Pokus o Žižeka
„Som si istý, že bez komunistického útlaku by som bol teraz nejakým hlúpym provinciálnym profesorom filozofie v Ľubľane,“ hovorí celkom vážne 61-ročný slovinský filozof Slavoj Žižek.
Veľká prednášková sála Francúzskeho inštitútu v Barcelone je nabitá až na prasknutie. Ľudia postávajú popri stenách, sedia v uličkách a vzadu stoja v trojradovom zástupe. Hoci medzi účastníkmi je zopár dobre oblečených ľudí v strednom veku i hŕstka starých ľavičiarov s dlhými vlasmi a šiltovkami, väčšinu obecenstva tvorí štýlovo otrhaná mládež. Taká, akú by človek čakal skôr na koncerte kapiel Hot Chip alebo Vampire Weekend. O atmosfére v sále, no najmä o filozofovi píše v The Observer z 27. júna 2010 Sean O´Hagan. Zišli sa, aby si vypočuli 61-ročného slovinského filozofa Slavoja Žižeka, ktorého kritika globálneho kapitalizmu dnes pokrýva viac ako päťdesiat kníh preložených do viac ako dvadsiatich jazykov. Žižek sám seba opisuje ako „komplikovaného komunistu“ – a ako by chcel veci skomplikovať ešte viac, pri ilustrácii toho, ako sa na kolektívnej predstavivosti prejavuje kapitalistická ideológia, používa psychoanalytické teórie francúzskeho mysliteľa Jacquesa Lacana. „Nedávam jasné odpovede ani na tie najjednoduchšie, najpriamejšie otázky,“ hovorí Žižek. „Rád veci komplikujem. Neznášam jednoduché príbehy. Staviam sa k nim s podozrením. Moja automatická reakcia je jednoducho taká.“ Tento sklon k hravosti a vnútornej protirečivosti sa odráža aj v názvoch jeho kníh. Patria k nim The Ticklish Subject (vyšla v češtine ako Nepolapitelný subjekt, vydavateľstvo L. Marek), v ktorej sa vyrovnáva so „strašidlom karteziánskeho subjektu v západnom myslení“; The Plague of Fantasies (Mor fantazmagórií) a úžasne pomenovaná Did Somebody Say Totalitarianism? (vyšla v češtine ako Mluvil tu někdo o totalitarismu?, vydavateľstvo L. Marek) je ostrou kritikou „liberálnodemokratického konsenzu“.
Mysliteľ európskej avantgardy
Ako zaprisahaný ateista nevidí Žižek rozpor v tom, keď argumentuje – ako v The Fragile Absolute: Or Why is the Christian Legacy Worth Fighting For? (Krehké absolútno: alebo prečo stojí za to bojovať o kresťanské dedičstvo) – v prospech sveta, v ktorom sa kresťania a marxisti spoja proti „súčasnému náporu neslanej-nemastnej spirituality.“ Takéto čosi tradičným analytickým filozofom veľmi nesedí. Rovnako ako jeho tendencia preháňať sa vo voľbe vysokej i nízkej kultúry, osvetľujúc lacanovské spodné prúdy v Hitchcockovi i v Hegelovi, v Leibnizovi aj v Davidovi Lynchovi. V najnovšej knihe Living in the End Times (Život na konci čias) je vážna a vážne vtipná esej o nedávno nakrútenom animovanom filme štúdia DreamWorks Kung Fu Panda, ktorá je podľa Žižekových tvrdení „trošičku naivnou, ale napriek tomu v podstate presnou ilustráciou významného aspektu lacanovskej teórie“. Napriek svojmu obrazoborectvu alebo možno práve kvôli nemu, napriek tendencii protirečiť si a napriek všeobecnej politickej nekorektnosti – pri ktorej možno tušiť, že je skôr šibalská ako úprimná – je Žižek pre dnešok tým, čím bol Jacques Derrida pre 80. roky minulého storočia: vyvoleným mysliteľom európskej intelektuálnej avantgardy. Napĺňa ho to znechutením. Na rozdiel od Derridu je však rezolútnym ľavičiarom, hoci aj nie v tradičnom zmysle slova. „Možno ma nazvať abstraktným antikapitalistom,“ tvrdí. „S podozrením sa napríklad dívam na starých ľavičiarov, ktorí sústreďujú všetku svoju nenávisť na Spojené štáty americké. A čo čínsky neokolonializmus? Prečo o ňom ľavica mlčí? Samozrejme, keď to hovorím, hnevá ich to. To je dobre! Ako filozofovi mi inštinkt napovedá, že sa fakticky blížime k multicentrickému svetu. A to znamená, že musíme klásť nové a pre tradičnú ľavicu nepríjemné otázky.