Dva pohľady na slobodu
Prvého júna, na niekdajší veľký detský sviatok, som sa dočítal, že Združenie daňových poplatníkov Slovenska, s veľmi skromným počtom členov, ohlasuje deň daňovej slobody na 3. júna. Vraj od tohoto dňa si budeme zarábať iba sami na seba. Lebo až 42 percent toho, čo vyrobíme, ide do štátnej pokladnice. Keby ste sa s týmito chlapcami rozprávali, tak zistíte, čo v skutočnosti majú za ľubom. Totižto neplatiť dane, resp. platiť radikálne menšie dane, zamená ochromovanie ďalších funkcií štátu. A pri týchto úvahách už aj Kaník, Mikloš a Zajac, vyzerajú ako socialisti. Celá partia Hayekovcov, Misesovcov a iných inštitútov, nadácií a združení, ktoré v tejto krajine potichúčky naberajú značný vplyv, má za ľubom privatizovať verejné priestranstvá, väznice, spoplatniť všetko, čo sa dá zaviesť akože trhový mechanizmus všade, kde vám len napadne. Lenže v takomto meradle to ešte nikto nikde nevyskúšal. Tieto plány existujú len na papieri v konzervatívnych knižniciach, kde ich rozum nechal zapadnúť prachom. No naši daňoví poplatníci, združení vo svojej organizácii, veria vo svoje misionárske poslanie na Slovensku. Vedia, že sa tu dá presadiť čokoľvek, a že každý, kto i len trošku prejaví vôľu stať sa tzv. reformátorom, dostane priestor, aký by sa mu v iných „nebanánových“ krajinách ani len nesnívalo mať. Trošku im ich snahy prekazila Európska únia, keďže v tomto priestore je trošku väčšia konkurencia názorov. A tak sa tam ťažko stane, že si blázon naliehaním presadí svoje. Stadiaľto pochádza tento prudký a nevykvasený euroskepticizmus. Vráťme sa však k slobode. Dalšia ikona dnešných dní si neustále navráva, že 15 rokov žijeme v slobode. Tá sloboda, ktorá začala povestnými zábermi z Václavského námestia, kde policajti s prilbami stáli proti demonštrantom. Minulý víkend si slovenská polícia spravila podobnú generálku. Genarálku, ktorá stála 17 miliónov tých istých daňových poplatníkov, ktorých akože zastupujú ľudia modliaci sa k ekonómovi z minulosti Hayekovi. Policajti sa však nudili, lebo nikto z ľudí, ktorí sa v minulosti negatívne postavili voči NATO, sa pod vplyvom mobilizujúcich médií na námestia nedostavil. Ako to, že častokrát viac ako 50 percent obyvateľstva Slovenska, ktorí v prieskumoch spochybňovali vstup našej republiky do Aliancie nevyšlo do ulíc? Myslíte, že zmenili názor? Nie, len sa nechceli pridať k pomyselnému antiglobalistovi, ktorý vraj rozbíja a ničí. Toho antoglobalistu vytvorili policajné tréningy pod zrakmi médií a nikto sa nepokúšal ísť ďalej. Rezortu vnútra sa takto vyvolanou psychózou podarilo zabiť niekoľko múch naraz. Nakúpilo nadnes nepotrebnú techniku, ukázalo svoju neotrasiteľnú autoritu a zmobilizovalo zlomyselných novinárov, naháňajúcich senzácie. Tie sa však nekonali, a tak sa žurnalisti znervózňovali nie nad tým, že prečo nedovolili policajti aktivistom iniciatívy Jedlo namiesto zbraní rozdávať jedlo v blízkosti Reduty, ale nad tým, že prečo nemajú o čom písať. A tak pomyselných antoglobalistov začali zosmiešňovať. Nevidel som v médiách ani jednu serióznu zmienku o tom, ako a prečo tieto hnutia vznikli a za čo bojujú. Že vôbec nie sú proti globalizácii, len za jej inú podobu, to sa nedostane na povrch. Na záver aj tejto stránky úvah nad slobodou stačí oživiť jednu z myšlienok Máhátmu Gandího: Najprv vás ignorujú. Potom sa vám vysmievajú. Potom proti vám bojujú. No a nakoniec vyhráte.
