Vojna a biznis
V kolumbijskom meste Bucaramanga zastrelili 20. apríla 2004 štyria neznámi muži Robinsona Remolinu a časť jeho rodiny. Jedinou „vinou“ bolo, že sa poznal s odborárskym lídrom, ktorý zastupoval robotníkov v továrni firmy FEMSA, miestneho dodávateľa pre Coca-Cola Company. Kolumbia sa už štyridsať rokov zmieta v občianskej vojne. Hoci súčasný pravicový prezident Alvaro Uribe sľúbil priniesť krajine pokoj, jeho politika situáciu ešte zhoršuje. Pokračujú kruté guerrilové boje s ľavicovými povstaleckými skupinami FARC (Fuerzas Armadas Revolucionaris de Colombia) a ELN (Ejército Liberación Nacional), kde sú však armáda, polícia a s nimi spolupracujúce pravicové polovojenské organizácie súčasťou problému, nie jeho riešením. Faktická občianska vojna je v určitých prípadoch pre vládu a jej blízke kruhy výhodná – umožňuje tvrdý postup voči akémukoľvek prejavu nesúhlasu či opozície. A to vrátane pokusov organizovať robotníkov a presadzovať ich práva v miestnych továrňach či pobočkách nadnárodných spoločností. Ak sa aj úrady priamo nezúčastňujú na fyzickom násilí voči odborárskym lídrom, často ho mlčky tolerujú. Kolónka „terorista“ je dosť široká na to, aby sa do nej zmestili mnohí politickí oponenti. Prípad Coca-Cola Občianska vojna je pre mnohé nadnárodné spoločnosti vhodným prostredím na podnikanie. Kombinácia ekonomického liberalizmu a autoritárskeho režimu obmedzujúceho práva a slobody je efektívnou cestou maximalizácie ziskov. Nejde pritom len o ťažobné spoločnosti využívajúce veľké ropné bohatstvo krajiny, ale aj iné nadnárodné spoločnosti hľadajúce výhodu lacnej pracovnej sily a nízkych environmentálnych a pracovných štandardov. Typickým príkladom je Coca-Cola. Spoločnosť Coca-Cola Company operuje v rozličných krajinách sveta prostredníctvom svojich subdodávateľov – miestnych firiem, niekedy s majetkovou účasťou Coca-Coly, ktoré nápoje vyrábajú. Jedinou „pridanou hodnotou“, ktorou Coca-Cola do výroby vstupuje, je poskytnutie práva používať pri príprave nápojov procedúry, ktoré spoločnosť vlastní, a využívať jej známe bielo-červené logo (samozrejme, v dnešnej dobe globálnej reklamy a „značiek“ to znamená imidž, obrovské investície do reklamy...). „Vychádzajúc zo svojich základných činností spoločnosť The Coca-Cola Company uzatvára obchodné zmluvy s výrobnými spoločnosťami, ktoré získavajú právo vyrábať, predávať a distribuovať jej značkové nealkoholické nápoje. Výrobné spoločnosti sa v tomto vzťahu označujú ako bottleri.“ (www.cocacola.sk) V Kolumbii je takouto firmou FEMSA. Podmienky, za ktorých v nej ľudia musia pracovať, však majú ďaleko od imidžu „sociálne zodpovednej“ spoločnosti, ktorý si Coca-Cola na vlastných webstránkach prisvojuje. „Naši bottleri sú lokálnymi spoločnosťami – niektoré nezávislé, iné čiastočne vlastnené Coca-Cola Company –, a tak sú zakorenené v ich komunitách, myslia a konajú lokálne. Sú to zamestnávatelia, nákupcovia miestnych tovarov a služieb, dobrí susedia a, samozrejme, výrobcovia najpopulárnejších nápojov na svete.“ (www.coca-cola.com) Práve vo firme FEMSA sa totiž objavili opakované prípady násilia voči odborárskym aktivistom a ich rodinným príslušníkom. V celej Kolumbii ročne zomrie alebo zmizne vyše 100 odborárov. Sedem z nich pracovalo v spoločnosti vyrábajúcej nápoje pre Coca-Cola. Väčšinu vrážd má na svedomí organizácia MASIN (Muerta a Syndicalistas - Smrť odborárom). Imidž spoločností, ako je Coca-Cola, je ich predajným artiklom, ale aj najväčšou slabosťou. Keď sa na verejnosť dostali správy o podmienkach u jej lokálnych subdodávateľov, rýchlo sa od nich pokúšala dištancovať s tvrdením, že za subdodávateľov nie je zodpovedná. Takýto argument však ťažko obstojí; napokon, vyvracia ho samotná firma: „Spoločnosť The Coca-Cola Company je so všetkými svojimi bottlermi v úzkom pracovnom styku a často im poskytuje podporu v oblastiach súvisiacich s výrobou, predajom a distribúciou značkových nealkoholických nápojov.