“ Na rozdiel od šviháka Derridu Žižek oko nepoteší. Je až nezdravo bledý, bradatý, s nadváhou a bezproblémovo excentrický. Keď v dokumentárnom filme Žižek! z roku 2005 predvádza mysliteľ režisérke Astre Taylorovej svoju kuchyňu, otvára zásuvky a skrinky, no namiesto príborov a riadu sa v nich nachádzajú jeho ponožky, spodná bielizeň, nohavice a košele. Jeho bežný štýl – ak to možno takto nadnesene nazvať – pozostáva z niekoľkých všedných variácií proletárskej výbavy, zle pasujúceho trička, širokých džínsov, ponožiek zdarma rozdávaných aerolinkami pri dlhých letoch – „najlepšie má Lufthansa“ – a lumpáckej obuvi predávanej výhradne istým slovinským obuvníctvom, ktorému akosi ušiel pád sovietskeho bloku. Jedna Žižekova priateľka tvrdí, že ho nedávno videla vykračovať si po Ľubľane v tričku s nápisom Som krásny. Ťažko si predstaviť iného filozofa, ktorý by to spravil.
Politicky pesimistické, filozoficky neuchopiteľné
Keď Žižek rozpráva alebo píše, celý ožije a jeho myšlienky sa valia v zdanlivo nekontrolovateľne odbočujúcich riavach. Jeho posolstvo, ak ho možno pri jeho rozbehanom prístupe nejako dešifrovať, je politicky pesimistické a filozoficky neuchopiteľné. „Ak sa ma opýtate, či som optimista, musel by som odpovedať, že nie. Nie som jedným z tých staromódnych komunistov, ktorí s tým starým tragikomických marxistickým uspokojením vravia, že aspoň dejiny sú na našej strane. Nie. Ak niečo, tak sa vlak dejín rúti k priepasti. Úlohou ľavicového mysliteľa, aby som odcitoval Waltera Benjamina, nie je viesť vlak dejín, ale zatiahnuť za záchrannú brzdu.“ V preplnenej posluchárni Francúzskeho inštitútu v Barcelone prednáša Žižek viac ako dve a pol hodiny bez toho, aby čo len raz zatiahol za brzdu. Jeho ústrednou tézou, ktorú rozoberá vo svojej novej knihe Living in the End Times (Život na konci čias) je, že „globálny kapitalistický systém sa blíži k apokalyptickému bodu nula“. Považuje však myšlienku ústrednej tézy za čosi veľmi podobné tomu, za čo veľký jazzový saxofonista John Coltrane považoval melódiu – za základ pre ozdobné odrazy a improvizácie, ku ktorému sa možno vrátiť až vtedy, keď už sa vyčerpali všetky súvisiace podtémy. Tento prístup má aj svoje problémy, napríklad už len pocit, že i jedinú zo Žižekových odbočiek by bolo možno lepšie rozšíriť na celú prednášku, ktorá by mohla byť hlbšia a viac toho osvetliť. Napríklad dnes večer sa sotva vôbec vyjadruje k téme, prečo tak rezolútne verí v komunizmus napriek tomu, že jeho povesť je roztrhaná na franforce. „Medzi komunizmom starého typu a mojím prístupom nevidím žiadnu kontinuitu. Prečo ho teda nazývam komunizmom?“ reaguje, keď sa ho na to neskôr spýtam. „Nuž pokiaľ ide o obsah, problém je stále rovnaký. Je to ohradzovanie spoločných pastvín. Keď o tom písal Marx, hovoril o pôde a vlastníctve, ale dnes sú našimi spoločnými pastvinami intelektuálne vlastníctvo, informácie. Dnes sa deje čosi, čo Marx nemohol predpovedať: sme svedkami zvláštneho regresu k tomu istému ohradzovaniu spoločne držaného majetku a ľudia musia platiť za intelektuálne vlastníctvo renty takým, ako je Bill Gates.“
