Kde sa končí sloboda
Už od malička nám vštepujú, že liberálna demokracia je zatiaľ ten najlepšie spoločenské zriadene, aké sme si mohli želať. Má však jednu veľkú chybu: dá sa uplatňovať výlučne iba v kapitalistickom systéme. Liberálna demokracia je pritom ten najrafinovanejší výdobytok kapitalizmu.
Kapitalizmus prešiel od svojho vzniku množstvom etáp. Začínal ako progresívna alternatíva feudalizmu. Neobmedzená moc aristokracie prešla v mnohých prípadoch do rúk novovznikajúcej buržoázie. Feudalizmus padol, no otroctvo nie. Dostalo len novú podobu, novú legitimitu.
Štát ako nočný strážnik
Šľachta, ktorá dovtedy vlastnila všetku moc a bohatstvo, sa novým podmienkam prispôsobila bravúrne. Pochopila, že kapitalizmus jej otvára tajomné dvere k ďalšiemu obohacovaniu. Ortodoxní šľachtici síce odsudzovali novo prichádzajúci režim, to však už nebol problém pre ich synov a dcéry. Tí pochopili, že s postavením a bohatstvom svojich rodov dokážu divy. Buržoázia a šľachta sa navzájom potrebovali. Jedni mali meno, titul a boli zárukou solventnosti, druhí boli mladí, agilní, nechýbala im myšlienka ani styky. Kapitalizmus sa vo svojom začiatku najviac podobal poučkám z Hayekových kníh. Štáty negarantovali zamestnancom žiadne sociálne výhody, neexistovala ani minimálna sociálna sieť. V baniach pracovali v katastrofálnych podmienkach aj osemročné deti. Robotníci žili iba z toho, čo dostali od zamestnávateľa. A to bolo mizerne málo aj na prežitie celej rodiny. Väčšina žien totiž bola v domácnosti, čiže bez akéhokoľvek stáleho prímu. Štát plnil funkciu nočného strážnika, presne ako si to predstavujú neoliberáli. Zdravotné poistenie, dôchodok - vtedy nepoznané slasti. Nastúpiť na cestu neoliberálneho kapitalizmu znamená vrátiť sa do nedávnej odstrašujúcej minulosti. Až zjednotené robotnícke hnutie zreformovalo kapitalizmus do dnešnej podoby. Stálo to však priveľa krvi. Demonštrácie, štrajky, revolúcie a kolektívne vyjednávanie boli hlavnými zbraňami pracujúcich. Liberálne voľby im nepriniesli požadovanú zmenu. Jediná cesta bola triedna konfrontácia, iba tohto sa báli buržoázne elity a to na nich platí aj dnes.
Komu patria všetka právomoc
Štát dnes nemá dosah na výšku mzdy, pokiaľ niekto nepracuje v štátnej správe. Jediný jeho nástroj na dodržiavanie akých-takých pravidiel v súkromnom sektore je stanovenie minimálnej mzdy. Liberálna demokracia a jej volebný systém sa stal pre zamestnancov pascou. Voľby sme glorifikovali na čosi posvätné. Raz za štyri roky prichádzame k urnám a tešíme sa na zmenu. Tento systém je až taký „dokonalý“, že vo vyspelom svete nechodí voliť zhruba polovica obyvateľov. Pochopili, o čo v tejto hre ide? Mocní tohto sveta chcú práve demoralizovať pracujúcich, ktorí rezignovali na boj za svoje práva. Strany a politici sa stále menia, no podstata zostáva - vláda buržoázie, čiže bohatých vlastníkov kapitálu. Tu sa všetko začína a končí. Volič si môže vybrať medzi množstvom strán, ktoré však majú jedno spoločné: deklarovali, že neohrozia panujúci systém. Čiže v liberálno-demokratických voľbách si vyberáme rovnaký produkt zabalený v inom obale. Ako keď si v obchode chceme kúpiť horalku. Vyberáme si z množstva horaliek, ktoré vyrábajú rozličné spoločnosti, sú zabalené v rôznych obaloch, majú v sebe rozličný podiel čokolády a mliečnej náplne, ale stále ide o horalku. Sloboda sa končí vtedy, keď sa zaútočí na vládnuci systém. Kapitál už potom takúto slobodu netoleruje. Treba sa prichystať na to najhoršie, nie však od nadnárodnej buržoázie, ale od vlastného štátu, ktorý použijú na umlčanie ľudí. Štát a jeho represívne zložky sa stávajú súkromnou strážnou službou korporácií.
