Krčmová reč

Vo futbale je najdôležitejšia tímová práca. Neraz je správna prihrávka zárukou úspechu. U nás nikto nikomu neprihráva (ak nemusí). Každý kope sám za seba. Slovák by bol najradšej útočníkom, obrancom aj brankárom zároveň. Aby sa s úspechom nemusel podeliť. Nech nik nevie, ako ho dosiahol. Loptu si stráži ako oko v hlave, nevzdá sa jej za nič na svete. Nikomu nedôveruje, každý cudzí náznak pomoci je mu podozrivý. Vytvára si vlastný svet, do ktorého iných pustí len zriedka a veľmi nerád. V posledných rokoch vznikol trend obohnať si domy vysokánskymi plotmi, mohutnými kamennými múrmi. Izolácia. Nevedno, čo je za plotom suseda, ostáva iba závidieť. Alebo si natruc postaviť plot ešte vyšší a mohutnejší. Zvýšiť si tak nalomené sebavedomie. Naozaj to však funguje? Záleží na veľkosti? Dnes sused na suseda nedovidí, vzájomné kontakty sa obmedzili na pár zdvorilostných fráz, ktoré sú však použiteľné len v prípade, ak ten druhý opustí svoju pevnosť. Zabúdame aj mená svojich spoluobčanov. A tak ich nazývame tými, čo majú ten dvojmetrový hnedý plot a dobermana, tými, čo majú okolo domu hrubý vysoký múr so samootváracou bránou. Len sa schovať, ukryť, stratiť sa z očí, akoby sme ani neboli. Múrmi si možno strážime majetok, svoje súkromie, začíname si však strážiť aj svoje myšlienky a slová. Neraz ich za živa zamurujeme. Navždy ich medzi múrmi uväzníme. Aby ich nikdy nikto nevidel, nepočul, nemohol použiť v náš neprospech. Načo ich ale potom vytvárame? Slová vyvetrajú, myšlienky zahnijú v pokojnej, izolovanej sebadeštrukcii. Napriek tomu mnohí takýto život vedú. Síce bez vízie, ale svoj. Vlastný. Bez pretvárky. Bez zvedavých pohľadov iných. Bez prítomnosti spoločnosti. Nie je to smiešne, že máme pätnásť rokov po páde komunizmu a skutočný život sa stále odohráva niekde medzi stenami? Mimo nich je len faloš, neúprimnosť a pozérstvo. Na čo sme búrali berlínsky múr, keď ho teraz znova staviame? A čo je horšie, staviame si ho dobrovoľne, okolo svojich vlastných domov. Separuje sa sused od suseda, trávnik od trávnika. Sami sa zatvárame do väzenia, ktorého sa inak tak bojíme. No sme naraz väzňom aj dozorcom. Ľudia už nie len „zasklievajú“ - iných (termín P. Macsovszkého), ale aj opevňujú – sami seba. Nechcú vidieť a najmä, nechcú byť videní. Len stiahnuť sa do svojej ulity, potichu plánovať, potichu ohovárať, navonok byť hrdinom, vo vnútri zbabelcom. Ešteže existujú krčmy. Krčmová reč nemôže byť neúprimná. Po štvrtom pive totiž vyklopí každý každému takmer všetko.