Slovensko po vstupe do EÚ v meniacej sa Európe

Hostia: Maroš Ševkovič – riaditeľ Sekcie európskych záležitostí MZV, Aneta Antušová – analytička Výskumného centra SFPA

Čo sa na Slovensku zmenilo prvým májom 2004

M. Ševčovič: Prvý máj znamenal určitý moment vyvrcholenia nášho snaženia. Podarilo sa nám to, čo sme si pred šiestimi-siedmimi rokmi nevedeli predstaviť a považovali skôr za utópiu. Boli sme v takej zložitej situácii, že keby nám niekto vtedy povedal – náš premiér bude rokovať ako rovný s rovným so Jacquesom Chiracom alebo Gerhardom Schroederom o tom, kto bude predsedom Európskej komisie v roku 2004, asi by sme mu neverili. Napriek tomu sme v tomto dosiahli úspech. Okrem vstupu do Únie sme získali pocit, že železná opona konečne zmizla a že sme zakotvili tam, kde sme vždy verili, že patríme. To znamená, že medzi najvyspelejšie krajiny sveta a do západoeurópskej civilizácie. So vstupom do Únie boli, samozrejme, spojené veľké očakávania, hospodársky úspech, prosperita, ktorú by sme čoskoro mali pocítiť všetci. Zároveň sa u nás objavil aj určitý pocit úzkosti a nostalgie. Začalo nám byť ľúto, že strácame časť svojej suverenity, začínali sme mať strach z toho, či nás EÚ nejakým spôsobom nezatlačí do úzadia, či nestratíme svoje špecifiká, či nám nebude nanútené niečo, čo nechceme alebo s čím nesúhlasíme... Chcel by som vám teda povedať len to, že tieto problémy prakticky existujú. Od 1. mája my, pracovníci zahraničnej služby, jednoznačne pociťujeme, že sa dramaticky zvýšil záujem o Slovenskú republiku. Nesporne sa zvýšila naša autorita, náš vplyv a možno to tak vo verejnosti necítiť, ale je každodenný záujem o kontakty, konzultácie aj takých krajín, ako je USA, Kanada, Japonsko, Čína. Potrebujú sa s nami o veciach radiť, lebo vedia, že sedíme za správnym stolom, že máme možnosť hovoriť do problémov, nastoľovať otázky, ovplyvňovať. To sme predtým nepoznali, je to niečo úplne nové, ale môžem vám povedať, že ozajstné, skutočné. Na druhej strane sa Slovensko dostalo do pozície krajiny, ktorá je pre veľa štátov vzorom. Mnohým krajinám sme príkladom v tom, ako sme dokázali prekonať svoje problémy, ako sme ich dokázali vyriešiť; našu reformu – ekonomickú alebo reformu ozbrojených síl – veľmi podrobne študujú kolegovia, ktorí sa usilujú vstúpiť do Európskej únie alebo do NATO. A predovšetkým naša (súčasná pozícia), to, ako sa nám podarilo v podstate dobehnúť tie strany, ktoré začali rokovať o