Demontáž sociálneho modelu Európy?
Hrozí demontáž sociálneho modelu Európskej únie? O EÚ sa tvrdí, že má „sociálny rozmer“. Najlepšie je to viditeľné v preambulách jej zakladajúcich a meniacich zmlúv, teda v primárnej legislatíve – nezriedka sa tam objavujú ciele ako plná zamestnanosť a podobne. To však nie je znakom toho, že EÚ je „ľavicová“, „socialistická“ či „neslobodná“, ale skôr odrazom povojnového (po roku 1945) spoločenského konsenzu všetkých (!) relevantných spoločenských a politických aktérov, či nimi boli kresťanské alebo sociálnodemokratické politické strany masového charakteru. Výsledky tranzície po roku 1989 Európska únia nemá prečo kričať – ide o „trpké“ ovocie ekonomickej transformácie krajín strednej a východnej Európy po roku 1989. Ekonomické reformy, samotný cieľ „fungujúcich trhových ekonomík“, stanovený ako jedno z kodanských kritérií, dodalo obsiahly legislatívny plán vládam všetkých štátov, ktoré sa usilovali o pristúpenie k Európskej únii. A to bez ohľadu na to, vlády akej farby boli v týchto krajinách pri veslách. Preto museli ekonomické reformy implementovať ako „noví“ ľavičiari, tak aj „noví“ pravičiari (pretože v tom či onom zmysle boli všetky politické strany po roku 1989 „nové“). Samozrejme, niekde šli reformy rýchlejšie, inde pomalšie. Slovenská cesta – I. a II. etapa Na Slovensku sa šlo dlho smerom, ktorý sa ukázal byť nevhodným vzhľadom na imperatívy doby. Ciele ako zachovanie kapitálu vo vlastných rukách, privatizácia domácimi podnikateľmi, vytvorenie domácej kapitálotvornej vrstvy, odkladanie reštrukturalizácie podnikov, spoliehanie na vlastné kapitálové zdroje – to všetko sa ukázalo v dobe globalizácie, otvorených trhov predovšetkým pre pohyb kapitálu ako kroky nesprávnym smerom. „Mečiarov model“ zatvorenej ekonomiky v globálnom prostredí bol neúspešný. Nehovoriac o politicky nesprávnej implementácii tejto stratégie. V Európe sa v tom čase realizovali skôr „politické investície“, v druhej polovici 90. rokov skôr „ekonomické“. Po roku 1998 a najmä po roku 2002 prišli reformy v „správnom“ smere – prinajmenšom z pohľadu globálneho kapitálu. Môžeme ho nazvať „Miklošovým modelom“ otvorenej ekonomiky – podľa základných princípov tzv. washingtonského konsenzu. Dôkazom môže byť aj viacročná účasť Mikloša a Dzurindu na stretnutiach Svetového ekonomického fóra v Davose. Oslavy pri každom zlepšení ratingu SR agentúrami ako Moody´s či Standard and Poor´s sú na jednej strane opodstatnené, na druhej zvestujú kapituláciu štátu pred globálnym kapitálom a zodpovednosť voči nemu než voči vlastným občanom. Liberalizácia, privatizácia, deregulácia, presun daňového zaťaženia z priamych na nepriame dane, reformy poistných systémov, zníženie daní pre právnické a fyzické osoby. K tomu treba pripočítať priaznivú politickú „konšteláciu hviezd“, respektíve konfiguráciu politických síl, ktorá vylúčila isté politické skupiny z podielu na moci. Politické strany sa etablovali bez alternatívy proti Mečiarovmu HZDS, hoci predstava integračného neúspechu držala vnútorne značne nesúrodú koalíciu v rokoch 1998 – 2002 pohromade. Následkom toho sa reformy, ktoré boli realizované PRE reformy, stali totožné s reformami AKO TAKÝMI. To platí aj v súčasnosti, keď sa opozícii vyčíta, že by musela robiť „rovnaké reformy“, alebo to, že je antireformná. Opozícia je preto v nezávideniahodnej situácii, keďže musí dokazovať svoju proreformnosť, ale aj artikulovať spôsob, „ako inak“ robiť reformy. Reformy alebo „reformy“? V rokoch 1998 – 2002 išlo predovšetkým o „integračné“ reformy. Po voľbách v roku 2002 ide v prvom rade o „systémové“ reformy v tom zmysle, že sa cielene pracuje na zmene ekonomickej „formy štátu“ smerom vpravo. To znamená realizovanie reforiem krátením štátnych výdavkov, znižovaním priameho daňového zaťaženia a jeho kompenzácia nepriamymi daňami, (hoci odvody sú stále nadmieru vysoké), zanevrenie na použitie verejných financií na investície do ľudského kapitálu a infraštruktúry. Makroekonomicky priaznivé čísla maskujú mikroekonomickú realitu dvoch tretín zamestnaných, ktorý majú príjem nižší než príjmový medián. Konkurencieschopnosť navonok sa dosahuje „externalizáciou“ nákladov štátu na účet populácie. Skrátka, ide o „sociálny dumping“. Mottom tejto stratégie je: „Pritiahnime sem kapitál!“, nedbajúc na sociálne náklady. Írsko, náš vzor, na tom bolo podobne – krátenie sociálnych výdavkov sa prejavilo v tom, že v Írsku existuje najnižšia miera sociálnej ochrany spomedzi štátov EÚ-15. A čo budúcnosť? Je tu možnosť, a to uznávajú zahraničné médiá, že rozšírenie EÚ o desiatku postkomunistických štátov dodá nový impulz realizácii reforiem v starších členských krajinách EÚ. V súčasnosti ide predovšetkým o tzv. lisabonskú stratégiu. V roku 2000 na summite v portugalskom Lisabone si predstavitelia vlád štátov EÚ stanovili nesporne ambiciózny plán: stať sa do roku 2010 najdynamickejšou a najkonkurencieschopnejšou poznatkovo orientovanou ekonomikou sveta. Implicitne je prítomný cieľ predbehnúť USA, v porovnaní s ktorými je EÚ stále na druhom mieste. Objavujú sa tvrdenia, že rozšírenie „nakopne“ lisabonský proces, pretože noví členovia majú skúsenosti s ekonomickými reformami, a sú teda väčšmi pripravení v nich pokračovať v porovnaní s krajinami EÚ-15. Okrem toho noví členovia disponujú vzdelanými populáciami, ale v súčasnosti aj dynamickým ekonomickým rastom. Catching-up vs. lisabonská agenda Na druhej strane, noví členovia nemajú dostatok voľných zdrojov na implementáciu cieľov lisabonskej agendy. Ich manévrovací priestor je zúžený záväzkom prijať jednotnú menu a potrebou stabilizovať verejné financie. Poznatkovo orientovaná ekonomika si však vyžaduje stimulovať výskum a vývoj, importovať nové technológie, informatizáciu spoločnosti, dobudovanie a skvalitnenie dopravnej infraštruktúry, investície do vzdelávania a ľudských zdrojov. Na to všetko sú potrebné financie vo forme investícií, ktoré je nutné alebo nájsť vo vlastnom (beztak napätom) rozpočte, alebo si na ne požičať – obe možnosti však plávajú proti prúdu potreby stabilizácie verejných financií v zmysle znižovania verejného dlhu a vládnych deficitov a úsilia o vyrovnané rozpočty. Aj v tejto súvislosti sa objavujú otázniky, súvisiace s časovaním reforiem na Slovensku: vzhľadom na to, že v kontexte dôchodkovej reformy dôjde k potrebe kryť výpadky v priebežnom systéme, bude nutné získať prostriedky zvonku (pôžičky) alebo zvnútra (doprivatizácia). Výhody daňovej reformy, pokiaľ ide o daňovú príťažlivosť SR, sú natoľko zrejmé, že asi