Z našej strany je to úprimné
O čom je vaša hudba? - Jozef: O zábave. Žiadna politika, žiadne existenčné problémy. Snažíme sa život skôr odľahčiť, nevkladať do textov nejaké hlboké posolstvá. I keď, občas tam je nejaká ľahká irónia namierená na to, ako tu niektoré veci fungujú. Ale nemyslím tým nejaké celospoločenské témy, skôr drobné ľudské poklesky. Zaoberáme sa človekom ako takým, bežným, obyčajným. Fungujete už vyše dva roky. Vnímate vo vašej hudbe nejaký posun, odkedy ste vznikli? - Mišo: Počas prvého roka vznikla väčšina našich piesní, ktoré sme sa počas toho ďalšieho snažili vylepšovať a najmä ich dostať von, na svetlo, nejako sa zviditeľniť. Táto kapitola by sa mala uzavrieť nahraním albumu, potom začneme rozmýšľať nad novými vecami. Album budete môcť nahrávať vďaka víťazstvu v súťaži Coca Cola Popstar. Zmenilo sa odvtedy niečo? - Tomky: Zatiaľ ani veľmi nie. Iste, pribudli nám nejaké koncerty, ale žiadne veľké promo sa zatiaľ nekonalo, takže to víťazstvo nijako zvlášť nepociťujeme. Zatiaľ. Ale v týchto dňoch začíname nahrávať album. Myslíte si, že aj naďalej si budete môcť robiť vlastnú hudbu? - Tomky: To sa uvidí až teraz pri nahrávaní albumu, ale zatiaľ to vyzerá, že nás nikto do ničoho tlačiť nebude. - Jozef: My sme spravili pesničky podľa toho, ako sme chceli a vedeli, s týmito pesničkami sme vyhrali a v takej podobe ich aj nahráme. Z našej strany je to teda úprimné, nie je to žiadna póza a chceme, aby to tak bolo aj naďalej. Je podľa vás takáto súťaž hudbe na prospech? - Jozef: Myslím si, že áno. Hlavne v tom, že neznáma kapela ide zo dňa na deň z garáže von k ľuďom, do rádií, médií, dostane možnosť nahrať album. Je to veľká šanca. Má šancu preraziť v takejto súťaži každá garážová kapela, ktorá robí kvalitnú muziku? - Jozef: Každá určite nie. Porota súťaže je zložená z takých ľudí, aby to vyhrala kapela, ktorá bude mať aj nejaký komerčný úspech. Asi by nevybrali nejakú kvalitnú kapelu, ktorá by hrala napríklad jazz. Hľadajú skrátka interpreta, ktorý sa bude hrať v rádiách. Nehľadajú niečo pre menšinového poslucháča. - Mišo: Zohľadňujú sa tu záujmy firmy, vydavateľstva, nemôže to byť len nejaká záležitosť pre fajnšmekrov. A vy chcete, aby sa Vetroplach predával? Aby bol komerčne úspešný? - Jozef: Celý hudobný biznis je v podstate založený na hranosti a na predaji, a od toho sa to celé odvíja. Keď predáme veľa albumov, vytvorí sa okolo nás väčší rozruch a najmä bude viac príležitostí hrať. Taktiež firma nám dá dôveru a budeme môcť vydávať ďalšie albumy. Keď vydáme album a nikto si ho nekúpi, tak nevydáme ďalší, pretože firma nám nebude veriť a nikto nás nikde nebude volať hrať, čiže kapela bude vlastne zabitá. My teraz „musíme“ predávať, pretože sme vyhrali súťaž a sú tu veľké očakávania. Aká je dnes šanca, že sa mladá kapela sama presadí? Povedzme v porovnaní s minulosťou. - Mišo: Za socializmu bolo podľa mňa ťažšie sa presadiť. Veľké kapely, ktoré tu existovali, ťažko púšťali medzi seba niekoho nového. Na druhej strane však bolo vtedy viac kvality, lebo to jedno vydavateľstvo, ktoré tu fungovalo, sa snažilo zastrešovať naozaj len tých kvalitných umelcov. Dnes existuje síce oveľa viac kapiel, najmä garážových, a ak máte aspoň trochu peňazí, nie je problém nahrať si album. Hoci