Menová stratégia pravicovej vlády
Už vyše 550 dní máme v peňaženke euro. Bolože to obáv, aké to bude. Medzitým tisícky prežitých skúseností s „domácou“ menou v zahraničí. Od porovnávania, koľko čo stojí u nás a koľko vonku, až po hrdosť, keď som v cudzine vydal dvojeurové mince a predavač ich neveriacky obracal s otázkou, čo je to tam za dvojkríž. „Štátny znak Slovenskej republiky,” pyšne som odpovedal.
Niet lepšej propagácie našej republiky, ako keď v Maďarsku zaplatíte v reštaurácii euromincami so slovenským štátnym znakom a čašník si vás hlboko váži, pretože platíte preňho veľmi tvrdou menou. Aj v Česku kedysi bolo frflania, keď sa mi pri platení „šmykla“ slovenská desaťkorunáčka: „Tuhle medaili si nechte, pane, já chci poctivé české peníze“. Dnes, ak doplatíte eurom, žiadny hostinský nenamieta. Potom nasleduje obdiv, ako sa Slováci vyšvihli „za ty léta samostatnosti“, a polemika, či je euro nutné. Niekedy rozprava, čo by si Česi dali na euromincu. Žižku? Svätého Václava? Hradčany?
Sprepitné tri eurá
Iste, v prvých dňoch roku 2009 to bol šok pre dôchodcov i pre ľudí s nízkymi príjmami, keď sa im penzia či výplata zmestili do malého vrecka a takmer žiadne bankovky nešušťali. No zvykli sme si. Kdekto sa dal oklamať obchodnými reťazcami, že potraviny už nestoja „až“ 24 či 27 korún, ale iba 0,80, či 0,90 eura. Ach, také lacné... Kým sme na neprišli na to, že „trinkgelt“ päť či desať centov je dosť, frajeri zaokrúhľovali zo sedem na desať eur. Aké zábavné je i dnes vyhlásenie, že daňový bonus na nezaopatrené dieťa sa zvýšil z 20 na 20,02 eura mesačne. Potom nám Gréci začali vŕtať do eura dieru. Všetkých nás to rozčúlilo. Česi už nechcú o eure ani počuť. (Aj keď v zmluve o pripojení k EÚ majú záväzok do 10 rokov prejsť na euro.) Nemci dokonca chceli referendum o tom, že sa vrátia k marke. Asi im žiaden odborník nespočítal, čo by ich to stálo. Nastaviť makro- i mikroekonomiku naspäť na pôvodnú nemeckú menu, zariadiť všetky spätné technické a technologické procesy, premeniť automaty, pokladne, účtovníctvo... Iste, ani u nás nebol lacný špás prejsť z koruny na euro. Spolu s Ľudovítom Štúrom však tvrdím, že cesta späť je nemožná, napred ísť sa musí! I keď my sme si už akosi zvykli na zmeny meny bez reptania a pokojne. Bez štrajkov si ich každý zo svojho vrecka uhradíme.
Nepodpíšem a nepodpíšem
Aby nik iný už do eura nevŕtal diery, 26 krajín Európskej únie sa dohodlo, že zorganizuje virtuálny, no proti špekulantom a bankrotárom účinný ochranný prostriedok – euroval. Každý pokus napadnúť euro sa odradí masívnym zásahom bánk eurozóny. Je to niečo ako protivírusová ochrana počítačového softvéru. Navyše, prijala sa zásada solidarity všetkých štátov Únie, aj tých, čo euro ako menu ešte nemajú, že v prípade ťažkostí pomôžu pôžičkami. Dohodu podpísali aj euroskeptickí Poliaci a Česi. Iba 27. členská krajina, v ktorej práve prebiehalo preberanie politickej moci, to odmietala. Bolo to ako americká sfilmovaná tragifraška s názvom Myš, ktorá revala. Malá krajina sa vyhrážala ostatným, že nepodpíše a chce rokovať. Ale o čom, ak už 1. júla boli podpisy všetkých ostatných na dohode? Chápem predchádzajúceho premiéra a ministra financií. Z urazeneckého postoja nových mocipánov Slovenskej republiky išla hrôza ideologického fanatizmu. Aj ja by som sa bál, že budem kriminalizovaný a možno aj odsúdený novou mocou, ak by som po voľbách ešte podpísal „takú nevýhodnú dohodu“. Hoci dodnes nie je jasné, v čom je nevýhodná. Chápem i novú premiérku, že vzhľadom na ideologické spojenie štyroch pravicových strán nebolo možné len tak pridať podpis pod zmluvu, ak vládna koalícia hlása hodnoty blízke liberalizmu a slobodnému trhu, teda NIE solidarite, NIE prerozdeľovaniu a podielu na zodpovednosti.
Ako revúca myš
Neviem, či si však štyri vládnuce strany uvedomili, že tak detinsky odhalili svoje skryté hodnoty, ktoré inak pred voličmi taja. Teda odhalili politickú ignoranciu reality, ekonomický egoizmus (Nám sa teraz darí, preto nechceme byť solidárni s „lúzermi“.) a strategickú krátkozrakosť. Veď stačí, aby automobilový priemysel vo svete ako priemyselný odbor skončil, a boli by sme na tom horšie ako Grécko. Chápem aj staronového ministra financií, ktorého nezodpovedný postoj k zavádzaniu eura skoro ohrozil prijatie Slovenska do eurozóny, keď všetko spochybňoval a škandalizoval tých, čo riadili kroky k prijatiu tejto meny v roku 2008. Aká je teda ekonomická a menová stratégia novej vlády? Nechystá náhodou tajne návrat k slovenskej korune? Nechceme „zarevať do sveta“ ako tá myš, že sa globálneho kapitálu nebojíme? Veď je v jeho záujme, aby sa euro stabilizovalo. Ide o jeden z mála okamihov, keď sa záujmy globálnej ekonomiky a regionálnych ekonomík, ba dokonca i prostých občanov zhodujú. Alebo si chceme dať novou vládou vziať eurá z peňaženky? Lebo ak by sme boli jediní mimo valu, ktovie čo by sa mohlo stať so „slovenským eurom“. Mimochodom, Estónsko potichu a bez fanfár pristupuje k euru od prvého januára, teda o necelých 160 dní. Bolo vždy ústami našich liberálnych ekonómov pre nás vzorom. Použijem frázu z kultového filmu: Kde urobili súdruhovia z Estónska chybu, ak teraz o nich naši liberálni ekonómovia ani len nepípnu?
Autor je ekonóm
