Tabulatura Vietoris saeculi XXVII

Gutenbergov vynález kníhtlače ovplyvnil výzor celej európskej kultúry. S jeho pomocou sa začalo šíriť nielen písané slovo, Biblia, renesančné traktáty či novoobjavované diela antickej minulosti, ale aj hudba. Prvé nototlače vznikli v Taliansku už na prelome 15. a 16. storočia. Keďže dobová menzurálna notácia bola len veľmi ťažko schematizovateľná, nototlač vnútila dobe aj radikálne zjednodušenie samotného notopisu. V dôsledku používania nototlače sa renesančné vynálezy v oblasti hudby začali oveľa rýchlejšie šíriť v celom priestore Európy a ťažiskové hudobné inštitúcie Európy si začali vytvárať svoje knižnice či archívy sústreďujúce jestvujúci repertoár. Na územie Slovenska sa nototlače dostali pomerne rýchlo, začali sa používať v domácich produkciách, odpisovať a podnecovať novú tvorbu. Vznik domácich nototlačí však možno datovať až do posledných desaťročí 17. storočia, a preto nám aktuálnu domácu hudobnú kultúru 17. storočia dokumentujú väčšmi rukopisy ako nototlače.
Počet zobrazení: 4103
20-m.jpg

Gutenbergov vynález kníhtlače ovplyvnil výzor celej európskej kultúry. S jeho pomocou sa začalo šíriť nielen písané slovo, Biblia, renesančné traktáty či novoobjavované diela antickej minulosti, ale aj hudba. Prvé nototlače vznikli v Taliansku už na prelome 15. a 16. storočia. Keďže dobová menzurálna notácia bola len veľmi ťažko schematizovateľná, nototlač vnútila dobe aj radikálne zjednodušenie samotného notopisu. V dôsledku používania nototlače sa renesančné vynálezy v oblasti hudby začali oveľa rýchlejšie šíriť v celom priestore Európy a ťažiskové hudobné inštitúcie Európy si začali vytvárať svoje knižnice či archívy sústreďujúce jestvujúci repertoár. Na územie Slovenska sa nototlače dostali pomerne rýchlo, začali sa používať v domácich produkciách, odpisovať a podnecovať novú tvorbu. Vznik domácich nototlačí však možno datovať až do posledných desaťročí 17. storočia, a preto nám aktuálnu domácu hudobnú kultúru 17. storočia dokumentujú väčšmi rukopisy ako nototlače. Roku 1903 bol objavený rukopis zo 17. storočia, ktorý dnešná historiografia pomenovala Vietorisova tabulatúra (predtým Vietorisov spevník či Vietorisov kódex). Rukopis, ktorý je dnes majetkom Maďarskej akadémie vied, pochádza z územia Horného Uhorska a od čias svojho objavu je častým objektom hudobnohistorického výskumu. Porovnávaním jeho obsahu s inými historickými prameňmi sa ustálila doba vzniku pamiatky na roky 1660 – 1680, analýza papiera túto dobu zúžila na roky 1675 – 1679. Vzťah medzi pamiatkou a jej možnými vlastníkmi (rodina Esterházy, rodina Vietorisovcov) však ostal naďalej neosvetlený, a preto jej pomenovanie zodpovedá skôr tradovanému úzu ako historickej argumentácii. Obsah pamiatky však jednoznačne napovedá, že vznikla v prostredí s väčším zastúpením slovenského obyvateľstva a pravdepodobne pochádza z Trenčianskej župy (Vieska, Horovce, Koválovec). Pamiatku zapísal z veľkej časti jediný neznámy zapisovateľ, ďalší zapisovatelia sú autormi dodatkov. Skladby sú zaznamenané nemeckou Ammerbachovou klávesovou tabulatúrnou notáciou. Rozsiahla pamiatka sa v súlade s obsahom člení na 12 častí. Prvé tri časti obsahujú repertoár svetskej hudby – maďarskú ľúbostnú lyriku (21 skladieb), tanečné skladby zodpovedajúce rozšíreným európskym tancom a tance, pri ktorých je naznačené regionálne, choreografické alebo príležitostné určenie (hungariky, poloniky, slovenské texty). Práve tieto kompozície sú najčastejšie komentované, keďže si vyžadujú spojenie etnomuzikologického prístupu s historickým a majú aj mnoho príbuzných v ďalších dobových či novších folklórnych zdrojoch. 146 slovenských duchovných piesní, zoradených podľa cirkevného kalendára, tvorí obsah 4. – 11. časti pamiatky. Ide zväčša o prepis piesní zo spevníkov Cithara Sanctorum (1636) a Cantus Catholici (1655). Ďalší fragment rukopisu obsahuje tiež slovenské duchovné piesne (89). 