešte ani neschyľuje. Ale to nie je mojím cieľom, film Trója sa mi totiž napriek všetkému veľmi páčil a pokladám ho za naozaj vydarený. Príbeh trójskeho princa, ktorý unesie manželku spartského kráľa a rozpúta tak najväčšiu vojnu staroveku, sa totiž v interpretačnom spracovaní scenáristu Davida Benioffa a režiséra Wolfganga Petersena stal čímsi iným. Čímsi, čo síce Ílias občas pripomína priam fotorealistickým prepisom, ale zväčša len plynie kdesi popri, stretá sa len v kľúčových scénach a motívoch, pričom ich filmové rozuzlenie môže byť celkom iné a pokračuje až tam, kde už Ílias nesiaha. Onen notoricky známy kôň, dobytie Tróje, Achilleova smrť, o to všetko je Petersenov film bohatší. Ale nielen to. Trója je v prvom rade poctivý americký blockbuster – nielenže je postavená na tom, že prioritne ponúka pastvu pre divákove oči – ale, aby bola naozaj úspešná, musí disponovať takými postavami, o ktoré sa divák musí skutočne báť, napriek tomu, čo mu našepkáva recepčná schéma a happyendové klišé, podľa ktorého nemôžu všetky hlavné postavy zomrieť. Aby boli tieto predpoklady naplnené, musia postavy v príbehu niesť plnú zodpovednosť za svoje činy a musí sa zdať, že všetko je podmienené ich momentálnym rozhodnutím. Ak hľadá niekto odpoveď na otázku, prečo vo filme inšpirovanom eposom Ílias nemajú metafyzické entity vymedzený žiadny konkrétny modus operandi, práve dostal odpoveď. V príbehu zaľudnenom olympskými bohmi je človek len hračkou, bábkou, figúrkou v rukách nesmrteľných bohov a všemocného osudu. O takého hrdinu nemá zmysel báť sa. Teda zmysel možno hej, ale chýba mu účel. A účelnosť je mantrou scenáristov každého hollywoodskeho blockbusteru. Preto v Tróji vystupujú bohvia len ako abstraktné metafyzické kvality, ktoré nemajú na vývoj udalostí a ľudských osudov žiadny priamy vplyv. Vďaka tomu je Trója predovšetkým príbehom ľudí, až potom hrdinov, ľudí – konkrétnych individualít s vlastnými motiváciami a vzťahmi. Vojna sa síce koná permanentne, všade, ale zostáva v pozadí. Zomiera Hektór, otec a manžel, čestný muž, hrdý bojovník, statočný obranca Tróje, azda jediná výsostne kladná postava, nie Hektór hrdina, Diov miláčik. Agamemnón sa vrhá do ľúteho boja nie ako politik a vojvodca, stratég či intrigán, ale ako niekto, komu práve zavraždili brata. A pomyselným vrcholom scenáristickej hry s klasickými postavami je Achilleus, muž, ktorý má azda najbližšie k svojej predlohe, prchký, samoľúby, neovládateľný, hľadajúci nesmrteľnosť v sláve, v smrti, muž týraný existenciálnou krízou vyplývajúcou z vedomia vlastnej výnimočnosti, opatrne konfrontovaný s láskou. Takto sa režisérovi a scenáristovi podarilo do príbehu implantovať čosi veľmi dôležité, čosi čo by sa pri otrockom prepise vytratilo, ale v predlohe to zohráva kľúčovú úlohu. Lebo i Trója je plná ľudskej veľkosti, majestátu, vášne, pátosu, cti a hrdinstva, ale i zbabelosti, strachu, slabosti a zloby. Za to vďaka. V réžii nemeckého režiséra Wolfganga Petersena domestifikovaného v Hollywoode vznikol moderný veľkofilm, akýsi prototyp sandallone filmu nového typu, taký, ktorý ilustruje tradičnú veľkú historickú, literárnu, prípadne mytologickú tému súčasným sofistikovaným jazykom popkultúry. Dá sa naň dívať tak i onak, ale kvalitu v ňom nájde len divák ochotný ju v ňom hľadať. Autor je doktorand na Ústave literárnej a umeleckej komunikácie Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre Trója(Troy, USA 2004) Réžia: Wolfgang Petersen, scenár: David Benioff, kamera: Roger Pratt, hudba: Gabriel Yared Hrajú: Brad Pitt – Achilleus, Eric Bana – Hektór, Orlando Bloom – Paris, Peter O’Toole – Priamos, Sean Bean – Odysseus, Brian Cox – Agamemnón, Diane Krugerová – Helena, Julia Christienová – Thetis, Brendan Gleeson – Meneláos, Garrett Hedlung – Patroklos, Safforn Burrowsová – Andromaché, Rose Byrneová – Briseis