Pestrá skupina

Väčšina komentárov o voľbách do Európskeho parlamentu sa nevyhne jednému, tohto roku charakteristickému znaku – úspechu euroskeptických strán. Pojem „euroskeptický“ je však veľmi široký. Čo majú tieto strany spoločné, čím sa zas líšia? Rôzna intenzita... V prvom rade je problematické definovať samotný pojem euroskepticizmu. Pracovne možno prijať tézu, že ide o názor, podľa ktorého je súčasná úroveň európskej integrácie, prípadne jej časti, v ostrom rozpore so záujmami občanov alebo členských krajín únie. Z toho vyplýva tendencia považovať EÚ za hrozbu pre osobnú slobodu, sociálne postavenie, národnú suverenitu... Takto je široká definícia v zásade schopná obsiahnuť všetky odtiene intenzity euroskepticizmu rovnako ako rôzne ideologické inšpirácie, z ktorých vychádza. O úspechu euroskepticizmu sa najčastejšie hovorí v Británii, Poľsku, Švédsku, Rakúsku, Holandsku, Dánsku a Českej republike. Ide teda naozaj o veľmi rozdielne politické prúdy – od „eurorealistickej“ ODS, ktorá má blízko skôr k britským konzervatívcom, po britských „antieurópanov“ v Strane nezávislosti Veľkej Británie, ktorej predstavitelia verejne vyhlasujú, že do Európskeho parlamentu idú preto, aby úniu „zničili zvnútra“. ...a rozličné ideológie Európska únia je kritizovaná aj z rôznych ideologických postojov. Pokiaľ ide o kultúrne hľadisko, považuje sa za hrozbu pre „kultúrnu identitu“ národných štátov. Politické sily zastávajúce tento názor zvyknú Európsku úniu zobrazovať ako „nebezpečne liberálnu“ či kotol, v ktorom sa kultúrne identity rozpustia alebo budú pohltené silnejšími národmi. Riešením má byť zachovávanie kompetencií v oblasti širšie definovanej kultúry (čiže napríklad aj pokiaľ ide o vzťah cirkvi a štátu alebo spôsob definovania ľudských práv). Túto argumentáciu najčastejšie používajú pravicovo-konzervatívne strany, výnimkou potvrdzujúcou pravidlo je do istej miery maltská sociálna demokracia. Z ekonomického hľadiska býva Únia kritizovaná ako projekt, ktorý sa príliš spolieha na štátne intervencie do ekonomiky. Rozvojom inštitúcií a ich kompetencií, prerastaním integračného procesu zo spoločného trhu do politickej a sociálnej únie má byť obmedzovaná sloboda občanov i podnikania (čo má zas mať zlé následky pre hospodársky rozvoj krajín EÚ). Obdobou je postoj mnohých nových členských krajín, ktoré svoje hospodárske stratégie postavili na udržiavaní nízkej úrovne ceny pracovnej sily a lákaní zahraničných investorov daňovými a inými výhodami. Snahy o harmonizáciu v sociálnej či daňovej oblasti potom vnímajú ako ohrozenie ich „ekonomických národných záujmov“ nadmerne etatistickou EÚ. Takáto argumentácia je častá v stranách, ktoré v ekonomickej oblasti prijali neoliberálny program. Riešením však málokedy má byť vystúpenie z EÚ alebo jej rozpustenie – postačí zastavenie integračného procesu a jeho vrátenie do podoby spoločného trhu. Určitým protikladom je kritika zo sociálnej pozície. EÚ sa v tomto prípade považuje za neoliberálny koncept ohrozujúci životnú úroveň „obyčajných ľudí“. Má to byť stále viac voľný trh, a nie únia občanov. Tento druh euroskepticizmu býva niekedy, hlavne vo svojej radikálnejšej podobe, špecifický požiadavkou urýchlenia európskej integrácie, jej prehĺbenia. Omnoho častejšie sú však požiadavky (najmä u mainstreamových ľavicových strán v krajinách so silnými sociálnymi systémami – ako sú sociálni demokrati vo Švédsku) na