Euroskepticizmus a chartoskepticizmus

Skeptici plnia v spoločnosti dôležitú funkciu. Predstavujú hlasy opatrnosti a pochybovania o prevládajúcich názoroch a hodnoteniach. Nesrší z nich nákazlivý optimizmus, ani bezstarostná pohoda. Radšej dvakrát merajú, ako raz strihajú. Ani so schválenou ústavou Európskej únie si nechcú dať pokoj.
Počet zobrazení: 964

Skeptici plnia v spoločnosti dôležitú funkciu. Predstavujú hlasy opatrnosti a pochybovania o prevládajúcich názoroch a hodnoteniach. Nesrší z nich nákazlivý optimizmus, ani bezstarostná pohoda. Radšej dvakrát merajú, ako raz strihajú. Ani so schválenou ústavou Európskej únie si nechcú dať pokoj. O médiách v slobodnej spoločnosti sa zvyklo hovoriť, že sú strážnymi psami demokracie. Že namiesto pritakávania kladú otázky. Že nepovažujú tvrdenia mocných za bernú mincu a podrobujú ich kritickému skúmaniu. Že bránia tomu, aby páčivé slogany zapúšťali korene ako nové pravdy. Skepticizmus je v kritickej žurnalistike ako východisková poloha vždy namieste. Najmä v období, keď sa médiá čoraz viac homogenizujú a priestoru pre nezávislú úvahu ubúda. Euroskepticizmus ako pojem prešiel zaujímavým vývojom. Od akademických a teoretických začiatkov k dnešnému zmasoveniu. Za euroskeptikov sú označovaní nielen priami odporcovia združovania štátov do nadnárodného celku, ale aj nespokojenci s jednotlivými aspektmi evolúcie a smerovania Európskej únie. Výraz odporca EÚ sa už prakticky prestal používať. Pôsobí takmer archaicky a na mnohých až vulgárne. Označenie euroskeptik znie miernejšie, ale za týmto eufemizmom sa neraz skrýva tvrdé biľagovanie tých, ktorí vraj nie sú dosť progresívni a brzdia pokrok. Či už jednotlivci, politické strany alebo štáty. Stačí si pripomenúť vlaňajší december, keď sa Španielsko a Poľsko ocitli v postavení páriov za to, že zabránili prijatiu euroústavy. Obzvlášť na Poľsko sa hrnuli vlny ostrých výčitiek, pretože vraj bolo nevďačným nováčikom, ktorý kazil muziku. Je zarážajúce, ako pasívne prehliadali médiá stúpanie počtu oblastí, v ktorých sa navrhovalo prejsť od jednomyseľnosti k väčšinovému rozhodovaniu. Ako nečinne poskytovali priestor na eurofederalistické poučovania o nevyhnutnosti takýchto zmien v záujme efektivity EÚ ako celku. Ako sa zdráhali (česť výnimkám) púšťať na vyvažovanie názorového spektra k slovu aj tých, ktorí by varovali verejnú mienku pred nábehmi na superštát. Glajchšaltovanosť mienkotvornosti by pokračovala nerušene ďalej, keby sa vnútropolitická situácia vo Veľkej Británii nevyvinula do polohy, v ktorej chcel premiér Tony Blair dokazovať svojim spoluobčanom, že nezrádza ich záujmy a nepodriaďuje ich ani Washingtonu, ani Bruselu. Voči Bielemu domu si netrúfol skákať príliš vysoko a nezostávalo mu nič iné, ako prejaviť politické sebavedomie vo vzťahu k Bruselu. Väčšina ostrovanských Britov pociťuje k pevninskému Starému kontinentu inštinktívnu nedôveru a Blair ju využil aby im zahral na city. Začal tým, že inicioval usporiadanie referenda o ratifikácii euroústavy. V mnohých ohľadoch pôsobí Blair po tomto kroku ako zdravý euroskeptik, ktorý neotvára Bruselu doširoka náruč a nepodpisuje mu bianko šek. Len Blairovi môže 450 miliónov občanov EÚ ďakovať za to, že na poslednú chvíľu, na záverečných júnových bruselských rozhovoroch o euroústave sa aspoň jedna krajina z veľkej eurotrojky postavila na odpor eurofederalistickým silám a prinútila ich k ústupkom. Blair neprejavoval nečakanú odvahu na bruselských rokovaniach len z vlastnej iniciatívy. Nespoliehal sa ani výlučne na svoje sily. Podporili ho britské podnikateľské kruhy, Konzervatívna strana a fundamentalistickí britskí politickí euroskeptici – Strana nezávislosti Spojeného kráľovstva (UKIP). Ako huby po daždi sa rozmnožili pochybovači o euroústave aj v radoch Blairových labouristov, nehovoriac o znásobení ich hlasov medzi konzervatívcami. V Európskej únii sa formuje akési nové a bezmála disidentské hnutie – euroústavných skeptikov. Rezignovaných kryptoeuroskeptikov, t. j. tých, ktorí sa neodvažovali nahlas vyjadrovať svoje námietky, prekvapuje, že tým novým euroústavným sa otvára priestor aj v médiách. Čím to je, že najmocnejší zo sveta britského a európskeho biznisu nachádzajú pochopenie pre týchto disidentov voči eurokratickým federalistickým kruhom? Nepília si tým pod sebou vetvu, na ktorej sedia? Veď utužovanie európskej integrácie im uľahčuje vedenie obchodných operácií a zakotvenie pravidiel hry do euroústavy by tomu ešte viac napomohlo! Alebo nenapomohlo? Čo im naraz prekáža? Nie je toho veľa, ale jedna výhrada sa objavuje častejšie ako iné. Je ňou Charta základných práv, aj keď zďaleka nie všetky jej časti. Znepokojenie vyvolávajú pasáže uzákoňujúce niektoré sociálne a pracovné práva a umožňujúce Bruselu koordinovať hospodársku a zamestnaneckú politiku EÚ. Na zapracovanie týchto práv do ústavy tlačili predovšetkým Nemecko a Francúzsko – t. j. štáty držiace sa základných téz sociálno-trhového hospodárstva. Blair, hoci predsedá strane pracujúcich – Labouristickej strane – sa prijatiu Charty a hlavne jej platnosti v Spojenom kráľovstve bráni už niekoľko rokov. V tom nachádza súzvuk s britskou pravicou a s kapitánmi prosperujúceho britského hospodárstva. A sympatie protrhovo orientovaných politických elít nových členských krajín, Slovensko nevynímajúc. Autor je analytik medzinárodných vzťahov

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984