Špinavá vojna v Indii
V máji rozrušila svetovú verejnosť správa o železničnom nešťastí v Indii, ktoré zanechalo mnohé obete. Nespôsobila ho technika či príroda, ale útok maoistických skupín. Správa o najnovšej akcií – o únose deviatich ozbrojených dedinčanov sa 14. júla objavila aj v našich médiách. Článok z pera Megha Bahreeho v časopise Forbes objasňuje veľa z toho, čo svet nevie o dlhoročnej rebélii maoistov a o okolnostiach, v akých svoj odboj vedú. Maoisti a miliardári bojujú o územia bohaté na nerastné suroviny. Tisíce vidiečanov pri tom zabili a vyhnali z domovov.
Raz skoro ráno vlani v októbri obkľúčili policajné sily obyvateľov Gompadu, dedinku v štáte Chhattisgarh vo východnej Indii, a zaútočili. Zabili 16 ľudí vrátane starého manželského páru a ich 25-ročnej dcéry. Tej do hlavy vrazili nôž a odrezali jej prsia. Jej dvojročný syn prežil, no odťali mu tri prsty. Susedku, svedkyňu masakry, postrelili do ramena, keď sa pokúšala utiecť. Čo ich tak rozzúrilo? Policajti podozrievali dedinčanov zo sympatií k maoistickým povstalcom veriac, že niektorí z nich sú ich informátori. Tí, čo prežili, podali žalobu proti štátu. Vec celkom obyčajná v tejto časti sveta. Indická vláda sa pokúša zlikvidovať maoistov známych ako naxaliti. Od roku 2004 ich zabili okolo 1 300. Pri prestrelkách prišlo o život aj 2 900 roľníkov. Aj naxaliti potvrdili svoj podiel na obetiach. Niekoľko mesiacov pred prepadom Gompadu zastrelili na trhu v rovnakom okrese (Bastar) Vimala Hešrama, starostu obce. Prečo? Aktívne obhajoval výstavbu oceliarne Tata Steel, jednej zo špičkových indických spoločností. Bol jedným z 1 650 vidiečanov, policajtov či civilných pomocníkov polície, ktorých zabili maoisti len v tomto okrese. V doteraz najkrvavejšom útoku začiatkom apríla tohto roku zahynulo vyše 80 príslušníkov paramilitárnych jednotiek, keď sa pokúšali vyhnať rebelov z lesov Dantevady v Chhattisgarhe.
Násilie za pôdu pre chudobných
Takto vyzerá špinavá vojna v Indii: brutálny boj o cenné nehnuteľnosti, ktorý postavil naxalitov proti niektorým z najmocnejších komerčných záujmov krajiny. Začalo sa to pred 43 rokmi malou, ale násilnou vzbura roľníkov v Naxalbari, západobengálskej dedine. Dodnes sa naplno rozvinula do ozbrojeného konfliktu vedeného Komunistickou stranou Indie (maoistickou). Prebieha v 20 z 28 štátov indickej federácie a zasahuje 223 okresov. Bojuje sa o pôdu, zväčša o jej skryté bohatstvo. Obsahuje totiž bohaté zásoby uhlia a bauxitu. Na jednej strane stoja rebeli – okolo 10-tisíc vyzbrojených, na druhej milícia v sile 100-tisíc mužov, ktorých možno mobilizovať v krátkom čase. Naxaliti ohlasujú boj o právo na pôdu pre chudobných, najmä roľníkov a malé pôvodné kmene, ktoré poznajú iba agrárny spôsob života. Stoja proti nim bohaté rodiny, ktoré riadia spoločnosť Tata Steel, Jindal Steel& Power a Vedanta Resources, lebo chcú ťažiť nevyužité zdroje. Konflikt medzi maoistami a miliardármi dennodenne ovplyvňuje tisícky vidiečanov.