niečo skôr, sa odporúča za vzor pre také krajiny, ako je Chorvátsko a možno aj ďalšie, ktoré budú po Chorvátsku nasledovať. Za vzor, ako dobehnúť rozbehnutý vlak, ako sa prispôsobiť novým štandardom Únie. To je definitívne pre Slovensko niečo nové a, myslím si tiež, že u nás doma nie vždy dostatočne cenené. Okrem týchto pozitív, ktoré som spomenul, by som len načrtol, čo by to pre nás mohlo znamenať v ekonomike. Keď vezmeme do úvahy, že sme z členstva v Únii profitovali vlastne ešte pred tým, než sme doň vstúpili, že už sme boli tak trochu donútení prispôsobovať svoj právny poriadok, preberať moderné zákonodarstvo, tak sme vlastne urýchľovali reformy, ktoré sme všetci potrebovali. Možno povedať, že teraz nás čaká ďalší vzostup, že by sme mali zo štrukturálnych a kohéznych fondov dostávať zhruba 4 percentá nášho HDP ročne. Keď si to veľmi jednoduchou matematikou prepočítame na konkrétne peniaze, hovoríme približne o 40 miliardách korún, ktoré, navyše, by mali byť odvodené od toho, či sa budú tieto projekty kofinancovať. Ide teda o 50 – 55 miliardách ročne a myslím si, že to ekonomika Slovenska musí pocítiť, ak budú tieto peniaze správne využívané, správne nasmerované. Táto pomoc má trvať minimálne do celej budúcej finančnej perspektívy, čiže do roku 2013, a my veríme, že aj dlhšie – a urobíme všetko pre to, aby pokračovala. Za týchto podmienok by ani ten írsky vzor nemusel byť pre nás veľmi vzdialený. Dovoľte mi ešte povedať zopár slov k tej spomínanej... úzkosti. Keď sa pozrieme na malé členské krajiny v Európskej únii – stratili sa v európskom mori? Stratili svoju identitu? Nechali si nanútiť veci, s ktorými kategoricky nesúhlasili? Keď nevieme, tak sa ich spýtajme. Ja sa ich pýtam veľmi pravidelne a opak je pravdou. Všetky tie krajiny vám povedia, že sa ich identita a ich meno vo svete, pocit ich unikátnosti a známosti vo svete, jednoznačne posilnili a ja som hlboko, hlboko presvedčený, že sa tak stane aj s nami. Kompromisy áno, na to musí byť každý v Európskej únii pripravený, inak by sme v 25-ke fungovať nemohli, ale pokiaľ ide o životné záujmy, tak každý má právo vyjadriť sa. Všetky malé krajiny to doteraz robili a takisto to budeme robiť aj my. Čiže na záver by som chcel len povedať, že ak budeme vedieť, kde sú naše priority, ak sa budeme vedieť na ne sústrediť, ak budeme dostatočne šikovní a, ako sa hovorí, snáď – tak z Únie môžeme veľmi veľa získať a nikto nám nebude môcť nič nanútiť.

