O mŕtvych len dobre, ale...
Najväčšou mediálnou, žiaľ aj spoločenskou udalosťou na Slovensku v minulom týždni, bola vražda a pohreb údajného kráľa bratislavského podsvetia. Aby bolo jasné: každá, aj táto vražda je ľudskou tragédiou. To, čo prekvapilo, nie je smutný osud mafiánskeho bossa, ale mediálna reakcia na túto tragédiu. Ak si človek prečítal headlinové články, mal pocit, že zo sveta odišla významná spoločenská figúra. Dôležitosť udalosti akoby podčiarkovala aj v komentároch často zdôrazňovaná „vysoká profesionalita“ vykonanej popravy na objednávku. Toto, zdalo sa, nie je svet pre amatérov. Na rad prišiel aj dopodrobna rozoberaný životopis: Domáci čitateľ sa konečne mohol dozvedieť, že už počas emigrácie vo Švédsku sa náš súčasník dostal do väzenia kvôli drogám – ale nezradil, čím si zarobil svoj prvý kapitál. Veľa sa hovorilo aj o jeho stykoch so špičkou slovenského politického neba. Nezabudlo sa ani na jeho zásluhy, keď zosnulý pomáhal uzmierovať rozvadenú mafiánsku scénu na Slovensku. V rámci chýbajúcej celonárodnej tolerancie sa zasadil o akceptáciu zloduchov z Albánska. Nakrátko neprišla ani tá príslovečne ľudská stránka celej veci: veľa z týchto zvláštnych zárobkov išlo na charitu, dosť sa minulo na podporu detských domovov a kedysi slávneho prvoligového Slovana. Známy mienkotvorny denník, ktorý sa ináč stará o dobrý vkus a morálku v tejto spoločnosti, sa tragédii venoval celé tri dni. Priestor v ňom dostala aj vdova po bossovi – to aby sa na zosnulého nespomínalo v zlom. A ak by toho nebolo dosť, podrobné správy o jeho pohrebe vysielala aj jediná nezávislá spravodajská televízia na Slovensku, nehovoriac o komerčných správach. Akoby išlo o udalosť celonárodného významu. Osobne pokladám za vrchol celého mediálneho „eventu“ výrok jedného suspendovaného vyšetrovateľa, ktorý ocenil, že údajný šéf bratislavského podsvetia nikdy nechcel, „aby som preňho porušil zákon“. To , že sa zákon spravidla porušoval, tu takmer neprekáža. Aj tí, ktorí si povedia, že takto funguje mediálny svet, by mali problém s odpoveďou na otázku: bulvárny, nech sa páči, ale prečo ten zvyšok? Nalejme si čistého vína: Ako je možné, že seriózne médiá podľa vlastných predstáv zvýrazňujú a kanonizujú postavu tohto druhu? O to viac prekvapí zistenie, že namiesto celospoločenskej akceptácie prepojenia politiky s podsvetím šokuje oveľa viac neúčasť na pohrebe tých, ktorí z high society dotyčného poznali. Nebuď blázon, taký je svet, buďme realisti. Súhlasím, taký je náš svet. A tu sa začína druhý problém. Prečo je to tak? Obrátim to ináč. Neviem si predstaviť demokraticky volenú spoločnosť bez etosu, že sa v nej oplatí žiť podľa pravidiel a najlepšie tak, že človek vie žiť na vlastný účet bez podvodov a podvádzania. Viem, že v našej spoločnosti je neprekonateľná nedôvera k verejnému svetu vážnym problémom. V jej celkovej nálade a štýle stále cítiť pátos jánošíkovského mýtu (dobrý zbojník, aj chudobným dával). Ten zlý, ak u nás vôbec bol, kradol pre seba. Dobre, čo bolo, bolo. Čo robiť, keď to – rozdiel medzi dobrým a zlým mafiánom – dáva aj dnes zmysel...? Iste, tam, kde sa tradične bohatne a podniká politickým spôsobom, podobné výjavy veľmi nebolia. Naozaj je to tak, žijeme v spoločnosti, v ktorej sa za posledných 15 rokov neobjasnila ani jedna väčšia kauza. Povedané slovami Vladimíra Godára, aká je to demokracia, v ktorej sa ľuďom nevie už ani o zločinoch povedať pravda. A tu niekde je podľa mňa základný problém. Ako vôbec hovoriť o verejnej pravde alebo o odhalených kauzách, keď svet zločinu práve na úrovni verejného mediálneho obrazu neprekáža? Dámy a páni, toto nie je o kapitalizme, socializme alebo iných veľkých termínoch. Toto je, žiaľ, bytostne o našej kultúre a o nás.