aj doma na vlastnom počítači. Potom je to už len o šťastí, o nápade, kontaktoch, či sa dostanete aj do širšieho povedomia. Sú však kapely, ktoré fungujú, vydávajú albumy, koncertujú, a to aj bez podpory veľkého vydavateľstva. Majú svoj okruh poslucháčov a úplne im to stačí. Vysoká predajnosť samozrejme nie je automaticky aj zárukou kvality. Na Slovensku podľa vás existuje veľa kvalitnej hudby? - Tomky: Podľa mňa tu neexistuje kvalitná mainstreamová kapela. Garážových kapiel je veľmi veľa a určite sa tam nájdu kvalitní hudobníci. Len im asi chýba niečo, čím by zaujali, na druhej strane o popularitu možno ani nestoja. - Jozef: Je tu pár skvelých kapiel, ale na druhej strane aj obrovské kvantum vaty, balastu. A čo produkcia slovenských rádií? - Mišo: Ja veľmi rádio nepočúvam, pre mňa je to veľmi únavné. Nemám toľko sily v tej záplave gýča a takých banálnych skladieb, hľadať nejakú kvalitnú hudbu. Lebo to sa proste hrnie z toho rádia. Hudba je podľa mňa niekde úplne inde. Dokonca aj popová hudba je podľa mňa niekde inde, tá kvalitná popová hudba, o ktorú sa aj my usilujeme. - Jozef: Večná škoda rádia Ragtime. Chýba tu kvalitné alternatívne rádio pre menšinového poslucháča. Túto úlohu by podľa mňa mal plniť verejnoprávny Slovenský rozhlas. Uvidíme, čo sa stane s rádiom Rock FM, ktorého nový riaditeľ vraj má takéto ambície. Keď porovnáte slovenskú a českú scénu, kde sa podľa vás majú muzikanti lepšie? - Jozef: Kapely v Čechách pôsobia na dvojnásobne väčšom trhu a majú tam relatívne rozvinutú klubovú scénu, takže majú kde hrať. Je tam aj oveľa viac festivalov, celé to hudobné podhubie je rozvinutejšie ako na Slovensku. Ale čo sa rádií týka, tie sú na tom podľa mňa horšie ako slovenské. Slovenské sú aspoň o niečo pestrejšie. V Čechách fungujú akoby dva oddelené svety, jedným je fungujúca klubová a festivalová scéna, a potom je svet rádií, teda mainstreamu. Na Slovensku nie sú tieto svety tak striktne oddelené. Aj v rádiu občas natrafíte na kvalitnú nahrávku, typické undergroundové kapely tu majú rádiové hity – napr. Chiki liki tu-a. No klubová scéna je nerozvinutá a festivaly tiež ešte nie sú to, čo by mohli. Ale musím uznať, že sa to za posledných pár rokov dosť zlepšilo. Na vašu otázku odpoviem takto: najlepšie sa majú česko-slovenskí interpreti. Myslíte si, že hudobné osobnosti, ktoré si už vybudovali nejaké postavenie, fungujú už nejaký ten čas, sa zaujímajú o mladé kapely? Sledujú, čo nové do hudby prichádza? Môžu prípadne takejto kapele pomôcť? - Mišo: Myslím si, že z pracovného hľadiska ich to môže zaujímať. Ale je to individuálne. Sú kapely, ktoré to už niekam dotiahli a vedia, aké ťažké je vybudovať si takú pozíciu, preto sú ochotní pomôcť novým kapelám. Majú záujem na tom, aby sa slovenská hudba rozvíjala niekam ďalej. - Tomky: Ťažko povedať. Nejaká „staršia“ kapela môže pomôcť vyniknúť takejto mladej kapele, ale zas, načo by to takí ľudia robili? Napríklad Oskar Rózsa je veľmi dobre platený producent a ak by sa nás rozhodol presadiť, určite by to nerobil pre naše modré oči. Ale sú tu ľudia, ktorí naozaj majú radi hudbu a chcú pomôcť kapele, ktorá je podľa nich dobrá. A nie len preto, že je to biznis, ale preto, že naozaj chcú. - Jozef: Na Slovensku funguje veľké „rodinkárstvo“, a