Reklama
Reklama

Koho spasí skupina G-8?

Americký prezident George W. Bush žiaril nadšením, keď sa mu podarilo presadiť v Bezpečnostnej rade OSN prijatie rezolúcie o Iraku. Konečne sa mohol pustiť do uskutočňovania svojej vízie transformácie Blízkeho východu. Demokraciu a reformy sa s ním podujali šíriť aj krajiny skupiny G-8.
Počet zobrazení: 507

Americký prezident George W. Bush žiaril nadšením, keď sa mu podarilo presadiť v Bezpečnostnej rade OSN prijatie rezolúcie o Iraku. Konečne sa mohol pustiť do uskutočňovania svojej vízie transformácie Blízkeho východu. Demokraciu a reformy sa s ním podujali šíriť aj krajiny skupiny G-8. Toto zoskupenie nemá oficiálne štruktúry ani sídlo, ale vývoj vo svete ovplyvňuje už tri desiatky rokov. Pri svojom neformálnom zrode združovalo sedem priemyselne najvyspelejších krajín. K sedmičke sa v roku 1988 pridala Ruská federácia. Ich spoločný hospodársky potenciál predstavuje i dnes mohutnú silu, hoci už menej zdrvujúcu ako voľakedy, pretože rastie ekonomika Číny. Aj nad ich vyhláseniami sa začínajú vynárať roje otáznikov. Ako, kto, čo myslel? A najmä západoeurópske kvarteto Francúzsko, Nemecko, Veľká Británia a Taliansko. Veď tieto štáty sa spolu s ostatnými členmi Európskej únie čoraz hlbšie vnárajú do spoločných hospodárskych i politických množín. Z nich sa potom nemôžu vyčleňovať ako dokonale samostatní a plne nezávislí hospodárski aktéri. Manévrovacie možnosti sa im ako štátnym entitám ďalej zúžia v prípade prijatia navrhovanej podoby ústavy EÚ. V zahraničnom rozlete ich budú potom ešte užšie koordinovať noví „superkomisári“ pre zahraničie a pre hospodárstvo. Smerodajná bude centrálna línia Bruselu. Keď sa európska štvorka v skupine G-8 podpísala pod Iniciatívu pre širší Blízky východ a severnú Afriku, musela si byť vedomá pripravovaných mantinelov. Naplňovanie zamýšľaných predsavzatí G-8 nesúcich autorské pero Washingtonu s dodatkami z londýnskeho Whitehallu tak môže do istej miery zostať len na papieri. Európska únia má však vlastné predstavy o rozvoji Blízkeho východu a severnej Afriky a na ich realizáciu rozprúdila inštitucionalizovaný program Európsko-stredomorského partnerstva. Je súčasťou širšieho projektu – tzv. Barcelonského procesu – prebiehajúceho už desiaty rok. Obsahom sa možno plne neprekrýva s novou iniciatívou G-8 pre širší Blízky východ a severnú Afriku, ale existuje už niekoľko rokov a zahŕňa priestor ťahajúci sa od Maroka až po Irán. Jeho nosným princípom je politika dobrého susedstva, solidarity a spolupráce stredomorských krajín. Tieto ušľachtilé heslá nachádzajú uplatnenie v širokej sérii praktických krokov smerujúcich k vytvoreniu podmienok na utužovanie spolupráce do tej miery, aby sa stredomorské štáty mohli neskôr začleniť do európskeho hospodárskeho priestoru. Tak ako Spojené štáty, aj Európska únia povzbudzuje v arabskom svete politické a hospodárske reformné prúdy, ako aj liberalizačné trendy v kultúre, školstve a spoločenskom živote. Nie vnucovaním, ale nezáväznou ponukou na mieru upravenou pre ten-ktorý štát. Práve v časových dimenziách a intenzite presviedčania možno badať rozdiely medzi americkým a európskym prístupom k blízkovýchodnému regiónu. Európania sú trpezlivejší a miernejší. Plánujú a pritom sa dlhodobo držia príslovia „Susedov si nevyberáš“. Aj preto túto iniciatívu EÚ partneri v arabskom Stredomorí neodmietajú. Navyše, Európska komisia predložila minulý týždeň návrh novej irackej stratégie zahŕňajúci politický dialóg s irackou dočasnou vládou. Práve pojem dialóg je kľúčový pre vierohodnosť akejkoľvek iniciatívy Západu na Blízkom východe. Bez dialógu, bez ochoty viesť spoločnú reč, je diplomatická a hospodárska ofenzíva Západu odsúdená na uviaznutie v sypkých arabských pieskoch. Už počas prípravy summitu G-8 zostali pozvaní arabskí štátnici zarazení príkrosťou reforiem chystaných pre ich región. Predstavitelia Saudskej Arábie, Egypta a Maroka – troch tradičných priateľov USA – sa nakoniec rozhodli necestovať na jubilejný 30. summit do americkej Georgie. Návrhy z dielne Washingtonu a Londýna považovali za formu amerického diktátu moslimskému svetu, hoci to tak otvorene nepovedali. Na summite to za nich vyjadril jordánsky kráľ Abdalláh upozornením, že kým bude tlak na arabský svet prichádzať zvonku, oslabí to reformátorov v arabskom svete. O potrebách demokratizácie politického života, ekonomickej liberalizácie, transparentnosti a sociálnej spravodlivosti v arabských krajinách sa hovorí v radoch ich najvyšších činiteľov. Svedčí o tom júnové istanbulské zasadanie ministrov zahraničných vecí Organizácie islamskej konferencie o Iraku a reformách. Islamskí štátnici tam otvorene priznávajú, že terorizmus poškodzuje obraz islamu v očiach zvyšku sveta. Hľadajú sa však spôsoby, ktoré by zapadali aj do hodnotového sveta moslimov – a to nemožno umelo urýchľovať. Je pochopiteľné, že prítomné sú aj prvky váhavosti a obáv z nepredvídateľných spoločenských dôsledkov. Premeny, ktoré Spojené štáty túžili zavádzať v Iraku, aby sa stal výkladnou skriňou kapitalizmu a demokracie na Blízkom východe, uviazli. Návrhy G-8 príliš pripomínajú tieto importované modely. Na niektorých Iračanov pôsobí trápne, že nad litániami G-8 o demokracii a liberalizácii sa vznáša požehnanie Ruska, ktoré býva Západom neraz kritizované, že v týchto otázkach vodu káže o víno pije. Autor je analytik medzinárodných vzťahov

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama