Úpadok v polčase
Neuveriteľne neskoro, ale predsa prišlo. Mám na mysli teplo, možno už ozajstné, nefalšované leto. A tak politici, rovnako ako školopovinné deti, odchádzajú na parlamentné prázdniny. Je júl, politicky sme teda v polčase roku 2004 a, mimochodom, takisto približne v polčase veľkého zápasu 2006. Ak neočakávame od predsedu vlády náhly nával sebareflexie. Ak sa nevyčerpá rezerva vlády potrebná na motiváciu nezávislých poslancov, tak nás parlamentné voľby čakajú o niečo viac ako o dva roky. Budúci rok na jeseň prídu ešte voľby do VÚC, ktoré však príliš rozruchu a záujmu na celonárodnej úrovni nenarobia – budú tak ako pred piatimi rokmi regionálnou záležitosťou. Nakoniec, tak to má byť. Dva roky, to je najvyšší čas začať sa zaoberať prípravou na súboj 2006. I keď to tak na povrchu ešte nevyzerá, v politických stranách, resp. ich politicko-strategických mozgoch to už musí začínať pomaly vrieť. Na prvý pohľad sa môže zdať, že voľby 2006 už budú viac-menej o ničom. Demokraciu a politickú kultúru, ktorá k nej patrí, sme akože vybojovali v roku 1998. Pomerne skoro sa ukázalo, že pri tej vyššej politickej kultúre išlo nanajvýš o takú kvalitnú bublinu a demokracia... so skutočnou demokraciou je to v dnešných podmienkach biedne. Neplatí to však špeciálne pre Slovensko, ale úplne globálne. Naša demokracia je prinajmenšom dosť problematická. Ale to je iný príbeh. V roku 2002 sme si „vybojovali“ zavŕšenie vstupu do spoločenstva mieru, bezpečnosti a prosperity. Dnes sme v NATO, sme v EÚ, reformy sú nastavené kvázi optimálne – len ich dokončiť a vraj by sme mali byť za vodou. V tejto optike sa teda môže zdať, že na jeseň 2006 až tak zásadne nebude už o čom. Samozrejme, že bude. Možno je to len optika mladíckej naivity, ale zdá sa, že do budúcich volieb sa konečne črtá zásadný spor o prístup k riadeniu tohto štátu na nasledujúce roky, o vzťah štátu či politiky a o rozsah jej vstupu do ekonomiky, na trh – že to teda konečne bude o samotnej podstate charakteru nášho štátu a spoločnosti. A ak nie hneď zásadný spor, tak aspoň jeho náznak. Aj to je však oproti voľbe „demokracia, alebo Mečiar“ v roku 1998, či „integrácia, alebo Mečiar“ v roku 2002, predsa len zásadný pokrok. *** Pred tým, ako sa však pustíme do špekulovania o štartových pozíciách strán do súboja 2006, skúsme sa pozrieť na to, kam sme sa to v polčase roku 2004 a v polčase veľkého zápasu 2006 dostali, resp. kam nás naši zástupcovia dostali. Bez ružových okuliarov a takisto prehnaného negativizmu tento pohľad príliš atraktívne nevyzerá. Pohľad na samotný obsah vládnej politiky, ktorá sa tu realizuje od roku 2002, na to všetko, čo sa šikovne zakrýva všeobjímajúcim pojmom reforiem či dokonca systémových reforiem, ten pohľad, samozrejme, závisí od uhľa pohľadu a politického presvedčenia pozorovateľa. Priaznivec tvrdého kapitalizmu, neoliberálneho laisser-faire typu, ktorý vidí všetky neduhy v spoločnosti v prílišnej ingerencii štátu do ekonomiky a v neslobodnej hre trhových síl, ten si to tu asi nevie vynachváliť. Nie je to ideálne, ale trend je mimoriadne priaznivý. Priaznivec sociálnej trhovej ekonomiky európskeho typu s príslušnými prerozdeľovacími kompetenciami a sociálnymi funkciami štátu a jeho vstupmi do ekonomiky asi najskôr pri každých správach zalamuje rukami, nadáva a čaká na zmenu. Toto teda hodnotiť nebudeme, na to sú povolanejší. Faktom ostáva, že slovenská spoločnosť politiku takého typu, aký realizuje súčasná vláda, silne a väčšinovo odmieta. Vláda a jej hlasné trúby sú však skalopevne presvedčené, že ľudia len nepoznajú súvislosti, takže s nalinkovaným kurzom sa do volieb 2006 zrejme nič nezmení. Preto sa skôr pozrime na politickú stránku veci. Na bilanciu dvoch rokov druhej vlády M. Dzurindu v oblasti štýlu a podstaty realizácie vládnej politiky. Sme parlamentnou demokraciou, vláda musí vládnuť cez parlament, a tak bude asi pre dané hodnotenie najspoľahlivejší pohľad do Národnej rady. A tu sme už na istom aj bez siahodlhej diskusie. Či sme ľavičiari alebo pravičiari, liberáli alebo konzervatívci, inak ako úpadok sa stav v parlamente, za akého vláda M. Dzurindu vládne, označiť