R. Geist: Ďakujem pekne, to bol názor profesionálneho diplomata a teraz názor profesionálnej analytičky alebo politologičky.

A. Antušová: Keďže témou dnešného večera je Slovensko po vstupe do EÚ v meniacej sa Európe, navrhujem, aby „v meniacej sa Európe“ bolo chápané tak, že je to Európa po úspešnej ratifikácii Ústavnej zmluvy pre Európu. Preto sa v tomto krátkom vystúpení sústredím najmä na to, čo táto Ústavná zmluva a aké najväčšie zmeny prináša. Sčasti aj aké dôsledky alebo dosahy môže táto zmluva mať, keď začne platiť pre Úniu aj pre Slovensko v rámci Únie. No a potom by som sa rada venovala ešte niektorým veciam, ktoré Slovensko čakajú v nabližšom období – ako člena Európskej únie. Pretože byť členom neznamená len rokovať o veľmi dôležitých a závažných veciach, napríklad o najvyšších prioritách pre Slovensko (v rámci) Európskej únie, ale aj rokovania o každodenných rozhodnutiach, ktoré sa týkajú bežného života každého občana. Teda len veľmi stručne k tým najdôležitejším zmenám tak, ako ich vnímam ja. Ústavná zmluva prináša najdôležitejšie zmeny v oblasti inštitúcií Európskej únie, a to najmä ohľadne Komisie. Európska komisia by sa do roku 2009 podľa Ústavnej zmluvy, keď začne platiť, mala vlastne redukovať: malo by ostať trinásť hlasujúcich komisárov a zvyšné členské štáty, ktoré teda nebudú mať toho hlasujúceho komisára, budú mať nehlasujúceho. Ďalšou zmenou je postavenie Európskej rady, čo je inštitúcia Európskej únie, ktorá vydáva najdôležitejšie politické rozhodnutia o smerovaní Európskej únie s možnosťou obsahových zmien v jednotlivých orgánoch Únie. To v nej doteraz nebolo zakotvené. Treťou zmenou je post predsedu Európskej rady, ktorý nemá také silné kompetencie, ako členské štáty pôvodne zamýšľali priznať mu, no táto funkcia predsa vznikla. Uvidíme, ako sa vyvinie jej pôsobenie a čo bude patriť do jeho komeptencií. No a poslednou dôležitou zmenou je posilnenie právomocí Európskeho parlamentu, čo môže mať pre eurooptimistov svoj význam. Povedala by som tiež, že veľkou zmenou bola zmena postavenia národných parlamentov a to je niečo, čo môže ilustrovať skutočnosť, ktorú spomenul pán generálny riaditeľ, a to že Slovensko sa nemusí obávať straty suverenity. Vďaka tejto Ústavnej zmluve má totiž náš národný parlament právo kontroly Európskej komisie ex post . Znamená to, že Európska komisia pred tým, ako vydá nejakú právnu normu, pošle zákon na pripomienkovanie do národných parlamentov. Teda aj do Slovenskej národnej rady. A Národná rada Slovenskej republiky rozhodne o tom, či mala Únia právo vydať tento zákon. Na základe princípu subsidiarity treba rozhodnúť, či táto oblasť naozaj patrí do kompetencie Európskej únie, alebo či sa o tomto nedalo lepšie rozhodnúť na domácej pôde. Presne toto bude skúmať Národná rada. A potom môže žalovať Európsku komisiu pred Európskym súdnym dvorom, že sa porušujú tieto princípy. To je kontrola ex ante. Kontrola ex post znamená, že aj prijaté zákony alebo návrhy legislatívnych noriem Európskej komisie môže národný parlament opäť dať pred súd, teda preskúmať Európskemu súdnemu dvoru, či v tomto prípade nebol porušený princíp subsidiarity. No a takou poslednou dôležitou zmenou, pre samotného občana azda najciteľnejšou, bolo priznanie právnej subjektivity Európskej únii a zakotvenie práv Európskej únie do ústavy. Európska únia ako taká totiž doteraz nemohla pristúpiť k medzinárodným zmluvám napríklad práve v oblasti ľudskoprávnej, kde pôsobí najviac organizácia, ktorá sa volá Rada Európy. Ani my, občania Európskej únie, sme doteraz nemali právo - tak to poviem – žalovať alebo súdiť orgány Európskej únie, keď sme pocítili, že tieto orgány poškodili občanov a v oblasti ľudskoprávnej nedodržali niektoré ľudské práva alebo slobody. Ak bude Ústavná zmluva schválená, teda ratifikovaná, a to úspešne, potom tento nedostatok vlastne zmizne. Iným dôsledkom tejto Ústavnej zmluvy po jej ratifikácii môže byť hrozba dvojrýchlostnej Európy. Nájdeme to alebo môžeme sa o tom dočítať v článkoch tejto Ústavnej zmluvy najmä v súvislosti práve s bezpečnostnou a obrannou politikou, zahraničnou politikou Únie. Našťastie, nie je to typ uzavretej spolupráce, teda explicitne sa tam hovorí, že všetky členské štáty Únie majú možnosť pristúpiť k určitej užšej skupinke štátov, ktorá sa snaží v danej politike alebo danej oblasti vyvinúť väčšiu spoluprácu. Napokon, táto Ústavná zmluva zároveň popri pozitívach, ktoré prináša, predstavuje aj zlyhanie pokusu preklenúť priepasť medzi Úniou a občanmi Európskej únie. Aké dôsledky má zmluva pre Slovenskú republiku?

