Nejakému psovi vraj vyoperovali vyše dvadsať pingpongových loptičiek. Je to vôbec reálne?
Pokiaľ tým psom bol bernardín alebo írsky vlkodav a nie srnčí ratlík, pokojne to môžeme pripustiť. Je reálne, aby ropucha bola pre niekoho krásna? Najkrajšia? Voltaire povedal, že pre ropušiaka. Katolícky teológ Jean Guitton choval na svojom vidieckom sídle v Creuze somára a ten somár sa volal Kant. Autor čistých aj praktických rozumov by sa mohol cítiť dotknutý, ale v čase, keď Guitton krstil svojho somára, bol už našťastie mŕtvy. Somárovi by naopak celá vec mohla polichotiť, lenže ten, ako vieme, si na mene nezakladá. Krátke zovšeobecnenie z povedaného sa nám vtesná do triviálneho konštatovania, že iná je realita Guittona, iná Kanta a zase iná ropušiaka alebo somára. V jednoducho formulovanej otázke – Je to vôbec reálne? – sa môžeme pýtať na povahu reality, no najmä na jej percepciu, teda na to, nakoľko vidím problém ako reálny, resp. nereálny ja. Na sklonku ostatného storočia som s francúzskym priateľom Christiánom putoval po atoských kláštoroch. V jeden dusný podvečer som dlho odpočíval na brehu mora. Až keď súmrak potemnel a nad pokojnou hladinou zasvietili prvé hviezdy, vytrhla ma zo samoty malá postava obézneho mnícha. Širokú tvár prihrbeného šesťdesiatnika prekrýval mohutný rám okuliarov so sklami natoľko hrubými, že som mu nevidel do očí. Mních bol Ukrajinec. Zdôveril sa, že pricestoval ráno a svoj materský kláštor neďaleko Kyjeva opustil prvý raz v živote, aby navštívil spolubratov z tunajšieho kláštora sv. Panteleimona. Potom si prisadol a spoločne sme sa oddali monotónnej modlitbe vĺn. - Pasmatríte, dóbrij čilavék, kakája balšája rýba! – hromovým hlasom nemilosrdne presekol dlhé mlčanie a trasúcim sa prstom vzrušene ukázal na neďalekú skalu, ktorú pulzujúci príboj chvíľami odkrýval a zasa zahaľoval. Mlčky som premýšľal, ako uvediem veci na pravú mieru, no mníchova radosť dieťaťa, ktoré prvý raz vidí more a v ňom veľkú rybu, mi v tom zabránili. - Óčeň balšája, – potľapkal som mnícha po ramene. Zakrátko sa zdvihol príboj a nadobro zalial skalný výbežok, takže skrat mníchovho zrakového vnemu a následná ilúzia jeho mylne informovaného vedomia zostali neodhalené. Cestou od mora do ruskej kélie, kde som nocoval a kde ma čakal Christián a vari desať tamojších zarastených pustovníkov, som premýšľal nad svojou lžou. Istá Schopenhauerova kniha sa začína opovážlivým vyhlásením: Svet je moja predstava, čím autor naznačuje, že svet ako ho poznáme vrátane všetkého, čo v ňom považujeme alebo nepovažujeme za reálne, je z prevažnej časti našim vlastným výtvorom. Jeho farba, zvuk a celý hodnotový systém sú iba funkciami našich záujmov a ich následných interpretácií. Učencovo tvrdenie podobne ako názory Šankaru, Suréšvaru, Váčaspatiho a ďalších teoretikov védanty dosiaľ nikto nepotvrdil, ani seriózne nevyvrátil, takže ak aspoň teoreticky pripustíme ich relevantnosť, odpoveď na otázku, čo vlastne videl ukrajinský mních, nebude taká jednoduchá. Aby sme problém spriehľadnili, azda bude užitočné pozastaviť sa pri Šankarovi. Jednak preto, že svoj systém vnímania reality vypracoval spomedzi všetkých mysliteľov nedualistickej védanty najpodrobnejšie, po ďalšie preto, že túto školu v ôsmom storočí sám založil a doteraz je vnímaná na Východe aj na Západe ako najznámejšia sústava indickej filozofie, a napokon preto, že v jeho spôsobe uvažovania možno nájsť niekoľko interakčných bodov, ktoré ho spájajú s mysliteľmi Západu. Ústrednou metódou Šankarovej ontológie je bódha, čo možno voľne preložiť ako popieranie. Predstavuje mentálny proces napravovania chýb v úsudku. Najnedokonalejšie vnímanie reality nazýva Šankara klamným a jeho popretím je empirická skúsenosť. Ak by som chcel ukrajinského mnícha presvedčiť o jeho omyle, stačilo by člnom zaplávať bližšie ku skale a bolo by jasné, že napriek zdanlivej podobnosti je skala predsa len skalou a ryba je rybou. Dokonalejšie vnímanie reality nazýva empirickým. Chápe ním objektívny vesmír ovládaný kauzalitou príčiny a následku. V tomto stave vnímania prebieha naše diskurzívne myslenie a nikto v ňom nepochybuje o rozdielnosti ryby a skalného výbežku. Môže ho poprieť iba skúsenosť najvyššieho vnímania reality, v ktorej dualita zaniká. Najvyššiu realitu podľa Šankaru nemožno poprieť, pretože akt popierania predpokladá dualizmus medzi tým, kto popiera a tým, čo je popierané. V najvyššej realite mizne rozdiel medzi subjektom a objektom, je bez kvalít, je nepodmienená, nadčasová a jej akékoľvek pozitívne určenie je nemožné. To je nemálo podobné Spinozovmu tvrdeniu, že každé vymedzenie zahrňuje negáciu, alebo Wittgensteinovej rezignácii na rozpravu o niečom, o čom sa podľa neho musí iba mlčať. S istou mierou násilnosti by sme mohli povedať, že skala je rybou a ryba je skalou, no iba za predpokladu, že sme prešli skúsenosťou najvyššej reality, ktorú Šankara nazýva Brahma. Kým sa tak nestane, svet je pre nás reálny napriek tomu, že filozof používa na jeho opis metaforu podobnú Platónovej jaskyni: veci a bytosti sa objavujú, zohrajú svoju úlohu, miznú a znovu sa objavujú v inej podobe, tak ako hra tieňov a svetla, ktorá zabáva divákov, keď kočovní herci natiahnu divadelné plátno. Šankara túto divadelnú, magickú realitu nepopiera, ako dôsledný mysliteľ nemá tendenciu paušalizovať a všetko zhrnúť do najokrídlenejšieho termínu vtedajšieho brahmanizmu - mája. Uznáva, ako si nás kúzlo tejto reality podmaňuje, ako neradi a nedobrovoľne ju opúšťame. No tých, ktorí postrehnú, že z ustavičnej hry túžob a aktivít po ich uspokojovaní sa rodí utrpenie, ono sarvam dukham – „všetko je bolesť“ spoločné všetkým brahmanistickým školám – poúča o tom, že v porovnaní s najvyššou realitou je tá naša naozaj iba kočovným divadlom. A čo to má všetko spoločné s ukrajinským mníchom, rybou, skalou, psom a pingpongovými loptičkami? Namiesto odpovede by sa Šankara možno pýtal ďalej: čo je reálne v procese písania týchto riadkov? A čo v domnienke, že píšucim som ja? Autor je výtvarník a básnik
