Putin sľubuje mocné Rusko

Keď ruský prezident Boris Jeľcin zaviedol pred desiatimi rokmi podľa amerického vzoru prednášanie výročných správ o stave Ruskej federácie, považovali to Rusi za zbytočnú propagandistickú šarádu. V tohtoročnej správe prezidenta Putina však rozpoznávajú prvky realizmu. Májový prejav Vladimíra Putina o stave Ruskej federácie sa niesol v prevažne optimistickom duchu a predostrel smelé ambície. Vyše trištvrtehodinový prejav predniesol prezident Putin v mramorovej sále Kremľa pred poslancami oboch komôr parlamentu. Sledovali ho aj milióny televíznych divákov a práve im boli do veľkej miery adresované mnohé prezidentove výroky. Putin ich ubezpečil, že pozná ich starosti a trápenia. Priznal, že 30 miliónov Rusov žije pod hranicou chudoby a nevyhol sa ani kritike nešvárov spoločnosti, vrátane všadeprítomnej korupcie. Za ostatných desať rokov prešla federácia strastiplnou cestou zvratov a chaosu spojeného s divokou privatizáciou a preskupeniu v mocenských špičkách krajiny. Predovšetkým riadenie hospodárstva sa dostalo do rúk tzv. oligarchov a tí dosadili po dohode s Jeľcinom na post prezidenta Vladimíra Putina. Nová hlava štátu sa však s podriadenosťou voči oligarchom nezmierila a začala ich vytláčať z politického výslnia. V tom si Putin získal podporu ruských občanov, ktorých pohoršovala ostentatívnosť nových superboháčov. V Moskve dnes žije viac miliardárov - a to dolárových - ako v New Yorku, pričom mnohí z nich nevracali svoje rozprávkové zisky do podnikateľských aktivít na ruskom území. Výnimkou je sektor ťažby a prepravy ropy a plynu, ktorý katapultoval Ruskú federáciu v množstve denne vyťaženej ropy na prvé miesto na svete. Tam teraz spolutróni so Saudskou Arábiou a rado by ju predstihlo. Ako sa dalo čakať, Putin sľúbil občanom zlepšenie životnej úrovne a odstránenie chudoby. Na rozdiel od minulých rokov však poukázal na priamu spätosť zvyšovania príjmov s rastom národného hospodárstva a predovšetkým s produktivitou práce. Podľa jeho slov sa výkonnosť národného hospodárstva zdvojnásobí už v roku 2010. Takéto ružové vyhliadky vychádzajú z predpokladu udržiavania súčasného osempercentného ročného rastu HDP. Ruská ekonomika vďačí za súčasnú expanziu najmä zvyšovaniu vývozu ropy a zemného plynu. Ceny týchto komodít utešene stúpajú a vyhliadky do budúcnosti má Rusko ako exportér veľmi nádejné. Aj keby sa uvoľnilo politické a vojenské napätie na Blízkom východe, ceny by príliš neklesli, pretože dopyt po ruských zdrojoch energie sa určite nezníži. Naopak, takmer isto prevýši ponuku. Ropu z Ruska by chceli dovážať i Spojené štáty hľadajúce príležitosti diverzifikovať import z Blízkeho východu. Objavil sa už návrh vybudovať ropovody do prístavu Murmansk a odtiaľ tekuté zlato prepravovať do USA. O sibírsku ropu prejavujú záujem aj Číňania, ktorí by privítali ropovody smerujúce opačným smerom - na juhovýchod. Takéto projekty by rado spolufinacovalo aj Japonsko, ktoré vlastnú ropu neťaží. Ruské ropné spoločnosti sú dnes súčasťou svetového ropného trhu a neuniká im ani vzostup nákupov ropy Indiou. Tá pokrýva vlastnou ťažbou ropy a zemného plynu len tretinu svojich potrieb a je nútená dovážať stále viac, ak chce udržať súčasné šesť až osempercentné ročné navyšovanie svojho HDP. Putin sa preto nemusí obávať o náhly pokles petrodolárových príjmov. Oveľa vážnejšou otázkou zostáva pre neho politické smerovanie Ruskej federácie. Mnohí domáci a zahraniční kritici ho obviňujú, že Rusko zaostáva v uplatňovaní demokracie v reálnom živote. Prezident vraj sústreďuje príliš veľa právomocí do svojich rúk a dusí nezávislé a mimovládne štruktúry. Zavádza údajne tzv. riadenú demokraciu, akýsi benevolentný autoritársky prezidentský režim. Putin tieto obvinenia vo svojej výročnej reči poprel, ale s výhradami. Vyslovil totiž výčitky mimovládnym organizáciám, že neslúžia záujmom Ruska, ale svojim zahraničným chlebodarcom. Zdá sa, že Putin stojí na rázcestí a odmieta viesť Rusko takým smerom, v ktorom by sa ako štát stalo iba ekonomickým priestorom svetového hospodárskeho systému. Na druhej strane ale usiluje o vstup do Svetovej obchodnej organizácie (WTO) a v zásade už prijal iniciatívy Európskej únie o konkrétnych krokoch, ktoré Rusko učiní, aby sa stalo plným členom. Putin pozorne sleduje postup Číny, ktorá vstúpila do WTO pred troma rokmi a darí sa jej využívať z toho plynúce výhody. Vládcovia v Pekingu i v Moskve sa vždy báli uvoľňovania centrálnej moci štátu, pretože by to mohlo oslabiť súdržnosť ich rozsiahlych krajín. Členstvo vo WTO ale decentralizáciu a ústup úlohy štátu podporuje. V porovnaní s Čínou má 147-miliónové Rusko s negatívnym populačným rastom v ovplyvňovaní chodu a stratégie WTO zreteľnú nevýhodu. Je to nízky počet obyvateľov. Ak sa Číne podarí o niekoľko rokov zdvojnásobiť hospodársku výkonnosť, svoje národné záujmy bude môcť presadzovať aj vo WTO. Rusko takéto perspektívy nemá a preto sa Putinovi nemožno čudovať, že s decentralizáciou a zhora neriadenou demokratizáciou sa príliš nenáhli. Autor je analytik medzinárodných vzťahov