Nebolo vhodné, aby učil filozofiu
Žižek pochádza z komunistickej rodiny. Narodil sa 21. marca 1949 vo vtedajšej Juhoslávii. Jeho otec bol štátnym ekonómom, matka pracovala ako účtovníčka v štátnom podniku. Spýtam sa ho, či jeho detstvo v prímorskom Portoroži bolo šťastné. „Nie. Vulgárne freudovsky by sa dalo povedať, že som bol nešťastné dieťa, ktoré unikalo do sveta kníh. Už ako dieťa som bol najšťastnejší, keď som bol sám. To sa nezmenilo.“ Ako dospievajúci žil v hlavnom meste Slovinska, ohromne veľa čítal a ako tvrdí, „na strednej škole sa mi dosť dobre darilo, hoci osnovy som úplne ignoroval“. Ako pätnásťročný chcel byť „režisérom“, no čoskoro si uvedomil, že jeho láska k teórii prevyšuje aj jeho vášeň pre film. V 60. rokoch ho na univerzite očarila nová vlna francúzskych postštrukturalistických teoretikov – Jacques Derrida, Michel Foucault, Julia Kirstevová a najmä Jacques Lacan. Žižekovu postgraduálnu diplomovú prácu najprv zamietli ako príliš kritickú voči Marxovi. A hoci ju pozmenil, nepovažovalo sa za vhodné, aby učil filozofiu. „Je veľkou iróniou, ako sa z profesorov, ktorí na mňa útočili ako na nemarxistu, stali teraz nacionalisti a útočia na mňa ako na marxistu. Ale je mi to naozaj jedno.“ V 70. rokoch sa živil prekladaním filozofických prác a v jednej chvíli sa na štyri roky vybral do Francúzska. Odslúžil si aj štyri roky vojenskej služby v juhoslovanskej armáde. Nepociťuje pre to nijakú trpkosť. „Formovala ma skúsenosť juhoslovanského samosprávneho socializmu,“ hovorí, „ale v Slovinsku sme mali komunistickú vládu bez oficiálnej filozofie, takže to z povrchného hľadiska bolo lepšie ako hocikde inde.“ V roku 1978 konečne dostal prácu v „okrajovom výskumnom ústave“, ako ho nazýva. Bolo to „svojho druhu vyhnanstvo, ale zároveň skvelé miesto. Iba čistý výskum“. Našiel si kontakty na filozofické inštitúcie vo Francúzsku a USA, ktoré mu dobre poslúžili, keď v roku 1989 vydal svoju prelomovú prácu The Sublime Object of Ideology (Vznešený objekt ideológie).
Nespokojná súčasť žižekovskej šou
Keď práve necestuje alebo neučí v Amerike či v Európe – v minulosti zastával funkcie na Columbijskej a Princetonskej univerzite a teraz je riaditeľom humanitných odborov na londýnskej Birkbeck College – žije Žižek sám v Ľubľane, v malom byte plnom kníh, DVD a cédečiek s klasickou hudbou. Bol dva či tri razy ženatý a rozvedený – podľa toho, akým zdrojom človek uverí. On sám sa k tomu nevyjadruje. Je známe, že si 1. apríla 2005 vzal 27-ročnú bývalú modelku predvádzajúcu spodnú bielizeň a zároveň lacanovskú vedkyňu z Argentíny. Má dvoch synov, jeden má čosi vyše tridsiatky, druhý deväť rokov. Keď sa s ním lúčim, odchádza hľadať iPad ako darček pre svojho najmladšieho. „To som ale pokrytecký komunista, však?“ Naživo pôsobí Žižek hádam ešte démonickejšie a nezdravšie ako na fotografiách, zlepené vlasy a sivejúca brada rámujú tvár, ktorá vyzerá, ako keby nikdy nevidela slnečné svetlo. Má cukrovku a jeho nomádsky životný štýl a manická povaha mu na zdraví nepridávajú. „Naozaj sa mi zdá, že sa teraz na mňa vyvíja strašný tlak, aby som sa predvádzal. Začína ma to nudiť. Som mysliteľ, ale ľudia stále odo mňa chcú takéto sprosté politické intervencie: knihy, prednášky, diskusie a tak ďalej.