Vidiečania zavadzajú priemyslu
Možno pochybovať, že oceliareň je lepším využitím pôdy ako farma. Ak je oceliareň taká hodnotná, prečo nemôže jej vlastník ponúknuť roľníkom neodolateľnú sumu za to, že opustia svoje políčka a lesy? Preto, lebo trh je tu celkom v úzadí za politikou a gangsterstvom. V poslednom desaťročí sa ústredná vláda pokúšala právnymi a inými prostriedkami zablokovať pôdu pre verejné projekty ako elektrárne a neskôr aj pre súkromné podniky ako Tata. Indická ústava pritom zakazuje v určitých častiach krajiny priamo nadobúdať pôdu ľuďom, ktorí nie sú príslušníkmi kmeňov. Vláda to preto musí robiť v ich mene a až potom pôdu sama predáva spoločnostiam. Tento trend dostal štát do čoraz väčšieho konfliktu s maoistickými povstalcami a rozkrútil polovojenské operácie proti nim. Vláda tiež oveľa častejšie vystupuje proti tým, čo po stáročia obrábali pôdu. Používa na to rôzne právne zámienky a – ako dedinčania často tvrdia – uchyľuje sa k defraudáciám a nátlaku, aby získala oprávnenie na majetok. Inokedy štát jednoducho zabaví pôdu, pričom to zdôvodňuje odporom inšpirovaným rebelmi. Státisíce ľudí prišli o polia a domov. Mnohí dnes žijú v akýchsi permanentných utečeneckých táboroch.
Je to vládny džob
Dantevada v Bastare je epicentrom aktivity naxalitov. V meste Jagdalpur plánuje Tata Steel vybudovať závod, ktorý má produkovať päť miliónov ton ocele ročne. Zásobovať ho majú blízke železorudné bane. Za posledných päť rokov sa vláda pokúsila zabrať 5 050 akrov z desiatich dedín. Dotklo sa to 1 750 vlastníkov pôdy. Vyvlastnenie sa stretlo s odporom. Dedinčania štát obviňujú z násilia. Tata si nad týmito obvineniami umýva ruky. „Zaberanie pôdy je vládny džob,“ sucho konštatoval jej hovorca. Starosta Hidmo Mandavi tvrdí, že predstavitelia Taty roľníkom povedali, aby predali pôdu a zamestnali sa v novej oceliarni. „My nie sme inžinieri,“ reagoval na to starosta. „Dostaneme síce robotu, ale bude to iba nosenie vody alebo umývanie podlahy. Teraz tu žijeme ako vlastníci. Prečo by sme sa mali stať sluhami?“ Ich vzdoru sa nedarí napriek tomu, že India je vraj najväčšia demokracia na svete. Zhromažďovanie viac ako päť ľudí je tu zakázané. Pred pár rokmi polícia zatkla a odvliekla do väzenia dva autobusy plné dedinčanov, ktorí cestovali na stretnutie s guvernérom Chhattisgarhu. Chceli sa mu posťažovať, že ich navádzajú predať svoju pôdu pre Tatu. Mashre Moru, 46-ročného farmára z blízkej dediny Dabpal, ktorý odmietol predaj, už trikrát uvrhli do väzenia, odkedy sa zúčastnil zhromaždenia, na ktorom farmári diskutovali o veciach, ako sú dodávky vody či spustošenie úrody. Obvinenie: rušenie verejného poriadku. Večer vtrhlo štyridsať policajtov do Morovho domu. Vylomili zámok a odviedli ho. „Povedal som im, že sa nevzdám svojej pôdy. Nie som vzdelaný a tak nedostanem zamestnanie v úrade. Ak raz peniažky utečú, čo budem robiť? Mám iba podporu na farmárčenie, nič iné.“ Polícia tvrdí, že vôbec nezasahuje do zaberania pôdy, vraj iba naháňa maoistov.