“ (www.cocacola.sk) Samozrejme, Coca-Cola nie je sama, kto využíva „výhody“ lacnej (a efektívne kontrolovanej) pracovnej sily. Podobnú politiku prijalo napríklad Nestlé a niektoré ropné spoločnosti. Nadnárodné firmy, veľkí investori, tak môžu profitovať z ochrany, ktorú im poskytuje autoritárska vláda. A keď je potrebné zlepšiť si imidž, stačí sa dištancovať od konania ich subdodávateľov a zasponzorovať v dotknutej krajine niekoľko charitatívnych akcií. (Coca-Cola ich v prípade Kolumbie uvádza celý rad, bolo by zaujímavé porovnať ich finančnú hodnotu s prostriedkami, ktoré firmy vďaka „vhodnému podnikateľskému prostrediu“ získajú.) Treba zabudnúť na fikciu voľného trhu – svoju politiku by nemohli sledovať bez podpory politickej moci. Odborárski „teroristi“ Jedným z najnepokojnejších regiónov Kolumbie je Magdalena Medio. Podľa oficiálnych zdrojov tam bolo v roku 2003 zavraždených 150 ľudí, 80 ich bez stopy „zmizlo“. Sedemdesiat percent porušení ľudských práv majú na svedomí polovojenské pravicové organizácie, s ktorými neoficiálne spolupracuje polícia a armáda. Založené boli na ochranu veľkých vlastníkov pôdy, narkobarónov a korporácií, financované sú čiastočne aj z obchodu s drogami. Ich cieľmi nie sú len ľavicoví povstalci, ale aj odborári a aktivisti. Vláda prezidenta Uribeho vytvorila vhodné podmienky na presadzovanie nekontrolovanej moci ozbrojených síl v „problémových“ oblastiach. Namiesto toho, aby hľadala príčiny občianskej vojny a snažila sa s povstalcami vyjednávať, chce sa s nimi porátať silou. Navyše, podarilo sa jej rýchlo využiť situáciu po 11. septembri 2001 a zaradiť ich do kolónky „teroristi“. Armáde a polícii to umožňuje v podstate beztrestné zatýkanie a často aj mučenie a zabíjanie. Bola prijatá séria zákonov, ktoré to v podstate umožňovali. Eufemisticky nazvané „Zóny rehabilitácie a konsolidácie“, vyhlásené prezidentom Uribem, umožnili nariadiť v častiach krajiny fakticky stanné právo. Začiatkom decembra schválil Kongres prezidentom predložené protiteroristické zákony, ktoré umožňujú policajné prehliadky a razie aj bez predchádzajúceho príkazu súdu, či zatýkanie len na základe udania. Členovia bezpečnostných síl, ktorí sa pri tejto „vojne proti terorizmu“ dopustia porušovania ľudských práv, nebudú nikdy braní na zodpovednosť. Dobrý žiak To, ako sa v Kolumbii s touto tvrdou politikou nakladalo v domácom meradle, pripomína zahraničnú politiku USA v ich „ťažení proti terorizmu“ – akýkoľvek nepriateľ či oponent je označený za teroristu, s ktorým nemožno vyjednávať, treba ho zničiť. Obeťami už dávno nie sú len ľavicoví povstalci, ale aj občianski aktivisti, odborári alebo prezidentovi politickí protivníci. „Zlí chlapci“ stojaci na „správnej strane“ – polovojenské pravicové organizácie – sú tolerovaní a využívaní na „špinavú prácu“, na ktorú sa armáda a polícia ešte stále nehodia, hoci oficiálne sú postavení mimo zákona. V skutočnosti kolumbijská vláda neberie od USA len myšlienkovú inšpiráciu. Napriek protestom organizácií pre ľudské práva, ako je Amnesty International a Human Rights Watch, poskytujú Spojené štáty Kolumbii štedrú vojenskú pomoc. V januári 2004 Colin Powell pred Kongresom vyhlásil, že Kolumbia splnila všetky podmienky dodržiavania ľudských práv. To jej pomohlo získať 34 miliónov dolárov vojenskej pomoci nevyčerpanej z minuloročného rozpočtu. Na tento rok sa počíta celkovo so 700 miliónmi dolárov. Doteraz sa táto spolupráca konala pod pláštikom boja proti drogám, dnes už je to aj boj proti terorizmu. Späť k firmám ako Coca-Cola a spol. Nemožno tvrdiť, že sú priamo zapojené do vrážd odborových predákov alebo že otvorene podporujú autoritárske režimy. Ich PR oddelenia sú príliš schopné na to, aby to mohli dopustiť, imidž tvorí ich predajný tovar. Nemôžu však poprieť, že využívajú výhody lacnej a „disciplinovanej“ pracovnej sily, ktorá sa, zhodou okolností, nachádza v chudobných krajinách riadených autoritárskymi vládami ochotnými často a účinne využívať ozbrojenú moc – aj proti vlastným občanom.
