Diagnóza čierno--biele videnie
V každej krajine si 65. výročie porážky fašizmu a konca druhej svetovej vojny spomínajú inak. V Lotyšsku okrem iného slávnostnými pochodmi na počesť invázie nemeckých nacistov a masovej kolaborácie domácich obyvateľov s okupantmi.
Prvého júla 1941 prekročili jednotky Wehrmachtu hranice Lotyšska a počas niekoľkých dní obsadili celé jeho územie, pretože im ustupujúca Červená armáda nekládla výraznejší odpor. Časť miestnych občanov, vítala okupantov ako osloboditeľov. Do určitej miery sa to od Lotyšov, vtedy ešte nepoučených dejinami 2. svetovej vojny, dalo očakávať. Pričlenenie ich štátu k Sovietskemu zväzu v roku 1940 na základe zmluvy Molotov – Ribbentrop a následná sovietizácia mnohým priniesla príkoria. Až také, že dlhoveké protinemecké nálady (povýšenecká nemecká menšina tu zastávala privilegované postavenie) sa obrátili proti Rusom a vďaka geobbelsovskej propagande aj proti Židom. Iná vec je, že aj potom, čo si mnohí s nacistickou okupáciou užili, oslavujú ju po takmer siedmich desaťročiach nielen „veteráni spolupráce“ s Hitlerom a ich potomkovia, ale i mladí ľudia. Mimochodom, strana radikálnych nacionalistov s honosným názvom Za vlasť a slobodu, ktorá vo vlaňajších voľbách do Európskeho parlamentu získala 7,46 percenta hlasov a jeden z ôsmich mandátov Lotyšska, je súčasťou vládnej koalície piatich pravicových strán. Verejne podporuje či spoluorganizuje akcie, v ktorých sa stotožňuje nacionalizmus s nacizmom. A Rige to nik z Bruselu nevyčíta.
Pochod hlavným mestom
Radnica v Rige prvojúlový pochod tých veteránov vojny, ktorí ju prežili v nemeckých uniformách, a ich mladším sympatizantom centrom mesta zakázala. Odvolací súd však dal pravicovým extrémistom za pravdu, pričom argumentoval dodržiavaním ľudských práv vrátane slobody zhromažďovania a prejavu. Súčasná pravicová vláda k tomu nezaujala jednotné stanovisko, napriek tomu, že premiér Valdis Dombrovskis a minister zahraničných vecí Aivars Ronis v spoločnom vyhlásení napísali: „Lotyšská vláda rešpektuje ľudské práva zaručené ústavou aj nezávislosť súdov, ale sloboda prejavu sa nemôže rozšíriť na propagáciu nacizmu.“ Nacizmus sa na uliciach a námestiach Rigy beztrestne nepropagoval prvý ani poslednýkrát. Tentoraz sa však obaja politici ocitli v ošemetnej situácii, lebo pochod sa mal konať iba štyri dni pred avizovanou návštevou šéfa izraelskej diplomacie Avigdora Liebermana, ktorý sa chcel zúčastniť na pietnej spomienke na genocídu Židov v období holokaustu. „Oslavovať výročie nacistickej invázie do Rigy znamená oslavovať masovú vraždu všetkých, ktorých majú na svedomí nacisti v Lotyšsku – najmä Židov, ale aj komunistov, Rómov, Sintiov (kočovní Rómovia čiastočne hovoriaci po nemecky – poz. red.) a duševne chorých,“ zdôraznil v denníku Jerusalem Post historik Efraim Zuroff zo známeho Centra Simona Wiesenthala. Nemeckí nacisti totiž aj s pomocou miestnych donášačov fyzicky zlikvidovali nielen vyše 70-tisíc (90 percent) Židov, ale aj ďalších takmer 30-tisíc občanov Lotyšska. Vyvolávanie protiruskej fóbie po opätovnom získaní nezávislosti Lotyšska v roku 1991 dnes žne svoje ovocie. Protichodné postoje nezaujímajú iba politici a sudcovia, ale táto téma rozdeľuje celú spoločnosť. Kým však v 90. rokoch minulého storočia táto hystéria mohla vychádzať z obáv o ruský revanš, po tom, čo sa tri pobaltské štáty stali súčasťou Severoatlantickej aliancie a Európskej únie, stratila opodstatnenie. Naopak, poškodzuje rozvoj ich ekonomík stáročia napojených na Rusko. Pri jeho otváraní sa na Západ by mohli podstatne efektívnejšie využiť šancu, ktorá sa im z obojstranne výhodnej hospodárskej spolupráce ponúka.