zachovanie kompetencií národného štátu v sociálnej oblasti do času, pokiaľ sa nevyrovná jej úroveň v celej EÚ. Najtvrdší eurospekticizmus vychádza z nacionalizmu – Európsku úniu považuje za hrozbu pre národnú suverenitu. Na podporu tohto tvrdenia používa kombináciu uvedených výhrad. Vychádza pritom z úzkeho poňatia suverenity, podľa ktorého sú kompetencie odovzdávané na celoeurópsku úroveň pre národné štáty „stratené“. Nevšíma si fakt, že rozhodovanie na celoeurópskej úrovni do značnej miery závisí práve od zástupcov národných štátov či občanov EÚ (tak často spomínaná bruselská byrokracia je dôležitá v procesoch výkonu rozhodnutí, nie ich prijímania). Posledná skupina euroskeptických strán si, do istej miery, toto pomenovanie nezaslúži. Ide skôr o strany „jedného problému“ (typickým prípadom je Transparentná Európa v Holandsku). Odmietajú sa ideologicky zaradiť, úniu nekritizujú ako celok, zameriavajú sa len na oblasť, ktorú považujú za problémovú – najčastejšie je to korupcia či neprehľadnosť rozhodovania v európskych inštitúciách. Hoci aj tieto skupiny prechádzajú vnútorným vývojom, viac sa podobajú na nátlakové skupiny ako politické strany (od nátlakových skupín sa líšia formálne – o moc sa uchádzajú priamo vo voľbách). Británia Británia je vo všeobecnosti považovaná za jednu z bášt euroskepticizmu a výsledky eurovolieb túto jej reputáciu potvrdzujú. Vzhľadom na to, že programom Strany nezávislosti Spojeného kráľovstva (UKIP) je dostať Britániu úplne z EÚ, ťažko sa dá nazvať inak ako „antieurópskou“. Keď sa na tlačovej konferencii v Londýne pýtali novozvoleného europoslanca z UKIP Roberta Kilroy-Silka, čo chce v EP robiť, odpovedal: „Zničiť ju. Odhaliť ju za mrhanie a korupciu a spôsob, akým oslabuje našu suverenitu.“ Kilroy-Silk tak jasne využíva mnohými zdieľaný názor, že Únia je len veľkým mrhaním peniazmi britských daňových poplatníkov a „bruselským diktátom“. Bývalý televízny moderátor, ktorý je v Británii známou postavou, rezignoval zo svojho postu v talk shaw v BBC po tom, ako upadol do nemilosti pre veľmi kontroverzný článok v bulvárnom denníku, v ktorom o Araboch hovoril ako o „samovražedných útočníkoch“ a „amputátoroch končatín“. Na povolebnom stretnutí vo Westminstri jedenásť europoslancov UKIP pre denník The Times povedalo, že svoju vyššiu prítomnosť v Bruseli a Štrasburgu využijú na „zablokovanie a oddialenie“ nových európskych zákonov, ktoré by inak znamenali bremeno pre ľudí v Británii. Peniaze, ktoré dostanú od Európskej únie vo forme náhrad výdavkov a príspevkov, chcú využiť na pretvorenie UKIP na „skutočné masové hnutie". Švédsko Aj Švédi sú v Bruseli známi pre svoje euroskeptické názory, ktoré však doteraz dokázali vyjadrovať prostredníctvom tradičných politických strán. Junilistan (Júnová kandidátka) je však úplne novou švédskou euroskeptickou stranou, ktorej úspech prišiel nečakane. Stranu vedie 67-ročný Nils Lundgren, bývalý šéf banky Nordbanken, ktorý sľubuje, že sa sústredí na cezhraničné otázky, nie na „detaily, ako je kvalita vody na kúpanie“. Členovia jeho strany majú rôzne politické korene – od sociálnych demokratov cez liberálov až po kresťanských demokratov. Junilistan sa nestavia proti pokračovaniu švédskeho členstva v Únii, chce však skoncovať s „centralizmom EÚ“ a posilniť „právo každého členského štátu stanoviť limity právomocí EÚ“. Stavia sa na obranu Švédska s modernou liberálnou