A. Antušová: Myslím si, že text Ústavnej zmluvy tak, ako je dnes navrhnutý, môže pozíciu Slovenskej republiky v štruktúrach Európskej únie čiastočne oslabiť. Myslím tým najmä pozíciu SR v Komisii. V Európskej komisii kvôli tomu, že nie je zaručené, že tam bude mať svojho komisára s hlasovacím právom. Pretože pôjde o rotujúci princíp, Slovenská republika nemusí mať tohto komisára. Odhliadnuc teda od týchto väčších záležitostí, ako je Ústavná zmluva, na Slovensko na jeseň 2004 čaká rokovanie o vstupe do RMS systému. Tento systém je vlastne akousi škôlkou alebo „prípravkou“ na vstup do eurozóny. Od toho, či sa rozhodneme vstúpiť do tohto systému na jeseň, a od ďalšieho vývoja závisí, ako skoro vstúpime do európskych štruktúr, eurozóny, európskej hospodárskej menovej únie. Aj v oblasti spoločnej zahraničnej politiky hovorí Slovensko o tom, že by chcelo pôsobiť aktívnejšie práve na poli politiky Európskej únie voči Ukrajine, voči západnému Balkánu, nové iniciatívy sú aj v oblasti migračnej, azylovej politiky, justičnej, policajnej spolupráce. To súvisí práve s hrozbou teroristických útokov, čo inak nájdete aj v práve písanej zmluve. No a na jeseň roku 2004 nás čaká aj nová generácia komunitárnych programov v oblasti vzdelávania, kde už Slovensko chce, aby sa v tento čas sa naozaj rozhodlo na ministerstve školstva o tom, aký postoj by k tomuto malo Slovensko zaujať

R. Geist: Ďakujem za vyčerpávajúci úvod. A skôr, ako otvorím priestor na otázky, dovoľte, aby som jednu otázku dal sám. Hovorili sme tu o nejakých princípoch Európskej únie a kritike európskej integrácie, ktorá existuje sprava a hovorí o ohrození národnej suverenity, o ohrození niektorých kultúrnych špecifík krajiny, prípadne ktorá hovorí o Európskej únii, v ktorej štát zasahuje do ekonomiky. Existuje však aj kritika Únie zľava, ktorá tvrdí, že európska integrácia nie je príliš silná, ale príliš slabá. Že išla dosť ďaleko v oblasti ekonomickej i v oblasti niektorých politík, ale napríklad vo sfére sociálnej a daňovej politiky zaostáva. Ako vnímate kritiku zľava?

M. Ševčovič: Ja si myslím, že Európska únia za momentálnej situácie je taká, na akej sa členské krajiny dokážu dohodnúť. To bolo veľmi viditeľné aj pri rokovaní o Ústavnej zmluve, kde boli veľmi protichodné vplyvy: z jednej strany pôsobil naozaj veľký tlak členských štátov na Úniu, z druhej strany veľký tlak na federalizovanie niektorých postupov, a bolo to cítiť napríklad aj v takých veľmi chúlostivých oblastiach, ako dane, sociálne veci alebo spravodlivosť a vnútro. No a tu musím povedať, že najmä príchodom týchto nových členských štátov sa posilnilo to krídlo v Európskej únii, ktoré má rezervovanejší prístup k federalizovaniu Európskej únie alebo k ďalšiemu prehlbovaniu integrácie. Aj Slovenská republika je na strane tých, ktorí by Úniu videli radšej ako úniu členských krajín. Sme vášnivými bojovníkmi za to, aby daňová politika zostala plne v kompetencii národných štátov, čo platí aj pre oblasť sociálnych vecí, oblasť spravodlivosti a vnútra. To nehovorím len za ministerstvo zahraničných vecí, ale ide o stanovisko, ktoré sme z jednotlivých ministerstiev už dostávali. Evidentne vidno, že tieto kompetencie si chceme ponechať naďalej v oblasti jednomyseľného rozhodovania. Vyplýva to zrejme z toho, že sme jednoducho vstúpili do Európskej únie len teraz a skôr máme obavy, aby sme sa niečoho nevzdali ešte predtým, než to vyskúšame, overíme, než to otestujeme v praxi.

A. Antušová: Ja by som v tomto bode mohla s pánom Ševčovičom len súhlasiť, a to aj na základe toho, čo som počula v Bruseli .

R. Geist: Ale myslíte si, že by integrácia mohla ísť ešte ďalej, alebo to stačí? A. Antušová: Som toho názoru, že v súčasnosti integrácia stačí, pretože skutočne nevidno politickú vôľu, ktorá by hovorila o tom, že členské štáty majú chuť vytvoriť federáciu v rámci Európy. Alebo že majú chuť vytvoriť nejaký superštát. A tak Európska únia a integrácia naozaj môžu ísť len potiaľ, pokiaľ sme ochotní stať sa časťou nejakého federálneho štátu, európskeho federálneho štátu alebo nejakej užšej únie...