naozaj nedá. Čím iným ako úpadkom parlamentnej demokracie v priamom prenose možno pomenovať stav, za ktorého vládnutie ako také, jeho obsah a trvanie, zákony a opatrenia, ktoré ovplyvňujú životy desiatok státisícov ľudí na Slovensku, závisia od vôle poslancov. Poslancov, ktorých po prvé nikto nepozná, po druhé v podstate nikoho nezastupujú, a teda sa nikomu nezodpovedajú, a po tretie ktorých povesť je minimálne otázna a podozrivá. Samozrejme, hovoríme o nezávislých poslancoch a o štýle menšinového vládnutia, ktoré do slovenskej praxe zaviedol M. Dzurinda. Štýle, ktorý kriví podstatu vládnutia v parlamentnej demokracii pri jej úplnom koreni. *** M. Dzurinda už pomerne dlhý čas chodí po Slovensku a presviedča, že sa v podstate nič mimoriadne nedeje, že menšinové vlády sú predsa takmer bežným štandardom v Európe a vo svete, tak prečo tá panika. V poriadku, ale potom, pán premiér, prosíme „zazmluvniť“. A „zazmluvniť“ písomne a verejne, tak, aby nám všetkým bolo zrejmé, prečo sa poslanci, ktorí do NR SR vstupovali ako opoziční, zrazu hlásia k vládnemu programu. Na toto by sme snáď mohli mať právo, keď už títo ľudia rozhodujú o osude našej krajiny a o podmienkach, v ktorých žijeme. Kto sa už môže za stavu, keď sami poslanci, a nielen opoziční, hovoria o kupčení s poslaneckými hlasmi, čudovať tomu, že parlament dosahuje nové a nové rekordy nedôvery. A aby bolo jasné, to nie je len o tom, že si večer pred televízorom alebo pri kofole či pive povieme, že „však čo, aj tak sme vedeli že poslanci sú...“. Je to o základnej dôvere spoločnosti v systém, v to, že systém nás reprezentuje a sprostredkovane zabezpečuje realizáciu našej vôle. Žiadna panika, ale od funkčnej a so spoločnosťou zrastenej parlamentnej demokracie máme ešte poriadne ďaleko. Ktovie, či sa od nej nevzďaľujeme. V parlamente je to teda kvalitná bieda. Zo siedmich strán a klubov, ktoré v roku 2002 vstúpili do NR SR, sú v pôvodnom zložení už len tri. Samozrejme, odhliadnuc od prirodzenej zmeny v dôsledku náhrady za budúcich europoslancov a europoslankýň. Tento stav síce ponúka zaujímavé konštelácie pre rôzne parlamentné politické hry, ale to je asi tak všetko. Nikto, doslova nikto sa v tomto parlamente už poriadne nevyzná. Kto je dnes opozičný a kto koaličný je v súčasnosti rovnakou hádankou ako to, ako dopadnú hlasovania. Prehľadnosť a čitateľnosť pomerov a síl v parlamente, konzistentné politické profily strán a poslancov, potrebné pre úsudok ľudí a ich politické rozhodovanie – to je v aktuálnom parlamente absolútnou ilúziou. Aj tam sme sa dostali v polčase druhej vlády M. Dzurindu. *** Túto bilanciu úpadku a rozkladu snáď nemôže, napriek svojej neuveriteľnej flexibilite, hodnotiť pozitívne ani sám premiér. Smerom k voľbám mu to však krk určite nezlomí, citlivosť našej verejnosti na túto stránku demokracie je prakticky nulová. Do volieb je ešte ďaleko, ale spravidla ich vždy rozhodujú celkové nálady, zásadné otázky či mimoriadne udalosti. Ak tie neprídu, potom to bude v roku 2006, tak ako vždy a všade inde, o boji medzi tým, čo tu je, a tým, čo sa ponúka ako alternatíva. V slovenskom podaní to bude o úspešnej reformnej ceste, ktorá prináša pozitívne výsledky, ktorú chváli celý svet... a o hrozbe jej zvrátenia, proti alternatíve pokračovania reforiem, ale nie takých, ktoré absolútne ignorujú reálne podmienky života veľkej časti ľudí, proti alternatíve sociálne únosných reforiem a zastavení sociálne absolútne necitlivého pravicového vládnutia. Nejako takto sa to dnes črtá. Pôjde o základné smerovanie tohto štátu, pôjde teda o veľa. Ale stále ostáva mnoho otvoreného. Otvorené je, v akých spojenectvách a z akých verejných pozícií budú strany vstupovať do súboja, aké bude ich personálne zloženie, aké prirodzené bloky sa vytvoria, otvorené je, či sa opozícii podarí zmobilizovať širokú verejnú nespokojnosť s vládnou politikou proti mohutnej mediálnej propagande v prospech vlády, alebo či predsa len uveríme, že to, čo nám Dzurinda, Mikloš, Kaník, Zajac a, samozrejme, Rusko napiekli, je pre nás to pravé orechové. Pred nami sú ešte dva roky, a tak zatiaľ nebudeme špekulovať. A ideme sa radšej okúpať.