“ Vzdychne, zavrie oči a akoby z neho pred mojimi očami unikol vzduch: „Poviem vám otvorene o svojom probléme, a môj vydavateľ ma za to bude nenávidieť. Všetky tie reči a písačky o politike, to nie je moja srdcová záležitosť. Nie. Ocitol som sa mimo. To myslím naozaj vážne.“ Otvorí knihu Living in the End Times (Život na konci čias) a nájde v nej obsah. „Teraz vám poviem pravdu,“ ukazuje najprv na prvú kapitolu, potom na druhú. „Voloviny. Ďalšie voloviny. Bla bla bla.“ Zúrivo listuje stránkami. „Tretia kapitola, v ktorej sa pokúšam nanovo čítať Marxa, možno tá je v pohode. Páči sa mi táto časť, kde analyzujem Kafkovu poslednú poviedku. A tu, kde používam komunitu vydedencov v televíznom seriáli Hrdinovia ako vzor komunistického kolektívu. Ale táto časť, Architekturálna paralaxa, to je čisté blafovanie. Takisto aj časť, kde analyzujem film Avatar, to je tiež blaf. Keď som ju napísal, ani som len ten film nevidel, ale som dobrý hegelovec. Ak máte dobrú teóriu, môžete na realitu pokojne zabudnúť.“ Prečo teda, keď sa mu nepáči väčšina z jeho kníh a neteší ho chodiť stále na prednášky, túto žižekovskú šou nezastaví? „Veď to práve teraz robím!“ skríkne. „Píšem úplnú megaknihu o Hegelovi vo vzťahu k Platónovi, Kantovi a možno aj Heideggerovi. Táto hegelovská kniha má už teraz sedemsto strán. Toto je naozajstné dielo z lásky. Toto je moja naozajstná životná práca. Ešte aj Lacan je pre mňa iba nástrojom, ako čítať Hegela. Pre mňa je to vždy len Hegel, Hegel, Hegel,“ povie a znova si povzdychne: „Ale ľudia stále chcú len tú sprostú politiku.“
(Z článku Slavoj Žižek: interview, Sean O‘Hagan, The Observer, 27. júna 2010) (http://www.guardian.co.uk/culture/2010/jun/27/slavoj-zizek-living-end-times)
Najnebezpečnejší filozof dneška
Žižekov repertoár tvorí zmes lacanovskej psychoanalýzy, Hegelovej idealistickej filozofie, filmovej analýzy, kritiky demokracie, kapitalizmu a ideológie, príležitostne autoritárskeho marxizmu, ku ktorým priraďuje všednodenné pozorovania. Ontologickú podstatu Nemcov, Francúzov a Američanov vysvetľuje na základe ich záchodových zvyklostí a následného vzťahu k fekáliám. Na kritiku reaguje spočiatku veselým „Fuck you!“ (voľne: Choďte do riti!), vysloveným v slovansky tvrdých spoluhláskach. Kolegom, ktorých si váži, ale ktorí presadzujú teórie odlišné od tej jeho, hovorí, aby sa po jeho príchode k moci pripravili na cestu do gulagu. Vychutnáva si zimomriavky, ktoré slovo gulag vyvoláva. „Povedzme môj priateľ, zasraný Peter Sloterdijk. Mám ho veľmi rád, ale samozrejme, že ho bude treba poslať do gulagu. Bude tam v trocha lepšom postavení. Možno by mohol pracovať ako kuchár.“ Človek by povedal, že to vyznieva vtipne – zvlášť v Žižekovom prehnane zdôraznenom podaní. Ale takisto by si človek mohol spomenúť na vyše 30 miliónov obetí sovietskeho teroru. Tí, ktorým pripadajú Žižekove poznámky vtipné, by rovnako dobre mohli rozprávať vtipy o koncentračných táboroch. „No ale viete čo?“ hovorí Žižek v odpovedi na takúto kritiku. „Najlepšie, najpôsobivejšie filmy o holokauste sú práve komédie.