V zlatých časoch nacizmu
Po rusky hovoriaca menšina (tvorí až tretinu z 2,3 milióna obyvateľov Lotyšska) pochod prvého júla oprávnene nevnímala ako nostalgické spomienky, ale ako otvorenú provokáciu. Nejde totiž o jedinú glorifikáciu „zlatých čias“ nacizmu. Podobné podujatie sa každoročne organizuje 16. marca. V ten deň roku 1944 totiž obe lotyšské divízie SS prvý raz Nemci spoločne nasadili proti Červenej armáde pri rieke Velikaja v Rusku. Mnohým symbolizuje ozbrojený odpor proti sovietskej okupácii a lotyšských esesákov vnímajú ako národných hrdinov. Už v roku 1943 sa vytvoril Pluk lotyšských dobrovoľníkov Waffen (Zbrane) SS. Išlo o súčasť ozbrojených oddielov Schutzstaffel vedených Heinrichom Himmlerom , ktoré počas 2. svetovej vojny tvorili elitu nemeckej armády. Do jej radov nacisti vyberali najmä dobrovoľníkov. Spočiatku dbali o „čistotu rasy“ vo svojich radoch, no keď sa vyčerpali „ľudské zdroje“ medzi Nemcami, priberali aj príslušníkov iných národov. Na Norimberskom procese, ktorého výsledky sú dosiaľ dôležitou súčasťou medzinárodného práva, označili Waffen SS pre ich krutosť za zločineckú organizáciu. Na Slovensku má o. i. na svedomí vraždenie obyvateľov Kľaku a Ostrého Grúňa. Do tzv. Lotyšskej légie SS vstúpilo 146-tisíc miestnych obyvateľov. Dobrá tretina z nich padla na východnom fronte. „Zaslúžili“ sa o blokádu Leningradu, ale nechýbali ani na iných bitkách a podieľali sa aj na krvavých čistkách v partizánskych oblastiach. Vojaci 15. divízie granátnikov (Waffen-Grenadierdivision der SS) bojovali s Wehrmachtom až do konečnej porážky fašizmu v máji 1945, za čo získali trinásť Železných krížov, najviac zo zahraničných jednotiek. Niektorí jej príslušníci sa zúčastnili aj na obrane Berlína, tak ďaleko siahala ich „láska k vlasti“.
Oko za oko, zub za zub?
Bývalí lotyšskí legionári stále vyvolávajú negatívne vášne doma i v zahraničí. Predovšetkým Moskva vidí v slávnostných sprievodoch kolaborantov glorifikáciu nacizmu. Extrémni nacionalisti to však odmietajú s tým, že predsa neboli nacisti, ale bojovníci za slobodu a nezávislosť. Vraj si chcú len pripomenúť mŕtvych vojakov, ktorí boli nútení obliecť si uniformu Waffen-SS, pretože sa ako Nenemci nemohli pripojiť priamo k Wehrmachtu. Inak, keby mohli, tak by išli dobrovoľne do „riadnej nemeckej armády“... Sebavedomie im pridalo v roku 1998 vyhlásenie 16. marca za oficiálny pamätný Deň legionárov. Neskôr ho vláda síce pod tlakom zo zahraničia (išlo o urýchlenie vstupu do NATO a EÚ) zrušila, ale oslavuje sa ďalej. Kontroverzný výročný pochod bývalých príslušníkov elitných jednotiek SS a rozličných pochybných občianskych združení často vedie k pouličným násilnostiam s radikálnymi antifašistami. Rižský súd aj tento rok zamietol rozhodnutie mestskej Dumy nepovoliť súdu akciu 16. marca „z bezpečnostných dôvodov“. Iste, je pravda, že diktátor Josif V. Stalin nemohol prežuť, že z dvojmiliónového národa 150-tisíc mužov dobrovoľne bojovalo po boku nemeckých okupantov. Neobmäkčil ho ani fakt, že na jeho strane frontu v radoch Červenej armády pôsobilo 130-tisíc Lotyšov, z nich 36-tisíc hrdinsky padlo. Po opätovnom pripojení Lotyšska k Sovietskemu zväzu dal deportovať na Ural vyše 40-tisíc ľudí. Rýchlo prebehla násilná kolektivizácie poľnohospodárstva, čo v tradične agrárnej krajine postihlo podstatnú časť obyvateľstva. Na druhej strane, v roku 1953 sa spustila industrializácia, stavali sa celé nové priemyselné odvetvia, vybudovali dve veľké vodné elektrárne, neskôr aj jednu atómovú. Výrazne sa tým zmenilo sociálne a národnostné zloženie obyvateľstva. Do lotyšských miest za prácou prichádzali Rusi, Ukrajinci a príslušníci ostatných národov ZSSR. Riga to po získaní nezávislosti v roku 1991 riešila po svojom. Jednoducho sa tiež pomstila. Tí, čo nemali rodinné korene v obnovenom štáte pred rokom 1945, museli skladať skúšky z vedomostí jazyka a histórie. Pritom väčšina prisťahovalcov, ktorí neboli dovtedy nútení vedieť po lotyšsky (štátnym jazykom bola aj ruština), stratila občianstvo i volebné právo. Medzinárodné ľudskosprávne organizácie tento revanš síce opakovane kritizovali, ale dosiaľ sa situácia nezmenila.