ekonomikou, ktorá nesmie odovzdať ešte viac moci „gigantickej centralizovanej byrokracii s malou politickou legitimitou“. Strana žiada švédske referendum o prijatí európskej ústavy a tvrdí, že občania by v ňom mali hlasovať „nie“. Podľa nich ústava dáva „veľkým členským krajinám viac moci na úkor menších“. Strana tiež žiada formálne a trvalé uznanie nečlenstva Švédska v eurozóne (Švédi zamietli prijatie spoločnej meny v referende v septembri 2003). V analýze pre švédsky denník Dagens Nyheter komentátor Henrik Brors o vývoji švédskeho skepticizmu voči EÚ píše: „To, čo bolo pôvodne protestom vidieckeho a pracujúceho obyvateľstva proti elite v Štokholme, teraz, paradoxne, prebrala strana založená postaršími mužmi z ekonomickej elity v Štokholme.“ Poľsko V Poľsku bola charakteristickým znakom eurovolieb apatia – voličská účasť bola jednou z najnižších v EÚ. Poľská obdoba euroskepticizmu má pravdepodobne mnoho spoločného s dezilúziou. Podľa BBC predseda strany Samoobrona Andrzej Lepper povedal: „Samoobrana nie je len o obrane samého seba ... je aj o prechádzaní do útoku. Útočíme na vládu, útočíme na podmienky, za ktorých sme sa pripojili k Európskej únii. Máme produkčnú kapacitu, ktorú nesmieme využívať... a tak EÚ vytvára nezamestnanosť a my hovoríme „nie“.“ Krzystof Bobinski z Občianskej platformy, ktorá má 15 europoslancov, pre BBC povedal, že Poliaci sú nešťastní, majú nízke platy alebo sú nezamestnaní, a sú veľmi šťastní, keď vidia „radikálneho demagóga“, ako vyjadruje ich obavy. Česká republika Euroskepticizmus v Českej republike možno opísať ako vyváženejší. Peter Mach, výkonný riaditeľ think-tanku Centrum pre ekonomiku a politiku, charakterizuje ODS ako „eurorealistickú“ stranu vytvorenú zo skeptikov, realistov a proeurópsky orientovaných. Poukázal na to, že strana je omnoho širšou skupinou než „fundamentalistická rímskokatolícka“ strana či vidiecka Samoobrona v Poľsku. Politický analytik poznamenal, že ODS bojuje proti návrhu európskej ústavy, ktorá by zredukovala volebnú váhu krajiny v Európskej rade, a proti „mrhaniu peňazí“. Podľa Macha bude Česká republika čistým prispievateľom do európskeho rozpočtu a niektoré z jej príjmov z EÚ (napríklad v poľnohospodárstve, kde musí vláda intervenovať nákupom mlieka a masla) v skutočnosti zvýšia ceny pre podstatnú časť českých voličov. Rakúsko Rakúsky europoslanec Hans-Peter Martin bol znovuzvolený aj vďaka svojmu protikorupčnému heslu „Vyčistime Brusel“ a jeho kandidátka získala spolu dva mandáty. Martin je pomerne známy pre svoje výstupy v EP a jeho volebný úspech sa zakladá hlavne na podpore bulvárneho denníka Kronen-Zeitung, keďže on sám žiadnu tradičnú kampaň s plagátmi a billboardmi nerobil. 47-ročný bývalý novinár Spieglu a najpredávanejší autor sa do EP dostal v roku 1999 na vrchole kandidátky rakúskych sociálnych demokratov (SPÖ). Bol však frustrovaný, pretože nezískal pozíciu lídra skupiny SPÖ. V roku 2003 napísal tvrdú správu kritizujúcu vplyv lobistov na prácu EP, v ktorej tvrdil, že europoslanci často v legislatívnych dodatkoch jednoducho kopírujú pozície priemyselnej loby. Martin sa neskôr stal terčom hnevu svojich kolegov a v roku 2004 bol nakoniec vylúčený zo skupiny Strany európskych socialistov, keď verejne tvrdil, že má videonahrávky dokazujúce vyše 7 000 prípadov, v ktorých europoslanci neprávom získali diéty vo výške 262 eur, pretože v skutočnosti na zasadnutí neboli