Európa 2004 - La Manschaft
Kto má rád hru, sleduje dnes futbal. Turnaj, ktorý sa v Portugalsku odohráva, prekvapil mnohým. Jeho doterajší priebeh ukázal, že táto hra je v elitnej podobe skutočnou ľudovou zábavou. Absolútna väčšina z doterajších zápasov mala v sebe náboj prekvapenia, pretože s výnimkou Čechov spravidla favorit nevyhral, alebo ak vyhral, potom nie ako jasný favorit. Takmer karnevalová nálada: tí, čo raz boli na výslní , sú zrazu opäť dole. Veľké mená a peniaze tak dôverne známe z Champions League narazili na nevyspytateľnosť výsledku, šťastia, ale aj vôle outsiderov víťaziť. Je to tak, v Európe hrá čoraz viac silných mančaftov a čoraz menej slabších. Poviete, nezvýznamňuj banálne. A predsa, starý mýtus spravodlivosti – každý, opakujem každý, kto je lepší, nech víťazí – sa tu mieša s rovnako starým európskym mýtom, že v tejto hre nejde iba o mňa, ale o celé mužstvo. V tenise alebo golfe hrajú spravidla jednotlivci. Na majstrovstvách Európy aj v čase marketingu v štýle Beckhama vyhráva alebo prehráva celé družstvo. Ide pritom o víťazstvá, ktoré majú cenu zlata, a predsa si ich za prachy nekúpiš. Naopak, ako upozorňuje šéf UEFA Lenart Johansson alebo Franz Beckenbauer, futbalový svet, aby zostal hrou o víťazstvá, treba odpeňažiť. Futbal je tiež príbehom o vzostupe ľudí z tých úplne malých dvorov do sveta veľkých ihrísk a štadiónov. Futbal je už preto celonárodný šport par excellence. Jeho identifikačná sila je úžasná. Masové sklamanie favorizovaných Angličanov, Francúzov a Nemcov z vypadnutia „svojich“, táto smutná stránka nepredvídateľného výsledku, sa odohráva priamo na ulici a v dave. Tým sa pripomenul ďalší starý európsky problém: je tento svet a futbal v ňom naozaj len o tom, že davy, ak majú na chlieb, potrebujú už len hry? A predsa: futbal je napriek všetkému biznisu ešte stále hrou a hra fascinuje tým, že sa hrá pre hru samu, nielen pre úspech v nej. Takáto Hra sa chce hrať, už tým ma veľa spoločného s tým ozajstným v živote. Pretože aj ten sa žije, a hoci oveľa častejšie aj musí žiť kvôli sebe samému. Rovnako je to so všetkým, čo robíte vážne. Musí vám to dávať zmysel. A vy musíte obstáť v tom, čo vám dáva zmysel. Vyhrať alebo prehrať, zvládnuť hru života alebo nie – iná alternatíva neexistuje – rovnako ako tam, kde sa hrá futbal. Práve táto viditeľnosť výhier a prehier, očividnosť zaslúžených víťazstiev a nespravodlivých prehier však často chýba inde, mimo futbalového ihriska. Predstavte si svet politiky, v ktorom viete povedať hneď po zápase, kto na čo má a kto za čo stojí. Stačilo by povedať, ukáž sa, hraj! Slovensko nie je na tomto turnaji. Ak si nás, domácich, predstavím na veľkom ihrisku, na ktorom sa o niečo hrá, vidím niekoľko zápasov a mužstiev. Pokiaľ sa slovenská hra o život hrá s hráčmi „zdola“, veľa sa nekazí a ani neprehráva. Žiť a mať – hoci málo – z čoho žiť, je slovenským uznaným štandardom. Iné to je, keď má ísť o elitné hry. Tu sa nehrá o prežitie, ale o víťazstvá. Zdá sa, že nám chýba skúsenosť úspešnej hry a dôvera v celok mužstva. Že by ďalšia európska kľučka? Jedno je isté: jeden starý zápas outsidera práve končí. Nová hra o starého ducha európskej hry sa u nás doma práve začína.