Dobrodinci z oceliarní
Spoločnosť Tata tvrdí, že ju vláda Chhattisgarhu pozvala a že prináša ekonomické príležitosti. „Hoci je to región bohatý na neratné suroviny, patrí medzi najzaostalejšie časti krajiny,“ vraví jej hovorca. „Závod povzbudí rozvoj celej oblasti. A spoločnosť platí dvakrát viac za aker než vláda,“ dodáva. Tata plánuje ponúknuť výmenu nehnuteľností, technické zaškolenie a prácu jednému človeku z každej dotknutej rodiny. Podľa nej až 70 percent obyvateľov túto ponuku akceptovalo a zvyšok sa asi tiež pridá. „Mladí podporujú industrializáciu, v ktorej vidia svoju budúcnosť,“ vyhlásil hovorca. Vyše 650 kilometrov na sever však leží husto zalesnená oblasť Raigarha, ktorá je celá čierna, začadená – od cesty vari až po raždie v lese. Oblasť ovláda Jindal Steel&Power so svojou oceliarňou, uhoľnými baňami a tisícmegawattovou uhoľnou elektrárňou. Naveen Jindal, jej výkonný riaditeľ a člen parlamentu za Indickú kongresovú stranu, premenil spoločnosť z obyčajnej na hviezdnu. (Jeho matka Savitri je šéfkou holdingovej spoločnosti O. P. Jindal Group, ktorá je na 44. mieste Forbesovho zoznamu miliardárov s odhadovaným majetkom 12,2 miliardy dolárov.) Aby spoločnosť udržala svoj cyklus rastu, potrebuje viac územia. Obyvatelia hovoria, že im nedovolili prehovoriť o svojich obavách na verejnom zhromaždení, kde sa rozhodovalo, či Jindal môže vybudovať 2,4-gigawattovú uhoľnú elektráreň. Na jednom takom stretnutí v januári 2008 siedmich ľudí zbili policajti. Niektorí boli týždeň hospitalizovaní. „Väčšina týchto formálnych zhromaždení sa zišla z donútenia,“ vraví Rameš Agraval. Prevádzkuje internetovú kaviareň a z jej zisku financuje svoje súdne žaloby proti firme Jindal. „Nehráme žiadnu úlohu v organizovaní verejných zhromaždení okrem krátkej prezentácie o projekte,“ obhajuje sa Jindal pred obvineniami z násilia proti obyvateľom. „Viacerí ľudia však chcú stále vyvolávať problémy, a tak polícia zasahuje, aby udržala poriadok.“
Neštítia sa ničoho
Krišna Lal Sao nevyzerá na to, že by vyrábal problémy. V roku 2003 elektráreň Jindal naviezla 1 100 nákladiakov blata na jeho dva akre ornej pôdy tesne pred zberom úrody. Sao bol policajný zamestnanec, ktorý popri práci obrábal pole. Policajní náčelníci mu nedovolili ani to, aby vyplnil formulár žaloby, a šikanovali ho až dovtedy, kým to v roku 2005 nevzdal. V marci 2007 mu okresný súd dal súhlas k používaniu pôdy a nariadil polícii, aby mu vrátila majetok. Napriek povoleniu však Jindal na jeho kúsku pôdy vztýčil uhoľnú vežu a postavil obchod. Raghunath Choudhary stratil päť a pol akra po tom, čo okolo nich Jindal v roku 2004 postavil obvodový múr. Skúšal svoju pôdu vybojovať späť na súde, no neuspel. Okolnosti, spôsobené ťažobnou spoločnosťou, viní zo samovraždy svojho mladšieho syna a z posledného, osudného infarktu manželky. Jeho posledná poldruhaakrová parcela pripadla Jindalu vlani v októbri, keď tu spustila betonárku.
Očistný lov na maoistov
Mnohí dedinčania, niektorí odvlečení naxalitmi, iní políciou na rozkaz štátnych úradov, končia v utečeneckých táboroch. V dvadsiatich troch žije približne 45-tisíc ľudí. Riadi ich štátom podporovaná civilná milícia Salva Judum („očistný lov“). Jej členovia zväčša nie sú ochrancami dedinčanov, ako sami tvrdia. „Ide o kompletný kolaps právneho štátu. Salva Judum a naxaliti na seba navzájom útočia, násilie sa zakorenilo v celej oblasti,“ hovorí Nandini Sundar, profesor sociológie na Ekonomickej univerzite v Dillí. Hlboko v lesoch, asi 25 kilometrov od tábora Dornapal, leží dedina Naindra, ktorá nie je dostupná ani len po zablatenej ceste. Obýva ju pôvodný kmeň. V roku 2006 milícia urobila raziu v starej časti Naindry. Vypálila tam domy predtým, ako napadla novú Naindru. Tých, čo neušli, ako otec Muchakiho Gangu, zabili. „Podrezali im krky nožmi a nechali im visieť hlavy na zvyšku krkov,“ spomína si Gangu. „Bol som príliš vyľakaný, aby som šiel na políciu. Odrovnajú nás, ak sa sťažujeme.“ Amreš Mišra, náčelník polície z Dantevady, tvrdí, že je to inak: „Je mnoho incidentov, ktoré spôsobili naxaliti a obvinili z nich Salvu Judum a políciu.“ Keď domy vzbĺkli, prišli maoisti a dali dedinčanom oblečenie. Milicionári sa však dvakrát vrátili. Vypálili zvyšné domy, obvinili zo spolupráce s rebelmi dvoch chlapcov a jedno dievča, ktorých odviedli a odvtedy ich nik nevidel. Dedinu neskôr znovu vybudoval Himanšu Kumar, ktorý tu 18 rokov viedol budhistický ašram. Uprostred územia naxalitov bezplatne poskytoval miestnym obyvateľom základy vzdelania a hygieny. Horlivý podporovateľ kmeňov zaznamenáva zverstvá polície, Salvy Judumu i vlády. Podporil tiež okolo 600 právnych podaní proti nim. Policajti sa ho teraz pokúšajú označiť za maoistu. Podľa Kumaru však existuje jednoduchý spôsob, ako vyjsť z tohto chaosu: „Ak chcete mier, dajte nám školy, nemocnice, obchody. Naxaliti potom nebudú do ničoho zasahovať.“
A čo indická ľavica?