to nie len v bežnom živote, ale aj v hudbe. Je to veľmi pekne vidieť napríklad na tom, ako I.M.T. Smile vytiahli ďalšie prešovské kapely, Horkýže Slíže ďalšie nitrianske kapely. Existujú tu väčšinou kamarátske vzťahy, pomáhame si navzájom a je to úplne normálne. Ale ak tu fungujú takéto „rodinné vzťahy“, môže potom vzniknúť nejaká zdravá konkurencia? - Čunďo: Na Slovensku je veľmi malý trh, a preto tu konkurencia existuje. Je veľa kapiel, málo vydavateľstiev, málo festivalov. A každý druhý by sa rád presadil. - Jozef: Ale nie je to taká štandardná konkurencia. Boj sa odohráva viac medzi firmami, v tom, ktorá ako dokáže svojho interpreta presadiť. A čo hudobná kritika na Slovensku? Funguje podľa vás periodikum, kde si človek môže prečítať naozaj kvalitné hudobné recenzie? - Jozef: Kvalitná hudobná publicistika na Slovensku nefunguje. Ťažké je preto dostať sa k objektívnej kritike toho, čo robíte. Môžu za to aj „blízke“ vzťahy, každý sa tu s každým pozná, málokto má odvahu napísať niečo tvrdšie. A keď sa aj niekto pustí do „veľkej hviezdy“ (napr. Peter Bálik v Sme do Elánu), verejná mienka ho znosí pod zem. - Mišo: Potom je samozrejmé, že tí, ktorí by mali čo povedať, nepíšu. Sú totiž nedocenení. Slovensko asi ešte nie je na takéto veci pripravené. - Čunďo: V podstate tu neexistuje kvalitné hudobné periodikum. A kto vás potom môže ako kapelu posúvať ďalej? Ak vás nemôžu formovať názory iných kapiel, neexistuje tu relevantná kritika, ktorá by vás mohla ovplyvniť, odkiaľ môžete získať objektívnu spätnú reakciu na vašu hudbu? - Jozef: Občas sa nájdu nejaké lastovičky, ľudia, ktorí majú odvahu napísať úprimnú kritiku, napr. donedávna v internetovom magazíne Inzine. No je ich málo. A potom, môže na nás určitým spôsobom vplývať aj tlak verejnej mienky. Ak nám na web stránku napíše dvadsať ľudí, že ten náš album bol úplný grc, tak sa tým asi začneme zaoberať. - Mišo: Aj keď, keby sme mali celý deň čítať, čo o nás na internetových fórach píšu, to by mohlo viesť k sebadeštrukcii. Niekedy treba veci brať s rezervou a radšej sa naučiť kontrolovať sám seba. Je niečo, s čím ste na slovenskej hudobnej scéne nespokojní? - Jozef: Mne je ľúto, že naše kapely sa nevedia väčšmi presadiť v zahraničí. Ak vedia zaujať kapely z Poľska či Lotyšska, prečo nie aj zo Slovenska? Dúfam, že raz sa podarí našu hudbu zviditeľniť aj v Európe. Prečo vlastne hráte? Myslíte si, že víťazstvo vám automaticky prinesie úspech? - Jozef: Súťaž nie je pre nás cieľ, je to len prostriedok. Jasné, že môže byť pre nás výťahom, teraz však záleží len na nás, kam sa nám až podarí dostať. Prečo hráme? No preto, že nás to baví. - Tomky: A hrali by sme tak či tak, aj keby žiadna súťaž neexistovala. A robili by sme to rovnako. Skupina Vetroplach funguje od marca 2002. Jej členmi sú „Jozef V.“ Vrábeľ (spev a basová gitara), Mišo Veselský - „Veslo“ (klávesy, spev), Tomáš Vagaský - „Tomky“ (gitara) a Ján Čunderlík - „Čunďo“ (bicie). V apríli 2004 sa stali víťazom súťaže Coca Cola Popstar, v júni im vyšiel prvý oficiálny singel s názvom Mandarinky. Skupinu čaká nahrávanie debutového albumu. V najbližšom čase vystúpia na festivaloch Rudava (23. 7.) a Žákovic open (24. 7.). Zhovárali sa Martin Muránsky, Jozef Kovalčik a Michaela Pašteková