“ Veľmi rád opravuje názory, ktoré sa všeobecne uznávajú za správne. Hovorí tomu pozorovanie proti intuícii. Jeho najobľúbenejšou myšlienkovou formou je paradox. S pomocou svojich psychoanalytických zručností sa pokúša ukázať, ako liberálna demokracia ľuďmi manipuluje. Jedno z jeho slávnych každodenných pozorovaní na túto tému sa týka gombíkov na zatváranie výťahových dverí. Zistil totiž, že sú len placebom. Dvere sa po stlačení gombíka nezavrú ani o sekundu skôr, ale to ani netreba. Stačí, že človek, ktorý gombík stlačí, má ilúziu, že dokáže niečo ovplyvniť. Stroj na politické ilúzie, ktorý sám seba nazýva západnou demokraciou, funguje presne rovnako, zdôrazňuje Žižek. Odmlčí sa. Pri rozprávaní málokedy robí prestávky, lebo sa pritom na chvíľu cíti ostýchavo. Napokon povie: veci okolo štátu a revolúcie mu pripomínajú ženy. „Nedá sa s nimi žiť, ale bez nich sa nedá žiť ešte viac.“
(Z článku Najnebezpečnejší filozof dneška, Philipp Oehmke, Der Spiegel, 7. júla 2010 (http://www.spiegel.de/international/zeitgeist/0,1518,705164-2,00.html)
Slovinský filozof vo filme
Najpríjemnejším filmom tohto týždňa je s prehľadom krátky, inteligentný a prekvapivo zábavný profil slovinského filozofa Slavoja Žižeka, svojského stúpenca Marxa a Lacana a superhviezdy medzinárodného prednáškového okruhu. Hoci na stránkach kníh je často ťažko zrozumiteľný a ešte častejšie si protirečí alebo jednoducho provokuje, na plátne vidno jeho energiu, humor a dávky bystrých postrehov. Napríklad skvelá poznámka o tom, ako sú moderné potešenia zbavované vecí, ktoré na nich ľudí tešia: pivo bez alkoholu, káva bez kofeínu – a takisto by mohol dodať, filmy bez zápletky či pocitov.
(Krátka recenzia na film Žižek!, Robert Hanks, The Independent, 4. mája 2007) (http://www.independent.co.uk/arts-entertainment/films/reviews/zizek-nc-447293.html)
Proti srsti
„Ako pocítime, že je niečo násilné? Premeriaveme to oproti nejakej nulovej úrovni normálnosti. Keď sa nič nemení, keď veci bežia tak ako obyčajne, povieme, že toto je tá nulová úroveň, a keď ju niečo naruší, to je násilie. Mali by sme však túto perspektívu posunúť a opýtať sa, čo ak je istý druh násilia potrebný na to, aby udržiaval veci v takom stave, v akom sú? Čo ak to, ako zmýšľame o násilí, je len odpútaním pozornosti? Subjektívne násilie je aktívnym činom, ktorý možno pripísať určitému subjektu – ako napríklad vrahovi, polícii, davu, teroristom – človek vidí, kto ho pácha. Systémové násilie je anonymné. Jedným z príkladov je George Soros. Hoci so svojou nadáciou podnikol úžasné veci, ak sa pozrieme na jeho trhové špekulácie s menami pred desiatimi rokmi, aký mali dopad? V juhovýchodnej Ázii prišli státisíce ľudí o prácu. Bolo to sociálne cunami. Toto je anonymné, systémové násilie. Ako možno naň odpovedať? Často sa vyjadrujem v prospech istého spôsobu násilia. Nemám žiadny problém s Chávezom vo Venezuele. Ľudia ho obviňujú, že postupuje príliš diktátorsky. Ale on nezasahuje v priestore nulového násilia. Zasahuje v násilnom systéme. A jediný spôsob, ako zasiahnuť, je protinásilie.“ „Niekedy možno veci najviac rozrušiť jednoducho tým, že sa na nich už viac nezúčastňujeme, že od nich odídeme. Nehovorím tým, že treba len nič nerobiť, ale podniknúť kroky k aktívnej neúčasti. V mojom zmysle bol Gándhí veľkým násilníkom. Samozrejme, nepostupoval násilne v zmysle subjektívneho násilia – ale tým, že sa odmietol zúčastniť, veci narušil, zabránil im, aby normálne fungovali.