M. Ševčovič: Európska únia má evidentne už dlhší čas hospodárske problémy. A tie krajiny, ktoré boli už tradične považované za najsilnejšie svetové ekonomiky, sa potácajú na hranici stagnácie, resp. minimálneho rastu. Slovensko hlása tézu, že riešenie nemôžeme očakávať od Európskej únie. Že skrátka len opatreniami na európskej úrovni sa podarí oživiť európsku ekonomiku a nejakým dramatickým spôsobom sa pohnúť vpred. Nemôžeme predpokladať, že taká iniciatíva, ako je lisabonská stratégia, nás skutočne dostane do tej pozície, že v roku 2010 zrejme budeme najväčšou ekonomikou na svete. Apelujeme od začiatku, že ak sa má Európska únia ako celok posilniť, jednoznačne musí zreformovať svoje základné prvky – členské štáty. Proste hovoríme, že bez ekonomických reforiem členských štátov sa nepodarí oživiť európsku ekonomiku ako celok. Bezpochyby práve členské krajiny sa musia ujať svojich kompetencií, pozrieť sa na to, ako dať svoje ekonomické dlhy do poriadku. Keď toto bude zrealizované, potom daná nadstavba môže tomuto ľudstvu pomôcť alebo zrýchliť jeho napredovanie. Otázky z publika: Prvá otázka by sa týkala reakcií okolitých krajín Slovenska po vstupe do EÚ na energetickú politiku: ešte pred rozšírením sa hovorilo, že Rusko s tým malo určité problémy a nechcelo rozšíriť partnerskú dohodu s EÚ na tieto krajiny. A druhá otázka je poňatá širšie – na Európsku úniu sa často hľadí ako na bojisko rôznych ekonomických záujmov. Jedna z kritík hovorí, že oni nás v tej únii potrebovali, lebo chceli rozšíriť vnútorný trh. Čo vy na to?

M. Ševčovič: Možno začnem najprv s „atómovým“ problémom, ktorý máme. Najprv k Bohuniciam. Skutočnosťou je, že keď sa pripravovali dohody týkajúce sa budúcnosti Jaslovských Bohuníc a prijímali sa rôzne opatrenia, aby sa tam zvýšili bezpečnostné štandardy, Slovensko bolo vo veľmi komplikovanej medzinárodnej situácii. Boli sme skutočne pod veľkým medzinárodným tlakom a naša pozícia nebola závideniahodná. Potom, keď sa podarilo rozbehnúť integračný vlak, tento záväzok uzatvoriť Jaslovské Bohunice v roku 2000 ležal už na stole. Len zložitými rokovaniami vlády po roku 1998 sa podarilo tento termín posunúť do roviny roku 2008. Samozrejme, ja s vami môžem súhlasiť, že Jaslovské Bohunice sú vynikajúce elektrárne, s výbornými štandardami, a preinvestovalo sa v nich veľmi veľa peňazí. No taká bola negociačná realita. V tom čase sme si museli stanoviť priority, ako posunúť negociačný proces dopredu. No a boli to veľmi tvrdé, veľmi zložité rokovania. Bez toho, aby sme jednoducho súhlasili s týmto záväzkom, by sa tieto rokovania ťažko posunuli ďalej. Ak sa nás teda pýtate na to, čo teraz robiť s Jaslovskými Bohunicami, či otvárať prístupovú zmluvu, ja vám môžem povedať môj osobný názor. Rozhodujúce však, samozrejme, bude stanovisko vlády k tejto otázke. Ani v Európskej únii netreba ísť do bitiek, ktoré sú vopred prehraté a pri ktorých si pokazíme meno. Bitka o otvorenie prístupovej zmluvy a zmenenie tohto nášho záväzku je vopred prehratá, lebo by s tým museli súhlasiť všetky krajiny. Za druhé, ak by sme začali otvárať túto otázku my, viem vám vymenovať zoznam ďalších podmienok, pripomienok a iných vecí, ktoré by začali otvárať ostatné krajiny voči nám. Či už budeme hovoriť o oceli, či už budeme hovoriť o nejakých reštitúciách a mnohých iných veciach. Som teda toho názoru, že prístupová zmluva bola dohodnutá, uzavretá, neotvárajme ju. Ako vidíte budúcnosť energetickej politiky?

