Reklama
Reklama

Koniec veľkej trilógie? Kiež by!

Aktuálny potenciálny kinohit, blockbuster v najhanebnejšom zmysle, film režiséra Rolanda Emmericha Deň po tom je typickým kúskom na jedno použitie. Rukopis skrátka autora nezaprie. Absolútne prvoplánový príbeh, ploché postavy, jednostaj omieľané klišé, medzi tým zopár okázalých vizuálnych orgií a politicky korektný univerzálne platný morálny apel na mieste, kde by mal byť významový presah. Hlúpy, ale je tam. Taká ekologická agitka. Chráňme planétu, lebo globálna kataklizma je bližšie, ako by sa mohlo zdať. Dívanie sa, nič viac.
Počet zobrazení: 646
17-m.jpg

Aktuálny potenciálny kinohit, blockbuster v najhanebnejšom zmysle, film režiséra Rolanda Emmericha Deň po tom je typickým kúskom na jedno použitie. Rukopis skrátka autora nezaprie. Absolútne prvoplánový príbeh, ploché postavy, jednostaj omieľané klišé, medzi tým zopár okázalých vizuálnych orgií a politicky korektný univerzálne platný morálny apel na mieste, kde by mal byť významový presah. Hlúpy, ale je tam. Taká ekologická agitka. Chráňme planétu, lebo globálna kataklizma je bližšie, ako by sa mohlo zdať. Dívanie sa, nič viac. Asi dva týždne filmového času trvá, kým v Dni po tom nastane nová doba ľadová. Nevadí, hlavne, že tento čas stačí na to, aby sa otec zmieril so synom. To najdôležitejšie sa aj tak deje kdesi inde. V čisto vizuálnej rovine. Tornáda a prívalové vlny, deštrukcia, besniace živly, naozaj treskúci mráz. A medzi tým, celkom bez irónie, veľké témy – láska, pátos, hrdinstvo, zmierenie, pochopenie. Už to stačí, aby bolo divákovi naozaj zle. K takýmto filmom sa nevracia, niet sa k čomu vrátiť, ani deň, ani desať minút po tom, ako skončia záverečné titulky. Zbytočné filmy, zbytočné formou, ale aj obsahom, sú vlastne fajn. Nielenže zväčša spoľahlivo plnia svoje poslanie – prinášajú zisk – ale nútia aj nudiaceho sa diváka hľadať si v kine uspokojivú kratochvíľu. Že príbeh je hlúpy neprekáža, dôležitých je tých zopár okamihov, keď sa vo veľkých scénach predvádzajú výrobcovia špeciálnych efektov a znie k tomu majestátna nezapamätateľná ruchová kulisa. Ten zvyšok času v kine, dívajúc sa na prázdny film, sa dá stráviť celkom inak. Trebárs premýšľaním nad tým, že Emmerich je režisér, ktorý postavil svoju filmársku kariéru na prostom dráždení prvej signálnej sústavy. To kľúčové slovo na ceste za tajomstvom diváckeho úspechu Emmerichových filmov už odznelo. VEĽKÉ!, veľké, viac, v tom najprimárnejšom význame slov. Hádam ani niet jednoduchšieho filmového výrazového prostriedku. Ale funguje, či aspoň fungoval. Dakedy, občas. Mesto halí prítmie. Veľké, ale naozaj veľké, obrovské lietajúce taniere, vrhajú veľký, ale naozaj veľký, obrovský tieň. Tieň postupuje, zakrýva veľké mesto. A to sme ešte nevideli materskú loď. Tá je vskutku obrovská, väčšia, ako si dokážeme predstaviť. Možno je Deň nezávislosti (Independence Day, 1996) aj o čomsi inom, ale dôležitá je len veľkosť. Rovnako ďalší Emmerichov „opus“ Godzilla (Godzilla, 1988). Prerastená zelená potvora, rádioaktívny jašter, ktorý nie je ničou metaforou ani metonýmiou, je len veľká, naozaj veľká, a tak robí veľké stopy – keď sa vynára, veľkú vlnu a keď sa pohybuje, veľkú neplechu. To je všetko. A do tretice, aktuálny Deň po tom. Veľký ľadovec, veľká trhlina, veľké tornáda, veľká vlna, veľká loď, veľké mraky, veľká zima. Veľká nuda, žiada sa dodať práve v kontextoch dosiaľ posledného Emmerichovho veľkého blockbustera. Lebo majestát veľkosti sa už vyčerpal. Onen efekt stredovekého roľníka drteného majestátom gotickej katedrály už v Dni po tom funguje len zriedka. Nie že by sa nebolo na čo veľké dívať, len práve tá veľkosť sa dostala na hranicu, kde sa stáva grotesknou. Kľúčové scény vyčíňania živlov stratili onen želateľný drviaci efekt a spolu s ním sa vytratil i majestát. Zostalo len to „viac“ – viac lietajúcich tanierov v Dni nezávislosti – viac Godzíll (vlastne Godzilliek) v Godzille – a viac katastrof, tornád, záplav, ľadu v Dni po tom. Kdesi v tomto momente sa úvaha diváka v kine o Emmerichovi a „veľkosti“ vyčerpá. Nudiť sa však nemusí, môže napríklad začať riešiť, čo Emmericha, nech to znie akokoľvek absurdne, spája s Woody Allenom. New York, konkrétne Manhattan, Woody Allenov trademark a tajomná Nemesis Emmerichova. Človek nemusí byť psychoanalytik, aby v kontextoch Emmerichovej tvorby pochopil, že režisér má s týmto mestom problém. Už ho nechal vyhodiť do vzduchu mimozemskou superzbraňou, zbúrať zmutovaným jašterom a najnovšie ho úplne zaplaví a nadôvažok nechá zmrznúť na kosť. Socha slobody to tiež vždy odnesie, a tak sa ponúka hypotéza, že Emmerich nemá problémy len s mestom, ale aj so symbolom americkej nezávislosti. Úvahy týmto smerom poskytujú priestor pre najbizarnejšie myšlienkové konštrukcie, osobne ma najviac zaujal názor, že remeselník Emmerich sa na New Yorku mstí práve preto, že nedisponuje takým talentom ako Woody Allen, ktorého toto mesto inšpiruje. Nie, pri Dni po tom sa nikto nudiť nemusí. Film to síce nie je bohvieaký, vlastne je priamo úbohý, ale osobnosť jeho režiséra to bohato vynahradzuje. Autor je doktorand na Ústave literárnej a umeleckej komunikácie Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre Deň po tom, The Day After Tomorrow. USA 2004, 120 min. Réžia: Roland Emmerich Scenár: Roland Emmerich Kamera: Ueli Steiger a Anna Foesterová Hudba: Harald Kloser Hrajú: Dennis Quaid – Jack Hall, Jake Gyllenhaal - Sam Hall, Emmy Rossumová – Laura Chapmanová, Sela Ward –Lucy Hallová, Dash Mihok – Jason Evans, Ian Holm – Terry Rapson, Austin Nichols – J.D.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama