Ohlodané kosti pre samosprávu
Miestne aj krajské samosprávy volajú o pomoc. Nová vláda tvrdí, že im chce vyhovieť. Lenže jednorazové dary nie sú systémovým riešením. Súčasná finančná kríza, v ktorej sa obce a mestá ocitli, je totiž predovšetkým výsledkom tzv. reformy verejnej správy Ivana Mikloša.
Pred takmer desiatimi rokmi si Mikloš, vtedy Dzurindov vicepremiér, nadobudol z tejto kvázireformy osobný politický kapitál. Súboj o presun kompetencií sa stal symbolom, podľa ktorého médiá rozlišovali konzervatívnych spiatočníkov a reformných modernistov. Dnešná situácia dáva za pravdu práve odporcom nezodpovedného Mikloša a jeho pomocníka Viktora Nižňanského, dnes vedúceho Úradu vlády SR.
Nefunkčná tzv. reforma
Takzvaná reforma verejnej správy je ukážkovým príkladom politiky Ivana Mikloša, a teda aj Mikuláša Dzurindu. Nezmyselné a dlhodobo nefunkčné riešenia treba nazvať reformou, za veľké peniaze vytvoriť okolo nej legendu s podporou tzv. nezávislých inštitútov a zmanipulovať verejnú mienku pomocou neskúsených a totálne dezorientovaných novinárov bez štipky vedomostí o danej problematike. A potom dehonestovať názorových protivníkov odpornými nálepkami. Obsah príslušnej „reformy“, jej skutočný zmysel a reálne výsledky nie sú dôležité. Kľúčová je mediálna dymová clona, ktorá ukrýva pravdu a umožňuje si postaviť veľký pomník. Vzdušný. A presne tak aj „trvalý“. Akože reforma verejnej správy pritom bola len zbavením sa zodpovednosti pravicovej vlády. Pravica si totiž v skutočnosti nikdy nevie dať rady, ako efektívne a spravodlivo riadiť štát, aby naozaj slúžil aj obyčajným ľuďom. Všetko, čo sa dá, privatizuje, aby zodpovednosť za (ne)fungovanie padla na hlavy niekoho iného. Pritom je isté, že každá takáto „reforma“ nevyrieši konkrétny problém, iba ho posunie na plecia niekoho iného. Tiež je isté, že „zreformovaný“ systém nebude dlho fungovať, na čo v konečnom dôsledku aj tak doplatia radoví občania. To zažívame v zdravotníctve, vidíme vo verejnej doprave, čaká nás to v oblasti dôchodkov. A presne to sa teraz deje v samospráve. Samosprávy tzv. reformou „získali“ obrovské množstvo významných zodpovedností, na ktoré od počiatku neboli pripravené. Personálne, ale najmä finančne. Školstvo či kultúra, ale aj územný rozvoj, stavebné konanie a sociálna starostlivosť – to všetko sú oblasti, za ktoré dnes nesie zodpovednosť mesto a obec. Áno, ide o zodpovednosť, aj keď nás Mikloš s Nižňanským a s nimi celá kopa novinárov neustále kŕmili báchorkami o „presune kompetencií“. Ako sme už pred rokmi písali v Slove, od začiatku ide o zámernú lož. Kompetencia znamená po slovensky právomoc, lenže na samosprávy sa nepresúvali práva, ale kľúčové povinnosti.
Namiesto analýz lži
Pre objektivitu treba dodať, že spolu s Miklošom a Nižňanským spievali unisono túto falošnú pesničku aj ľudia z vedenia Združenia miest a obcí Slovenska (ZMOS). A sú to zväčša tí, čo stoja na jeho čele dodnes. Nielen starosta Štrby Michal Sýkora, ale aj mnohí ďalší jeho kolegovia zostali opití predstavou, o čom všetkom budú rozhodovať. Zapáčilo sa im, že dostanú do majetku základné, materské i umelecké školy, zariadenia sociálnej starostlivosti či voľnočasové centrá pre deti a mládež. Unášali sa predstavou, že budú „spravovať“ ich rozpočty. Oslepli a ohluchli až tak, že o financovaní nových „kompetencií“ sa s Dzurindovou vládou bavili iba ako o poslednej veci. Dnes na túto ich nezodpovednosť doplácame všetci. Samosprávy v rámci „reformy“ v skutočnosti nezískali to, o čo sú schopné sa lepšie starať ako štát, ale to, na čo pravicová vláda nechcela dávať dostatok peňazí. Lenže za neustálu finančnú podvýživu školstva, kultúry, alebo sociálnej starostlivosti nechcela niesť zodpovednosť. Tzv. finančná decentralizácia bola iba nechutná fraška, na ktorej sa ZMOS zúčastnil bez zodpovedných prepočtov. Teda takých, ktoré by brali do úvahy nielen aktuálny stav, ale aj vývojové tendencie na strane výdavkov (teda potrebných financií) i budúcich potrieb z hľadiska obsahu služieb. Napríklad, či budú potrebovať školy alebo knižnice, ak majú poskytovať moderné a kvalitné vzdelanie a výchovu. Alebo koľko bude treba miest v zariadeniach sociálnych služieb vzhľadom na demografický vývoj a zdravotný stav obyvateľov. Prípadne, aké budú nároky na miestnu a regionálnu verejnú dopravu v súvislosti s územným rozvojom. Seriózne dopadové štúdie a analýzy, ktoré opozícia a jej nohsledi v rôznych „inštitútoch“ a médiách žiadali pri každej príležitosti od Ficovej vlády, v čase Miklošových, Dzurindových, Kaníkových, Radičovej a Zajacových reforiem nikomu nechýbali. Stačila zázračná formulka, ktorá jednoduchou formou ponúkala populistickú lož: každý si nasporí na vlastný dôchodok, nižšie dane prinesú každému viac peňazí, samospráva ide bližšie k občanom...
