Ad: Peter Greguš: Kontroverzný Beneš SLOVO 24/2004
Taký úsporný článok k takej kontroverznej osobe, akou bol Dr. Eduard Beneš (ďalej Beneš), je iba nepatrnou kvapkou do mora. Domnievam sa, že Curriculum vitae Beneša (a jeho hodnotenie) bude i v budúcnosti „horúci zemiak“ v rukách českých, ale i slovenských historikov. Je veľká škoda, že autor (Peter Greguš) napriek kritike mlčania v slovenskej tlači pri príležitosti narodenín Beneša nedokázal opustiť vo svojom príspevku úroveň informácií pre učebnice dejepisu na ZŠ. Myslím si, že priestor, ktorý dostáva v Slove, ale aj jeho profesionálna erudícia jasne viditeľná v predchádzajúcich príspevkoch ho mali, naopak, „provokovať“ k širšiemu pohľadu... Dovolím si preto par poznámok k publikovanému testu a jeho častiam. „Benešove dekréty“ Je pravdou, že k vyhnaniu Nemcov nedošlo na základe rozhodnutia Čs. vlády, ale pravdou tiež je, že odsun sudetských Nemcov bol Benešov plán, ktorý sa zrodil v jeho hlave. Mimoriadne aktívne preň loboval pri svojich návštevách v Moskve, ako aj formou memoránd. Hoci sa v nich nehovorilo, koľko Nemcov má byť odsunutých, keď Beneš v odpovedi na Molotovovu otázku naznačil že to budú asi dva milióny a „možná víc“, mávol Molotov rukou a vyhlásil: „To je maličkosť.“ (E. Táborsky: Benešove moskevské cesty 1957). Nemôžem súhlasiť s autorovým konštatovaním, že vysídlenie bolo jediným reálnym povojnovým riešením. Vysídlenie, zbavenie občianskych práv širokej skupiny občanov nebolo a nie je riešením problému! Je to zločin vnútornej politiky štátu! Ako blízky príklad uvediem vyháňanie Čechov a deportácie Židov za Slovenského štátu. Ako vzdialenejší príklad uvediem zas vytváranie bantustanov za juhoafrického apartheidu a súčasný Izraelsko-palestínsky konflikt... Myslím si, že už vôbec nie je dôležité, čo povedal W. Brandt. Použitie retrospektívy v historickej analýze je zväčša bez hĺbky a slúži iba na upevnenie legitimity víťazov! „Beneš a ZSSR (KSČ)“ Beneš tu zlyhal ako politik, keď úplne podľahol „čaru“ Stalinovho a Molotovho divadla pri svojich návštevách ZSSR. Neskoršie nebol vôbec schopný vzdorovať sovietskemu postupu v otázke Podkarpatskej Rusi (p. listy medzi Stalinom a Benešom z 25. 1. 1945 a 29. 1. 1945). Bohužiaľ, „podklady“ pre sovietsky postup pripravil Beneš vo svojich rozhovoroch najmä s veľvyslancom Majskym (Táborsky: Beneš a náš osud, 57/1978). Je doslova nevysvetliteľné, prečo Beneš, ktorý dokázal pri rokovaniach so západnými diplomatmi hovoriť i „tvrdšou rečou“, bol pri rokovaní so sovietskymi diplomatmi vždy v akomsi podradenom postavení a, nebojím sa povedať, že sa bál. Beneš, ktorého jeho okolie považovalo za vzdelaného, nesentimentálneho muža s chladným rozumom, postupoval úplne zmätene v prípade Stalina a svoj chybný úsudok zakladal na osobnom dojme! Beneš a KSČ Beneš v decembri 1943 v Moskve ponúkol KSČ zastúpenie vo vláde, ktorá to však takticky správne odmietla. Vrelo súhlasila s Benešovou redukciou politických strán na tri a vytvorením národnej fronty si „prihriala polievku“ na odborárskom poli a s národnými výbormi. Benešova mravná podpora KSČ na konci vojny a v povojnovej ČSR je názorným príkladom jeho obrovského podielu na deštrukcii demokracie a aj územného zmenšovania ČSR. Beneš bol socialista sui generis a bol napr. prívržencom kolektivizácie (p. rozhovor s MacKenzim). Bola v ňom určitá protikapitalistická predpojatosť – vytýkal napr. západným demokraciám nechopnosť riešiť sociálne problémy (Beneš: Demokrace dnes a zítra, II, str. 182). Asi preto nachádzame u neho priaznivý pohľad na sovietske ašpirácie a experimenty a veľmi pochvalné poznámky o Stalinovi. Na záver ešte pár viet k „Beneš a Slovensko“ Česko-slovenska dichotómia zásadne ovplyvňovala politickú rovnováhu a vývoj v republike. Beneš svojím úporným zotrvávaním na pozíciách čechoslovakizmu a tvrdého centralizmu vytváral viac problémov, ako ich riešil. Jeho česko-slovenský vzťah nezaujímal! Beneš neznášal čo i len náznak myšlienky, že Slováci sú národ, úprimne nenávidel všetko, čo bolo označené slovom – slovenský! Nenávisť ku všetkému slovenskému viedla až ku snahe „namočiť“ sovietske vedenie do akcie, ktorá mohla na dlhé obdobie poznamenať, dokonca zastaviť vývoj národa. Bol však našťastie Molotovom odmietnutý. Spojitosť skoršej temnej záležitosti (smrť M. R. Štefánika) s jeho osobou teda nebude úplne vyvrátiteľná, lebo nesie typické znaky „rukopisu“ Benešovej hry pri politickom i fyzickom eliminovaní ľudí, ktorí by mu prekážali alebo mohli „komplikovať“ život. Jeho vendeta voči každému, kto ho „sklamal“, bola vtedy zákerná a neúprosná. I jeho aktivity v politike spoločného štátu boli výlučne jeho „hry“, ktoré tiež zabraňovali, aby Slovensko nadobudlo vedomie identity. Aký to rozdiel v porovnaní s mnohými českými vlastencami, ktorí pri budovaní ČSR tiež paralelne pomáhali zachrániť slovensky národ a pozdvihnúť ho na vyšší stupeň statočnosti – za čo im patrí naša stála vďaka! Dovolím si povedať, že „mlčanie“ slovenských médií nechápem. „Minulosť získava zmysel len vo vzťahu k svojmu súčasnému použitiu“ (Foucher). Beneš zostane navždy zapísaný v dejinách Slovenska, ale zároveň vyvoláva otázku – aký je jeho význam pro futura? Uvedomujem si, že moja „historická pamäť“ je selektívna a subjektivistická. Je možné vytknúť mi absenciu širšieho videnia a vnímania. Ale ako obyčajného človeka narodeného medzi Tatrami a Dunajom – nech ma ospravedlni určitý časový deficit (spôsobený neskoro nadobudnutou národnou suverenitou), ktorý asi zapríčiňuje meškanie v chápaní historických procesov, horšiu historickú reflexiu, a tým možnú absenciu predstáv o fungovaní politiky a ovplyvňovaní politických procesov. Britský diplomat Lockhart (vo svojej správe nadriadeným) však napísal, aký bol Beneš: „...bez jediného skutočného priateľa na svete...“(BFO C 2331 2 12. FO 371 24287) ...alebo platí to Švejkove: „...život lidský je natolik složitý, že samotný život člověka je proti tomu hadr...“??? Dr. Emil Kormuth Department of Haematology Faculty of Medicine, Un Durban South Africa