M. Ševčovič: Ohľadne ekonomickej politiky musím s Vami súhlasiť. Už som spomínal, že Európska únia napriek tomu, že má obrovský potenciál ekonomík, ktoré tradične v Európe boli, dlhý čas je na hranici stagnácie. Ako som spomínal, v roku 2010 chce dosiahnuť cieľ – byť najviac konkurencieschopnou ekonomiku vo svete. Už teraz je úplne jasné, že sa nám to nepodarí. Pretože tento cieľ bol príliš ambiciózny, príliš sa spoliehal skôr na nadstavbu než na stavbu ekonomického domu v Európskej únii. Preto aj budúci rok – rok 2005 – sa majú vyhodnotiť ciele, ktoré sa veľmi ambiciózne plnili, i to, ako ich napĺňať ešte rýchlejšie. A práve v oblasti výskumu a vedy má byť vzdelávanie prioritou, pre ktorú sú potrebné ešte väčšie prostriedky, aby sa skutočne Európska únia aj v oblasti vedy a výskumu začala aspoň približovať k Spojeným štátom americkým, ktoré, samozrejme, investujú do tejto oblasti oveľa viac peňazí a majú omnoho dokonalejšie vyvinutý systém prepojenia univerzít a súkromného sektora a podobne. Takisto s vami súhlasím, že keď sa človek, ktorý niekoľko rokov pôsobil v socialistickej ekonomike, pozrie, akým spôsobom funguje spoločná poľnohospodárska ekonomika, niečo mu to silne pripomína. Musím vám zároveň povedať, že viacerí z nás majú pri pohľade na rozpočet Európskej únie a na skutočnosť, že na spoločnú poľnohospodársku politiku ide vyše 50 percent tohto rozpočtu, veľmi zvláštny pocit. Sme presvedčení, že tieto peniaze by sa naozaj dali míňať aj racionálnejšie. Reforma tejto spoločnej poľnohospodárskej politiky je na programe dňa, ale príslušné diskusie budú mimoriadne ťažké, pretože farmári, ako viete, sú všade vo svete veľmi asertívnou skupinou. Dnes ráno som mal podobné rokovania, lebo sme mali rozbrojové konanie s predstaviteľmi ministerstva poľnohospodárstva. Takmer nás presvedčili, že sú najdôležitejší na svete. Bude teda veľmi ťažké tento program spracovať, lebo farmárske komunity si naň veľmi dobre zvykli. Podpora farmárov je veľmi silná, kombinuje sa nielen s podporou poľnohospodárskej produkcie. Argumentuje sa: my vlastne chránime vidiek, aby bol pekný, aby tam ľudia zostávali, aby sa nám neťahali do miest Treba však, aby sme sa dostali do nejakého systému, ktorý sa trochu približuje trhovej ekonomike, aby sme to so subvenciami do tejto oblasti nepreháňali. Očakávame teda túto diskusiu a určite budeme na strane krajín, ktoré budú požadovať zmenu rozpočtu Únie, ale predovšetkým aj inakšie stanovenie priorít, aby sme sa skutočne venovali tým oblastiam, ktoré nás môžu priviesť do oblasti väčšej schopnosti konkurencie a schopnejšej ekonomiky. Nedávno som bol na jednej konferencii v Prahe, ktorá sa týkala aj zahraničnej politiky. Moja otázka smeruje týmto smerom – na jednej strane podporujeme ústavu, ale rôzne záležitosti v nej kritizujeme. Na druhej strane v globálnych iniciatívach sme na strane USA. Nie je tu dilema USA, alebo Európa?