Podvod na ľuďoch
Nuž, dnes je samospráva najbližšie ku krachu. Čo sa môže prejaviť tmavými ulicami v noci, alebo zavretými školami vo vykurovacej sezóne. Ľudia síce za to môžu jednoduchšie vynadať „zodpovednému“, lebo k starostovi naozaj majú bližšie, ale rozsvietiť pouličné lampy či vykúriť školu to nepomôže. Samosprávy sú naozaj bez peňazí a tiež je pravda, že si už skôr mali uvedomiť, v akej hospodárskej kríze sa Slovensko nachádza. Krízový manažment, zodpovedné a plánovité hospodárenie nie je silnou stránkou samospráv, no je to rovnaké ako v čase „reformy“ verejnej správy. A vtedy na tieto riziká ani Mikloš, ani Nižňanský neupozorňovali. O tom, akým podvodom bola aj táto tzv. reforma, najlepšie svedčia rozličné návrhy, ktoré aj v uplynulom volebnom období predkladali poslanci za SDKÚ – vždy s cieľom obmedzovať a regulovať samosprávy. Pritom hlavným dôvodom pre „reformu“ malo byť to, že „samospráva je bližšie k občanom“. Ľudia mali ľahšie samosprávu kontrolovať i ovplyvňovať. Zrazu jej treba všeličo zakazovať, nariaďovať či nejako ju obmedzovať zákonmi. Vzdušné zámky sa rozplynuli veľmi rýchlo. Napokon, aj občania zistili, aký chaos môže vládnuť na obecnom či mestskom úrade a akí sú neraz bezmocní voči starostovi či primátorovi. To je len ďalší dôkaz, akým podvodom bola táto „reforma“. Súčasná finančná mizéria, ktorá sa na samosprávy zrútila, je však dôsledkom inej „reformy“ – daňovej. Akútny nedostatok peňazí na plnenie základných funkcií pociťujú nielen samosprávy, ale aj samotný štát. Vláda, samozrejme, môže pomôcť samosprávam jednorazovou finančnou injekciou, ale to nie je systémové riešenie. Hoci sa to pravici nepriznáva ľahko, systémovým riešením môže byť len úplná prestavba daňového systému a nové prerozdelenie daňových príjmov, ktoré bude reálne zodpovedať rozdeleniu povinností.
Bezmocný štát, bezmocní občania
Povodne sú konkrétnym príkladom, ako nedokáže fungovať štát s nespravodlivým daňovým systémom – s tzv. rovnou daňou. Nižšia daň z príjmu ušetrila mnohým ľuďom pár eur, ale na odstránenie škôd by každý z nich potreboval tisíce. Verejnosti treba pripomenúť daňovú kalkulačku, ktorou pravica ohlupovala celé Slovensko. Každá koruna, každé euro, ktoré sme „vďaka“ tzv. daňovej reforme Dzurindu a Mikloša ušetrili, nám teraz stonásobne chýba. Hospodárska kríza spojená s povodňovou katastrofou odhaľuje zvrhlosť a nespravodlivosť pravicového daňového systému. Lebo štát, ani obce a mestá naozaj nemajú dosť peňazí, aby ľuďom pomohli opraviť domy či postaviť nové, dať do pôvodného stavu chodníky, cesty a mosty, vykryť straty poľnohospodárov. Zvaľovať všetko na súčasnú krízu či odchádzajúcu vládu je podlé. Štát tu predsa máme práve na to, aby sme spoločne boli schopní riešiť najmä také krízové situácie, proti ktorým je jednotlivec bezmocný. Ale zlé, veľmi zlé „reformy“ pravicových vlád urobili bezmocným štát i samosprávy, takže neostal nik, kto by ľuďom v krízových situáciách pomohol. A to nielen v hromadných, akými sú povodne, ale aj v individuálnych. Rozhodnutie Ústavného súdu o práve na slobodný výber zariadenia sociálnych služieb je smiešne, keďže samosprávy aj tak nemajú peniaze, aby starých a nevládnych ľudí do súkromných zariadení umiestňovali. Samosprávy sú vo veľkých problémoch, no nie pre hospodársku krízu. Na vine je zlý daňový systém, z ktorého profitujú iba veľkí boháči. Argument, že to mala zmeniť Ficova vláda, je zákerný. Každý by sa postavil proti, lebo pravica a médiá by ihneď zmanipulovali verejnosť. Za zmenu sa však už dávno mali postaviť samosprávy. Každý starosta či primátor mal už dávno svojim občanom na konkrétnych príkladoch ukazovať, čo spôsobujú nízke dane. Ak budú opäť iba zbabelo načahovať dlaň k vláde, nezaslúžia si ani almužnu. Práve samosprávy, ktoré nespravodlivosť a škodlivosť pravicových „reforiem“ pociťujú najviac, majú jedinečnú príležitosť zachovať sa zodpovedne. A namiesto ohlodanej kosti požadovať zásadné systémové zmeny.
Autor je poslanec NR SR a mestského zastupiteľstva v Stupave