12. časť rukopisu tvorí napokon unikátny zápis skladieb pre dvojice vysokých trúbok, ktoré sa zväčša nezaznamenávali, ale extemporizovali. Vietorisova tabulatúra je mimoriadne významným historickým prameňom a jedinečným svedectvom o podobe sakrálnej i svetskej kultúry na Slovensku v 17. storočí. Ide o „záznamník“ miestneho organistu, ktorý si sústreďoval potrebný repertoár v „stenografickej“ tabulatúrovej podobe. Táto podoba mu umožňovala realizovať repertoár pomocou ľubovoľných dostupných prostriedkov. Je to rukopisná náhrada (či koncentrát) celku do podoby tzv. partičely (záznam sopránového a basového hlasu textúry). Zaznamenaná textúra síce nie je úplná, nie je však defektná, naopak, umožňuje okamžitú adaptáciu skladieb pre variabilné súbory muzikantov, a teda je z hľadiska použitého hudobného média vlastne mnohofunkčná. Igor Stravinskij zakončil svoju Hudobnú poetiku výrokom čínskeho mudrca „hudba je tým, čo zjednocuje“. Stratený a novoobjavený rukopis Vietorisovej tabulatúry je takýmto integrátorom po celé stáročia. Intencia, ktorá viedla anonymnú ruku jeho autora, bola integračná. Autor vedľa seba sústredil skladby svetské i cirkevné, a tak možno sledovať blízkosť, príbuznosť či nezlučiteľnosť oboch týchto repertoárov. V svetskej hudbe pritom zozbieral repertoáry s rôznymi regionálnymi či „národnými“ koreňmi. Nielen že tu vedľa seba stojí maďarská a slovenská lyrika, ale práve tanečný repertoár, ktorého ťažisko tvoria ungaresky a poloniky, ukazuje celoeurópske vplyvy. Vietorisova tabulatúra je teda na jednej strane jedinečným zdrojom záznamov slovenskej, maďarskej i poľskej tanečnej hudby, na druhej strane ukazuje jej spätosť s talianskou, nemeckou, ba i talianskou tanečnou kultúrou 17. storočia. Podobnú stredoeurópsku tanečnú etnografiu obsahuje len jediná tlač z blízkej doby – súbor quodlibetov a tancov Daniela Speera Musicalisch Türckischer Eulen-Spiegel, vydaný v Nemecku roku 1688. A práve toto sústredenie rôznych repertoárov spôsobilo, že o Vietorisovu tabulatúru od čias jej objavuju prejavujú stály záujem nielen maďarskí (J. Csiky, B. Fabó, F. Bónis, Z. Falvy, B. Szabolcsi), ale aj slovenskí a českí (J. Fišer, L. Burlas, J. Kresánek, Ľ. Ballová, R. Rybarič, P. Ruščin), poľskí (J. a Z. Stęszewskí) i nemeckí (Ch. Abelmannová) hudobní historici, ktorí v úzkej spolupráci napomáhajú vymedziť charakteristiky hudobnej podoby strednej Európy. Táto spolupráca vedie neustále k novým objavom a prispela aj k tomu, že prvé kompletné vydanie pamiatky bolo spoločným dielom Maďarskej a Slovenskej akadémie vied. Pod toto výnimočné dielo sú podpísané editorky Ilona Ferenczi a Marta Hulková (OPUS 1986). Napokon, práve toto vydanie sa stalo zdrojom mnohých novodobých rekonštrukcií týchto historických záznamov. Záznamy zasa poslúžili mnohým súborom historickej hudby, ktoré nám vo svojej interpretácii priblížili na nahrávkach stredoeurópsku hudobnú kultúru 17. storočia. Nájdeme medzi nimi súbory rakúske (René Clemencic Trio, Accentus Austria), poľské (Orkiestra Zlotego wieku), maďarské (Mandel Quartet) i slovenské (Slovenské gajdošské združenie). Vietorisova tabulatúra poslúžila i mnohým súčasným slovenským skladateľom k prejaveniu ich historickej žily (spomeniem tu Petra Breinera, Jozefa Malovca, Jozefa Podprockého – i mňa samého). Rozmanitú pestrosť krásy Vietorisovej tabulatúry sa však snažila postihnúť až CD nahrávka súboru Musa antiqua sloveniae, ktorú vydala firma Trevak roku 1991. CD obsahuje 46 skladieb a zahŕňa svetský i cirkevný repertoár interpretovaný dobovými nástrojmi. Pod citlivými úpravami skladieb ako aj ich aranžmánmi pre historické nástroje urobenými s mimoriadnou akríbiou je podpísaný celkom výnimočný umelec Vladimír Rusó.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
10. december 2011, 16:32
Hladal som blizsie informacie o Vietorisovom kodexe (pod tymto nazvom som sa s nim doteraz stretaval) a som presvedceny, ze ako zakladna informacia je tento clanok perfektny. Dakujem. JB

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984