Ruch a pokoj zároveň
Múzeum moderného umenia Danubiana ponúka počas leta svojim návštevníkom dve výstavy. Výstavu fotografa, ktorému v žilách koluje modrá krv, a sochára, ktorý videl Mount Everest. Dve národnosti, dva rôzne druhy umenia, dva odlišné prístupy k životu. Fotograf Hubertus Hohenlohe (1959, Mexico City) rád pozoruje život. Láka ho sledovať pestrosť kultúr 21. storočia. Moderné mestá, ich zákutia, nevšedné detaily, výklady obchodov, ruch ulíc, pohyb ľudí. Fascinujú ho ostré protiklady, nezvyčajné kompozície, neobyčajná farebnosť. To všetko sa snaží zachytiť svojím fotoaparátom také, aké to je, bez digitálnych úprav. Život je podľa neho dostatočne pestrý a nič mu netreba pridávať. Hohenlohe bol kedysi profesionálnym zjazdovým lyžiarom, záľubu v rýchlosti a pohybe preniesol aj do ďalšej práce. Či už je to tvorba videoklipov alebo fotografovanie, odvšadiaľ prýšti veľká energia. Na svojich fotografiách je Hohenlohe vždy fyzicky prítomný. Avšak, nie ako dominantný prvok, objekt pozornosti. Chce byť svedkom. Nestranným pozorovateľom, raz viac, inokedy menej viditeľným. Fotografie nemajú byť jeho autoportrétmi, považuje ich za portréty rozmanitostí moderného života. Ak nám Hohenlohe predstavuje dynamiku a pluralitu mestského života, potom tvorba Ota Bachoríka (1959, Bratislava) akoby prichádzala odinakiaľ, z miest, kde ruch, premenlivosť a mestský nepokoj ešte nestihli preniknúť. Bachorík pred naháňaním uprednostňuje tichú spoločnosť prírody, a tá sála aj z jeho sôch. Kým u Hohenloheho je rozhodujúci okamih, Otove sochy vznikali pomaly, trpezlivo, akoby to bol materiál sám, ktorý rozhodoval o ich ukončenosti, nie sochár. Bachorík vkladá do svojich sôch vlastné sny a život. Prežité roky, zmeny, trápenia i úspechy. Aj keď v nich nie je fyzicky viditeľný ako Hohenlohe na fotografiách, predsa niečo z neho ostáva v sochách navždy zaliate. Kým pri fotografovaní stojí medzi realitou a fotografom aparát, Bachorík každú sochu vymodeloval sám, svojimi rukami. Navždy tam preto ostane uchovaný jeho dotyk. A gestá sôch sa stávajú predĺženými gestami Bachoríkových rúk. Dlhoročná fascinácia prírodným materiálom, práca s drevom, kameňom a hlinou vyústila v posledných rokoch do „spolupráce“ s kovom. Odliať si vlastnoručne namodelovanú sochu bolo vždy Bachoríkovým snom. V bronzových sochách dokáže odhaliť ľudskú vášeň, túžbu i strach, chladný materiál naplniť životom. Sochy stoja a predsa sa hýbu. Kdesi vo vnútri. Fotografie Hubertusa Hohenloheho nás naučia všímať si detaily, vo všednom hľadať nevšedné. Sochy Ota Bachoríka očistia našu myseľ od každodenných problémov a náhlenia. Hohenlohe nám pripomenie dobu, v ktorej žijeme, aby sme, pri pohľade na Bachoríkove sochy, mohli na ňu zabudnúť.