prítomní. Politológ Peter Gerlich opísal Martina ako „populistického osamelého bojovníka“, zatiaľ čo podľa analytika Huberta Sickingera dal Martin rakúskemu euroskepticizmu tvár, no ako dodal, má veľmi veľké ego a koná len vtedy, keď je naň zameraný objektív kamery. Predpokladá sa, že Martinova kandidátka získala podporu najmä od voličov krajne pravicovej Strany slobodných a SPÖ. Holandsko Holandskú stranu Transparentná Európa vedie Paul van Buitenen, bývalý úradník Komisie a audítor v EÚ, ktorého odhalenia zlého spravovania financií viedli k pádu predchádzajúcej Európskej komisie v roku 1999. To mu získalo silnú reputáciu človeka, ktorý upozornil na korupciu v EÚ. Aj jeho kampaň sa točila okolo tvrdenia, že napriek sľubom Komisie sa v skutočnosti nič nezmenilo. Van Buitenen hovorí, že nie je „antieurópsky“, a tvrdí, že jeho strana bude apolitická. Toto hnutie sa nechce stať tradičnou stranou ľavice alebo pravice, bude len bojovať proti korupcii, spreneverám a nepotizmu. Jeho víťazstvo možno hodnotiť v kontexte faktu, že Holandsko je najväčším čistým prispievateľom do rozpočtu EÚ. Slovensko Extrémny euroskepticizmus sa na Slovensku vo voľbách do Európskeho parlamentu nepresadil. Žiadna z relevantných strán otvorene nežiadala vystúpenie Slovenska z Únie. O to viac sú však prvky euroskeptického uvažovania obsiahnuté v mainstreamových politických stranách. Najjasnejším príkladom je Kresťansko-demokratické hnutie, ktoré Úniu kritizuje a používa pritom kombináciu ekonomických, kultúrnych a nacionalistických argumentov. Výraznú úlohu však zohrávajú skupiny, ktoré sa priamo o moc v eurovoľbách neuchádzali, resp. nemali šancu získať ju, no do istej miery slúžia ako „intelektuálny rezervoár“. Občiansko-konzervatívna strana so svojím silne euroskeptickým názorom má cez svojich predstaviteľov omnoho silnejší ideový vplyv, ako by to zodpovedalo jej preferenciám. Názorovo sa k nej približujú aj mládežnícke politické organizácie Občiansko-demokratická mládež a Kresťansko-demokratická mládež Slovenska, ktoré krajne euroskeptickými názormi ovplyvňujú svoje materské strany. Aj v týchto prípadoch sa používa zmes kultúrnych, ekonomických a nacionalistických argumentov. Pokiaľ ide o „kritiku zľava“, na Slovensku nie je taká výrazná. Aj KSS prijala európsku integráciu ako „historickú nutnosť“ a v zásade s ňou súhlasí. Sociálne argumenty výberovo používajú strany z takmer všetkých častí politického spektra. Budúcnosť Hoci má nárast popularity euroskepticizmu rôzne príčiny, jednou z nich je, bezpochyby, neschopnosť inštitúcií Únie odpovedať na požiadavky občanov, resp. pocit, že tieto inštitúcie sú irelevantné. V tomto prípade sa však prehliada, že sila Európskej únie, jej relevantnosť v kontexte záujmov občanov, závisí od národných štátov. V tomto štádiu je ťažké predpovedať, ako sa taká heterogénna skupina euroskeptických strán dokáže spojiť, aby vytvorila dôležitú silu v Európskom parlamente. Dlhoročný euroskeptický europoslanec Jens Peter Bonde z dánskeho Junemovement, ktorý je v súčasnosti predsedom hlavnej euroskeptickej skupiny v EP „Európa demokracií a diverzít“, je sebaistý. Hoci jeho strana stratila dva z troch mandátov, očakáva, že sa sila skupiny zrejme zdvojnásobí – z 18 na približne 40. Zahrnula by Poliakov, Švédov, MPF Phillippe de Villiersa z Francúzska a britskú UKIP. Analýza je rozšírenou verziou článku publikovaného na www.euractiv.sk