Návrat ideológií a reinkarnácia ideológa

Francis Fukuyama hlásal pred niekoľkými rokmi „Koniec histórie“. Ideológie mali byť nahradené racionalitou trhu, politika už mala byť iba spôsobom, ako odstraňovať prekážky kladené voľnej (a nestrannej) ruke trhu. Pred pár dňami však ten istý autor uverejnil v denníku The Observer článok, v ktorom zrejme zisťuje, že ohlasovaný koniec histórie nie je až taký konečný a že štát by mal opäť zaujať niektoré z pozícií, ktoré na základe neoliberálnych receptov opustil. Samozrejme, chybná bola samotná logika, na ktorej bola Fukuyamova teória postavená. Pri hlásaní konca ideológií, definitívnej prevahy ekonomiky nad politikou robil to isté, čo ktorýkoľvek iný ideológ – vlastnú teóriu halil do rúcha objektívnej pravdy, nevyhnutného vyústenia správneho historického vývoja. Teraz sú však zaujímavé dôvody, pre ktoré zmenil názor. Jeho článok je totiž len jedným zo „znovuobjavovaní“ štátu, ktoré sa v poslednom čase vynorili. Rovnako ako iní (napríklad Timothy G. Ash v pripravovanej knihe Slobodný svet) vidí príčinu dnešných problémov v „slabom štáte“. Slobodu už prevažne neobmedzujú štáty, ktoré ju potláčajú, ale štáty, ktoré na ňu nedokážu vytvoriť podmienky. V rozvojových krajinách nedokáže slabý štát zastaviť epidémiu HIV/AIDS, potláčať terorizmus či organizovaný zločin. Podobné problémy, hoci v menšom rozsahu, má rozvinutý svet. Samozrejme, ide o pravdivé konštatovanie, jeho analýza však nie je dostatočne hlboká. Podľa tejto interpretácie je história len pohybom kyvadla. V 70. a 80. rokoch sme tu mali „prerastený štát“, ktorý obmedzoval hospodársky rast a pôsobil degeneratívne v sociálnej sfére, v rozvojovom svete zas prinášal neefektivitu, korupciu, diktátorské režimy. Museli prísť Reagan a Thatcherová so svojou „ozdravujúcou“ amputáciou. Švih... kyvadlo je na druhej strane (OK, možno sa vychýlilo trochu viac) a po roku 2000 tu máme „zlyhávajúce štáty“ produkujúce chudobu a globálne hrozby pre bezpečnosť, ako aj oslabené štáty bohatého sveta, ktoré nie sú schopné efektívne sa s novými hrozbami vyrovnať. Nie je to celkom tak. Nazvať vývoj, ktorého extrémnu fázu predstavuje dnešná podoba globalizácie a presadzovanie neoliberálnej hospodárskej politiky, „oslabovaním štátu“, nie je výstižné. Zakrývajú sa tak detaily – akým oblastiam politiky sa prisudzuje priorita a kto ich tvorí. Omnoho presnejšie je vývoj pomenovať privatizáciou štátu a oslabovaním demokratickej kontroly nad spôsobom, akým vykonáva svoje funkcie (ktoré sa v niektorých prípadoch rozširujú – napríklad v oblasti „boja proti zločinu“). Privatizácia je pritom doslovná – ako v zdravotníctve, školstve, komunikáciách, v extrémnych prípadoch aj v bezpečnostnej oblasti, či faktická (podriadenie tvorby politiky záujmom alebo priamo kontrole veľkých ekonomických hráčov – napríklad v oblasti zahraničnej politiky). Tu treba hľadať aj príčiny už uvedených problémov. Na jednej strane sú bezprostredným dôsledkom neschopnosti niektorých „slabých“ štátov riešiť svoje vnútorné problémy, zároveň ich však spôsobuje aj politika iných krajín, ktoré majú dostatok síl na určovanie pravidiel globálnej hry. A za tým zas stoja privátne záujmy ekonomicky silných skupín. Nevšímať si obe príčiny kríz znamená nevšímať si, že to, čo sa prezentuje ako riešenie problému, je v skutočnosti jeho súčasťou.