Peniaze robia peniaze
Množstvo analytikov sa celé roky vysmieva Karolovi Marxovi, že jeho teória zlyhala. Nemecký filozof tvrdil, že kapitalizmus sa začne rútiť, keď sa dostane do svojej monopolnej globalizovanej podoby. Mýlil sa v tom, že sa nazdával, že táto forma prichádza už za jeho života. To ešte netušil, že to, čo kapitalizmus vtedy prežíval, bola transformácia na národný, štátny kapitalizmus s minimálnym množstvom globalizovaného kapitálu. Krízy v dnešných časoch, ktoré sa periodicky opakujú stále v kratších intervaloch, sú prvou lastovičkou Marxovej teórie zlyhávania globalizovaného monopolného kapitalizmu. Počas formovania národného, či štátneho kapitalizmu sa v štátoch upevňoval národný kapitál a národná buržoázia. Po upevnení jej moci, začala sa globalizácia kapitalizmu. Teraz žijeme v etape globálneho monopolizovaného kapitalizmu. Kapitál, čiže aktíva, cenné papiere, peniaze, akcie obletia celý svet o pár sekúnd. Peniaze robia peniaze. Špekuláciami na burzách vzniká fiktívny kapitál. Stačí, aby ktosi vlastnil určité aktíva, informácie a dokáže za chvíľu zarobiť miliardy. Nikdy pritom nič nevyrobil, nič nepredal, no zarába v astronomických sumách. Nik ho nikdy nezdaní a pred dodatočným zdanením sa môže chrániť ukladaním peňazí do daňových rajov. Tam sa nikto na nič nepýta.
Demokracia pred bránami fabrík
Padajú aj posledné prekážky na šírenie globálneho kapitalizmu. Nadnárodné korporácie diktujú podmienky, národné štáty sa stávajú vazalmi a vlády fungujú len ako predĺžená ruka nadnárodných korporácií. Všetkých účinných nástrojov regulácie kapitálu sa už dávno vzdali a vlády, či organizácie snažiace sa o zmenu tohto stavu sú terčom prevratov a zákulisných ťahov, ktoré ekonomickými alebo militaristickými pákami zlomia odpor. V dobe národného kapitalizmu mohli zlomiť odpor domácej buržoázie vlastniacej všetok kapitál domáce národné vlády. Globalizácia však priniesla do štátov nadnárodný kapitál, ktorý sa dá zlomiť jedine nadnárodne. Vladimír Lenin dokonale pochopil Marxov odkaz o tom, že nadnárodný kapitál nedokáže poraziť jediný socialistický štát. Je to ako v rozprávke o zlom drakovi, dokým mu neodseknete všetky hlavy, stále môže junáka zožrať. Voľby na národnej úrovni nič nemenia. Volíme si len lokajov nadnárodného kapitálu, ktorý však vládne diktátorsky a nedemokraticky. Demokracia sa pre nich končí pred bránou fabriky. Volia hádam zamestnanci nadnárodných korporácií svojich šéfov, predstavenstvo? Nie. Tam demokracia neplatí. Ako potom môžeme hovoriť o demokratickom režime v spoločnosti, keď väčšinu života prežívame v diktatúre oligarchie? Naša demokracia je len nádhernou fraškou, v ktorej nerozhodujeme skoro o ničom.
Autor je študent politológie
(S názormi uverejňovanými v tejto rubrike sa redakcia nemusí stotožňovať.)
