Keď dvaja robia to isté...
Ak si prečítate dnešné komentáre k výsledku európskych volieb, dominuje v nich okrem extrémne nízkej volebnej účasti ešte jedna téma: ďalšie (neočakávané) víťazstvo SDKÚ a ďalšia (podľa preferencií neočakávaná) porážka SMER-u. Téma, ktorá určite stojí za malé zamyslenie. Pretože mnohé hovorí o tom, že SDKÚ znova vyšiel starý trik – premiér Dzurinda presvedčil seba a verejnú mienku, že tou serióznou, dôveryhodnou politickou silou je jeho strana, zatiaľ čo Ficov Smer ťahá za kratší, populisticko-hoštaplerský koniec. Čo si budeme nahovárať, výroky Roberta Fica v štýle „my hráme za Európu, oni za USA“ alebo „kto nevolí, volí Maďarov" to len napomohli. Z hľadiska volebného výsledku, ak zostaneme v tejto rétorike, vyhrala „proamerická strana“ a práve maďarskí voliči vo voľbách skôr sklamali, než sa presadili. Pritom, čo je dôležitejšie, SDKÚ vyšiel práve najpopulistickejší ťah týchto volieb: Dzurinda nomináciou hokejového šamana Petra Šťastného za lídra kampane dokázal, že stratené situácie sú jeho silnou stránkou. Súčasne preukázal nefalšovaný zmysel pre populizmus. V čase, keď SDKÚ naplno bodovala na „ľudovú nôtu“, zostal Ficov Smer nezvyčajne ticho. Akoby v posvätnej úcte pred prvými EÚ voľbami sa táto opozičná prestala konfrontovať s provládnou politikou, a preflákala tým preferenčný náskok. S istou dávkou nadsadenia možno povedať, že Smer nezneužil populisticky vnútropolitickú situáciu vo svoj prospech, a prehral tak de facto voľby. Nemyslím tým tie tri mandáty, ktoré možno pri nízkej účasti pokladať za úspech. Kde je teda problém? Skutočnou prehrou je téma, ktorá sa po týchto voľbách nebude dať stiahnuť späť: Smer už nemôže čerpať sebavedomie z preferencií a automaticky veriť na volebný zázrak. Pre stranu, ktorá sa pragmaticky definuje počtom uskutočnených víťazstiev, to nie je dobrá správa. Pretože preferencie a nedostatočný výsledok sú dnes kombináciou, ktorá trvalo zneisťuje Jedno je isté: štýl politiky lídra Smeru oslovuje momentálne zle naladeného voliča, ktorý akoby nevedel povedať, či pôjde voliť. Tento volič môže zvýšiť preferencie, ale svojou nevypočítateľnosťou nerozhodne voľby. Druhou otázkou je, ako si SMER poradí s problémom svojej antirétoriky. Pretože pozícia politiky večnej „hrozby“ je tiež súčasťou straty dôvery občanov v dnešnú stranícku scénu a Európsku úniu. Výsledok, ktorý po prvých voľbách do európskeho parlamentu hádam najviac alarmuje. Okrem spomínaných dôvodov, ako faktický nezáujem straníckych centrál o tieto voľby, nedostatočná prezentácia ich významu zo strany vlády alebo verejne demonštrovaný nezáujem o kampane v Slovenskej televízii, možno spomenúť ešte jeden. Ak mobilizátorom volebnej účasti v domácich voľbách bol tretí sektor a mienkotvorné osobnosti, v prípade tých posledných nebolo z tejto strany počuť veľa. Obávam sa, že to bolo preto tak, lebo práve v týchto vrstvách bolo opakovane počuť hlasy o socialistickej Európe v ostrom kontraste k proreformnému – slobodnému – zvyšku západného sveta. Z toho hľadiska bola najnižšia účasť vo voľbách z členskych krajín EÚ skutočným celospoločenským výkonom. Záverom: Aj po víkendových voľbách teda platí stará múdrosť: keď dvaja robia to isté, nikdy to nie je to isté. Zdá sa, že v SMER-e je už z tohto dôvodu nad čím rozmýšľať, zatiaľ čo premiér sa dnes usmieva a raduje.