Vo východoindickom štáte Urisa dedinčania päť rokov bojovali s juhokórejskou spoločnosťou Pohong Iron&Steel Company (Posco) o 4 400 akrov, na ktorých sa mala vybudovať tretia najväčšia oceliareň na svete. Odboj viedol Abhay Sahoo, líder Komunistickej strany Indie, ktorá tu pôsobí na rozdiel od maoistov legálne. Farmári zo štyroch dedín sa zabarikádovali a kontrolovali všetky prístupové cesty, aby zabránili vstupu polície a úradníkov vlády i spoločnosti. Oblasť je bohatá na orechové plody, najmä kešu oriešky a betel. „Každý od desaťročného chlapca po 80-ročného starca tu môže zarobiť aspoň 109 dolárov za mesiac len z ich zberu,“ vysvetľuje Sahoo. Ak tu spoločnosti Posco povolia stavať, „oriešková“ ekonomika a spôsob života sa rozpadnú. Žiadna spoločnosť nemôže zamestnať tak veľa ľudí alebo platiť im tak dobre. Sympatizanti spoločnosti Posco dva razy zvrhli po domácky vyrobené bomby na dediny odporcov. Spôsobili jedno úmrtie a mnoho zranení. V januári štyria zamestnanci Posco vošli do dedín a chceli zbierať úrodu. Sahoovi muži ich zadržali, kým nepodpísali sľub, že sa sem už nevrátia. „Povedali sme im, že to je varovanie – návrat na vlastné riziko,“ zdôrazňuje. „Ak štát podnecuje násilie, musí prísť odplata.“
Megaprojekty dôležitejšie ako občan
„Pôda patrí vláde,“ tvrdí hovorca Posco. „Dedinčania na ňu neoprávnene siahali prinajmenšom po niekoľko generácií.“ India je poľa neho vo veľkom nebezpečenstve, že prehrá v rozvojovom súboji s Čínou. „Produkuje iba dvanástinu čínskej výroby ocele. Svoju produkciu chce zdvojnásobiť v najbližších dvoch rokoch, no nemôže to urobiť bez takýchto megaprojektov.“ Jedným z lídrov priemyslu je Vedanta Resources, ktorú vedie banský magnát Anil Agarval. (S odhadovaným majetkom 6,4 miliardy dolárov mu patrí 113. priečka v rebríčku Forbes.) Vedanta sa pokúša ťažiť bauxit v pohorí Niyamgiri. Vyskytol sa tu však problém: pôvodný kmeň Dongria Kondh. Asi osemtisíc ľudí, ktorí žijú v symbióze s hustým lesom – domovom tigrov, jeleňov, slonov a bizónov. V oblasti sa nachádzajú odhadom dve miliardy ton bauxitu. Mukeš Kumar, šéf operácií Vedanta Resources, zdôrazňuje, že spoločnosť plánuje zabrať celých 1 800 akrov Niyamgiri a ťažiť na polovici z nich. Pre odpor domorodcov však bola schopná postaviť nablízku len jednu rafinériu hliníka. Zisky sú minimálne, pretože bauxit sem musia dovážať z iných oblastí. Dongriasovia stále chodia predávať svoj tovar na týždňový trh uprostred lesa. Prinášajú tam šošovicu, ryžu, sušené ryby, tabak, zemiaky, zázvor či banány. „Okrem soli dostanem z týchto hôr všetko, čo potrebujem,“ hovorí prostredníctvom tlmočníka Ranga, príslušník kmeňa. Živí ho sekera, nedbalo spočívajúca na jeho ramene. Očividne je však pripravený použiť ju na obranu svojho životného štýlu. „Budeme nimi vraždiť,“ varuje, pohrávajúc sa so sekerou. „Nepripustíme, aby sem ťažobné spoločnosti prišli.“