A. Antušová: Podľa mňa – pretože byť spojencom Európy alebo spojencom USA nie je až natoľko kontradiktívne, pretože samotná Európa, ale aj Európska únia je za transatlantické spoločenstvo. Uveďme niekoľko príkladov, kde má Európska únia vytvorenú jednoznačnú zahraničnú politiku, ktorých nie je veľa. Zahraničná politika ostáva aj naďalej v kompetencii jednotlivých členských štátov: môžem uviesť viacero prípadov, kde sa vlastne vytvárajú bloky v rámci Európskej únie, ktoré sú viac euroatlanticke a eurocentristické. A tak pokiaľ za postoj Európskej únie považujete nejaký postoj, ktorý prezentuje Francúzsko alebo Nemecko, opäť ide len o postoj štátov. (A tie druhé štáty na čele s Veľkou Britániou budú brániť názory USA tak, ako aj Slovensko.) Ja v tom teda nevidím nijaký veľký rozpor, pretože samotná Únia zatiaľ jednotnú politiku nemá. Alebo vo väčšine prípadoch ju nemá...

M. Ševčovič: Myslím si, že Antušová zareagovala veľmi dobre. Naozaj sa nazdávame, že spoločná zahraničná bezpečnostná politika Európskej únie a transatlantické vzťahy by mali byť komplementárne. Vždy, keď boli tieto komplementárne vzťahy v doplňujúcej sa polohe, dosiahli sa obrovské výsledky. Vždy, keď sa dostali do konfliktu, bola z toho veľká kríza, a to tak v transatlantických vzťahoch, ako aj vnútri Európskej únie. My sme teda veľkými obhajcami toho, aby tento transatlantický diagonál, dialóg na úrovni Európska únia – Washington, bol čo najintenzívnejší a konzultoval sa na všetkých úrovniach – od expertných cez rôzne situačné centrá až po tú najnižšiu úroveň Vyhneme sa tak takým situáciám, v akej sme boli minulý rok. Vtedy som sa cítil skutočne ako predstaviteľ obrovskej veľmoci, lebo som prijímal veľvyslancov po dvojiciach. Po dvoch som prijal nemeckú veľvyslankyňu s francúzskym veľvyslancom, v utorok Španiela s Angličanom, v stredu amerického chargé d´affaires. Skrátka, boli sme pod nevysloviteľným tlakom zo všetkých strán. Povedal by som, že toto diplomatické vybíjanie sa medzi sebou zobralo veľa energie. Namiesto toho, aby sa problém riešil od začiatku v čo najväčšej súhre. Nie sme teda pripravení nejakým spôsobom oslabovať úlohu NATO, najmä v bezpečnostnej oblasti. Boli by sme neradi, keby sa daná pozícia ešte oslabovala, a preto sme aj proti tomu, aby sa v rámci Európskej únie vytvárali nejaké paralelné alebo konkurenčné štruktúry. Len si spomeňme: keď tam začala Balkánska kríza, Európska únia veľmi tvrdo vyhlásila, že je to náš priestor – my to vyriešime, my sa o to postaráme a bude to v poriadku. Ale nebolo. Boli sme svedkami tisíciek mŕtvych. A čo medzinárodný trestný tribunál, Kjóto, reforma OSN?

M. Ševčovič: Ak Európskej únii dosiahne spoločnú pozíciu, čo sa v tomto prípade podarilo, Slovensko bude vždy zastupovať, reprezentovať alebo vyjadrovať sa v prospech tejto spoločnej pozície. Len čo sme sa ako Európska únia dohodli, tak budeme postupovať v súlade so spoločnou politikou Európskej únie. Ani USA ani nikto iný nás z tejto pozície nijakým spôsobom nedostane. A možno povedať, že diskusie s našimi americkými partnermi o otázke medzinárodného trestného tribunálu boli veľmi zložité, veľmi komplikované. Kjóto sa nám podarilo – povedal by som, že skôr my sme boli v postavení trvať na tom, aby USA pristúpili k tomuto dohovoru. No a k reforme OSN si Európska únia ešte len formuje svoj postoj. Ale v prípade, že sa na nej dohodneme a že sa nám podarí dospieť k nejakému multilateralizmu, budeme to podporovať Besedu spracovali Miroslava Necpalová a Martin Muránsky