ani pri prípadnej výmene vlády nedôjde k ich zvráteniu. Zahraničné investície sú naozaj jedinou cestou, ako sa dá relatívne rýchlo zvýšiť efektivita a produktivita, udržať ekonomický rast a dobiehať západné krajiny únie. „Relatívne rýchlo“ v tomto kontexte znamená podľa Pavla Ruska 15 – 20 rokov, hoci existujú aj menej optimistické štúdie, ktoré hovoria o 40 rokoch. Aj Írsku, slovenskému vzoru, trvalo dve desaťročia, kým sa prepracovalo na súčasnú úroveň. Ako však poznamenal prestížny britský ekonomický týždenník The Economist, faktory úspechu Írska nemusia byť replikovateľné: jazyková výhoda angličtiny, vhodná doba a „štedrosť“ zo strany členských štátov – to všetko je v súčasnosti veľké „ak“. Zmenený politický kontext Môžeme uvažovať aj o implikáciách pre vnútropolitický systém SR: referenčným objektom ľavice sa stane európsky sociálny model a snaha o jeho udržanie na európskej úrovni a jeho presadenie sa aj na domácej pôde, kým pravica sa sústredí na kritiku skostnatenej a neflexibilnej ekonomiky EÚ. Sčasti majú pravdu – Slovensko je vo fáze s globálnym ekonomickým pohybom, kým Európska únia ako celok je „mimo fázy“. Pohyb globalizácie však prebieha tak, že polarizuje spoločnosti a rozširuje príjmové nožnice medzi najchudobnejšími a najbohatšími. Predstavitelia Slovenskej vlády dnes „poučujú“ EÚ o tom, ako sa robia reformy, zabúdajúc pritom, na akom vratkom politickom základe spočívajú ich úspechy doma. Podobným „syndrómom“ trpel svojho času aj Václav Klaus, ktorý chcel „ukázať“ USA, ako sa zbavia svojho vtedy veľkého rozpočtového deficitu. Dnes je aj Klaus opatrnejším, a hoci sa netají tým, že by bol rád, keby sa Česko reformovalo á la Slovensko, je si vedomý toho, že podobné reformy by v českej spoločnosti neprešli. A Česko je jednou z pristupujúcich krajín. Ako teda môžu vnímať naše reformy v Nemecku či Francúzsku? Výhody ekonomickej konkurencie sú zrejmé a už sú na obzore aj prví imitátori: Česko a Rakúsko. Na obzore sú aj prví kritici – konkrétne Nemecko a Švédsko. Zvrátená ekonomická logika V hospodárskej politike Slovenskej republiky voči Európskej únii sa objavuje istá perverznosť: na jednej strane daňová arbitráž a lákanie kapitálu zo západu nízkymi daňami, na druhej strane úsilie nechať sa financovať prostredníctvom štrukturálnych fondov EÚ, ktoré sú financované predovšetkým tými štátmi, ktoré najväčšmi trpia daňovou konkurenciou. Pozícia SR voči navrhovanému kráteniu výdavkov rozpočtu EÚ je, ako inak, negatívna. Ak sa podarí etablovať SR ako magnet, úspešne priťahujúci zahraničné investície, bude to úspechom pre Slovensko, ak ale bude reforma napodobnená v okolitých štátoch a ich počet prekročí isté „kritické množstvo“, môže to viesť k „lavíne“, ktorej dôsledkom bude úpadok alebo úplné upustenie od sociálneho modelu Európy. Alternatívou je pokus o obranu zo strany „sociálnejších“ štátov Európy prostredníctvom pokusov o harmonizáciu priamych daní (čo bude neúspešné), alebo hrozbou krátenia rozpočtu EÚ (reálnejšie), čo môže mať dopad predovšetkým na štáty ako Slovensko. Mali by sme sa pripraviť na to, že summity Európskej rady sa budú zriedka končiť konsenzom nielen v inštitucionálnych otázkach. Analýza bola vypracovaná v rámci projektu podporeného Friedrich Ebert Stiftung Slovensko