Kauza partizánsky veliteľ
Do tejto napätej atmosféry veľmi nešťastne zapadol verdikt Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) o prípade Vasilija Kononova, dnes 88-ročného pána s ťažkým telesným postihnutím. Zatkli ho v roku 1988, obvinili z vojnového zločinu a odsúdili na 20 mesiacov za zabitie civilných osôb. V skutočnosti v máji 1944 ako veliteľ partizánskeho oddielu velil popravnej čate, ktorá na základe rozhodnutie partizánskeho súdu zastrelila deviatich dedinčanov z majera Mazie Bati, pretože dokázateľne udávali nacistom. Kononov sa po odpykaní trestu obrátil na Štrasburg. Až v roku 2008 prvostupňová inštancia ESĽP rozhodla, že Lotyšsko porušilo veteránove ľudské práva, pretože ho odsúdili za údajné zločiny, ktoré v čase ich spáchania neporušovali sovietske ani medzinárodné právo. Súd nariadil, aby mu lotyšské úrady vyplatili 30-tisíc eur ako morálne odškodnenie. No Riga sa odvolala a 17. mája 2010 Veľký senát ESĽP predchádzajúce rozhodnutie zrušil. Zrazu už nevychádzal z predpokladu, že išlo o nevinné obete terorizmu, ale o bojovníkov (vraj mali schované zbrane), a tak mali partizáni s nimi zaobchádzať ako s vojnovými zajatcami. V Rusku tento rozsudok označujú za čudný, ba priam exotický. Aj preto, že ho vyniesli na pozadí osláv 65. výročia víťazstva nad fašizmom, a tak bol vlastne fackou všetkým silám protinacistického odporu. „Vidím tu zjavný dvojitý meter,“ sklamane komentoval najnovšie rozhodnutie medzinárodného súdu riaditeľ Moskovského výboru pre ľudské práva Alexander Brod. „Z Kononova urobili netvora, akýsi hromozvod a uvalili naňho možno všetky dôvody pre zlý vzťah voči Rusku a bývalému Sovietskemu zväzu. Prečo sa však v Lotyšsku konajú každý rok desiatky akcií, počas ktorých sa demonštruje nacistická symbolika a znejú nacistické výroky? Štrasburg na to prižmuruje oči... Mám obavy, že takáto zaujatosť ešte prinesie svoje negatívne plody.“
Krajne nebezpečný precedens
Súdny proces s Kononovom hrozí nebezpečným precedensom, zločincami sa teoreticky môžu stať partizáni pôsobiaci počas 2. svetovej vojny aj v iných štátoch. Ste, i na Slovensku v ojedinelých prípadoch svojím správaním pripomínali skôr banditov ako bojovníkov za slobodu. Prísne ich však potrestali ešte počas Povstania. Vojenský prokurátor generál Anton Rašla o takýchto prípadoch píše so svojich spomienkach. Nebodaj, ako napísala na blogu v tejto súvislosti česká poslankyňa Kateřina Konečná, sa dožijeme chvíle, keď Jozefa Gabčíka a Jana Kubiša vyhlásia za zákerných vrahov, pretože sa dopustili atentátu na zástupcu ríšskeho protektora Reinharda Heydricha? Hádam všelijakými právnymi kľučkami nepristúpime k revízii výsledkov 2. svetovej vojny, či k ospravedlňovaniu zločinov nemeckých nacistov a ich domácich pomáhačov. Kdekoľvek v Európe a na svete.