(Z článku Proti srsti: „Čo ak je násilie potrebné na to, aby veci zostali takými, aké sú?“, The Independent, 24. januára 2008) (http://www.independent.co.uk/news/education/higher/against-the-grain-what-if-violence-is-needed-to-keep-things-as-they-are-772960.html)
Slovinský Hamlet
A takto je to aj s násilím. Naše subjektívne rozhorčenie nad faktami násilia – samovražedným útokom bombou, teroristickým útokom, atentátom na politického predstaviteľa – nám skrýva objektívne násilie sveta, v ktorom sme sami páchateľmi a nie len nevinnými okolostojacimi. Dokážeme vidieť iba zdanlivo nevysvetliteľné činy, ktoré narušujú údajný pokoj každodenného života. Sústavne prehliadame objektívne, alebo ako ho nazýva Žižek, „systémové“ násilie, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou nášho sociálno-ekonomického poriadku. Hlavnou ambíciou knihy je spútať subjektívne násilie s objektívnym násilím, ktoré je jeho odvrátenou stranou a podmienkou. „Systémové násilie je tak čímsi ako známou temnou hmotou vo fyzike,“ píše Žižek. „Voľným okom je neviditeľné.“ Žiada preto od multikultúrnych západných liberálov, aby sa zdržali rozhorčenej odozvy na násilné činy a namiesto toho obrátili pozornosť k skutočnej podstate globálnej situácie. Aby sme pochopili násilie, potrebujeme trochu starej dobrej, neemocionálnej materialistickej kritiky. Ale Žižek je slovinským Hamletom, ktorý je úplne ochromený, hoci sníva o pomstychtivom násilnom akte, na ktorý v konečnom dôsledku nemá odvahu. Skrátka, za kulisou svojich blyšťavých zvratov nás jeho dielo ponecháva v ustráchanom, fatálnom zovretí: jediné, čo sa dá robiť, je nerobiť nič. Mali by sme len sedieť a čakať. Ako povedal sám dánsky princ: „Pripravenosť je všetkým.“ Ale pravda je taká, že Žižek nie je pripravený nikdy. Jeho dielo sa zameriava na nekonečné odklady a nadprodukciu. Hoci sa posmieva nad pokusmi iných o odhodlanosť, odpor a činy, sám nerobí nič. Jeho prácu však živí sen o božskom násilí, krutosti a sile. Dúfam, že jedného dňa sa jeho sny naplnia.
(Z recenzie Žižekovej knihy Violence (Násilie), Simon Critchley, The Independent, 11. januára 2008)(http://www.independent.co.uk/arts-entertainment/books/reviews/ violence-by-slavoj-zizek-769535.html?r=RSS)
Čoho sa najviac bojíte?
Že sa po smrti preberiem, preto sa chcem dať ihneď spopolniť.
Ktorú žijúcu osobu najviac obdivujete a prečo?
Jeana-Bertranda Aristida, zvrhnutého haitského prezidenta. Je príkladom toho, čo možno pre ľudí urobiť dokonca aj v zúfalej situácii.
Odhliadnuc od prípadných nehnuteľností, čo je najdrahšou vecou, akú ste si kedy kúpili?
Nové nemecké vydanie Hegelových zobraných spisov.
Aký kostým by ste si vybrali na maškarný bál?
Masku svojej vlastnej tváre, aby si ľudia mysleli, že to nie som ja, ale niekto iný, kto sa za mňa vydáva.
Akú vôňu máte najradšej?
Rozkladajúcu sa prírodu ako napríklad hnijúce stromy. Povedali ste niekedy v živote „Ľúbim ťa“, a pritom to nebola pravda? V jednom kuse. Keď niekoho naozaj ľúbim, dokážem to prejaviť iba agresívnymi a nevkusnými poznámkami.
Čo bolo vašou najhoršou prácou?
Učiť. Neznášam študentov, sú podobne ako ostatní ľudia väčšinou hlúpi a nudní.
Aká bola najdôležitejšia lekcia, ktorú vás život naučil?
Že život je hlúpa a nezmyselná záležitosť, ktorá nás nemá čo naučiť.
Prezraďte nám nejaké tajomstvo.
Komunizmus zvíťazí.
(Rosanna Greenstreetová,The Guardian, 9. augusta 2008) (http://www.guardian.co.uk/lifeandstyle/2008/aug/09/slavoj.zizek).
