Chaotické a mnohoraké jazyky bytia

Ty si sa, a nie je tomu tak dávno, rozhodla pre dosť radikálnu životnú zmenu: presťahovala si sa do Slovinska do Ľubľany, zmenila si „povetrie“, jazyk, ktorým sa treba každodenne dorozumievať, prostredie – súkromné aj profesné, skrátka kontext, v ktorom sa identita utvára z rôznorodých interakcií. K tomu patrí kvantum nových vecí, ktoré sa treba učiť. A k tomu patrí aj proces odúčania sa. Akých nadobudnutých múdrostí a poučení z predošlých skúseností si sa musela, možno s ľútosťou, vzdať? Sú aj také, ktorých si sa prípadne zbavila rada?
Počet zobrazení: 1067
4-m.jpg

Stanislava Chrobáková-Repar, spisovateľka, literárna kritička a vedkyňa Narodila sa r. 1960 v Bratislave. Vyštudovala filozofiu a estetiku na FiF UK, doktorát z literárnej vedy získala r. 1995. Pôsobila ako vedecká pracovníčka na ÚSIL SAV a ako zodpovedná redaktorka literárneho mesačníka Romboid. Poéziu publikovala v antológiách Druhý dych (1984), Kruh (1987), v básnických zbierkach Zo spoločnej zimy (1994), Na hranici jazyka (1997, 2000). Je autorkou próz: Krutokradma, (1997) a Anjelské utópie,( 2001, slovinsky 2003), autorkou monografie Mila Haugová (Alfa) (2002, Cena Obce spisovateľov Slovenska) a hlavnou editorkou antológie Sto rokov slovenskej literatúry (2000), ktorá vyšla v angličtine a slovinčine. Prekladá zo slovinčiny, knižne jej vyšiel preklad básní Primoža Repara Krehké pavučiny (2003), pred dokončením je román Alamut Vladimíra Bartola (2004). V súčasnosti žije v Ľubľane, kde pôsobí v redakcii literárnej revue a vydavateľstva Apokalipsa. Spolu s manželom založila a koordinuje medzinárodný projekt Časopis v časopise. Ty si sa, a nie je tomu tak dávno, rozhodla pre dosť radikálnu životnú zmenu: presťahovala si sa do Slovinska do Ľubľany, zmenila si „povetrie“, jazyk, ktorým sa treba každodenne dorozumievať, prostredie – súkromné aj profesné, skrátka kontext, v ktorom sa identita utvára z rôznorodých interakcií. K tomu patrí kvantum nových vecí, ktoré sa treba učiť. A k tomu patrí aj proces odúčania sa. Akých nadobudnutých múdrostí a poučení z predošlých skúseností si sa musela, možno s ľútosťou, vzdať? Sú aj také, ktorých si sa prípadne zbavila rada? - Z Bratislavy do Ľubľany som sa odsťahovala predovšetkým vďaka zmene mojich rodinných pomerov. Tento krok mi však uľahčila spoločensko-politická klíma na Slovensku, chronické nedostatky môjho profesionálneho a záujmového prostredia a pocit jednak bezperspektívnosti, jednak únavy z istých pretrvávajúcich javov, ktorým som musela dlhodobo čeliť napríklad v pracovnej oblasti. V Slovinsku sme si s manželom vytvorili súkromno-pracovný priestor, v ktorom sa cítim prístupnejšia „múzam“, a teda aj rozjímaniu o bežných „veciach života“. Akoby tlak často nezmyselnej nevyhnutnosti na môj život poľavil. Omnoho intenzívnejšie a posilňujúco vnímam nielen svoje bezprostredné ľudské a domáce okolie, prírodu, ale aj seba samu. Vyvliekla som sa z niekoľkých „pascí“, v ktorých som sa na Slovensku ocitla (do iných som, pravda, zase padla), a ktoré je ťažké v krátkosti vylíčiť. Určite sa na nich podpísala moja priama povaha, ešte väčšmi však vypočítavosť a ignorancia, ktorým sa na Slovensku začalo neuveriteľne dariť, a to aj v mojej dosť tesnej blízkosti, kultúrne a hodnotové manko, prejavujúce sa v medziľudských a pracovných vzťahoch, a patriarchálna zabednenosť väčšiny Slovákov, aj Sloveniek, ktorú dokáže prekonať azda iba slovinská xenofóbia a „nestrpnost“… Hlavne som potrebovala zabudnúť na to trápne farizejstvo a malicherné kastovníctvo, ktoré na Slovensku (ale nielen tu) vládne, často motivované ideologicky a voči príbehom jednotlivých ľudí nespravodlivé a necitlivé. Pociťovala som ho na vlastnej koži ako (rozvedená) žena a živiteľka rodiny, ako kritická mysliteľka, ktorá hovorí svoje pripomienky k témam priamo a neintriguje, ako vedkyňa, ktorá automaticky neprijala akademický literárny kánon a nadradenosť vedeckého statusu za svoj vlastný postoj, ako autorka viacerých kníh, ktoré iba ťažko nachádzajú svoje – dnes by som to povedala „rodovo citlivé“ – publikum a zrelých kritikov… Celkovo vo mne narastal tiesnivý pocit viacnásobnej marginalizácie a zneužívania. Moju prácu si často privlastňoval niekto iný, viaceré moje myšlienky alebo prístupy zažiarili až z úst mojich mužských kolegov, moja krátka komunistická minulosť bola dôvodom na moje trestanie „triednym nepriateľom“ (napríklad zaradením do zoznamu nežiaducich autorov v SME, o ktorých dokonca nie je vhodné ani písať; podobná situácia bola v Domino fórume s jeho, paradoxne, totalitnou myšlienkovou schémou…), hoci čoraz viac som presvedčaná, že aj v týchto prípadoch išlo skôr o protižensky zamerané postoje šéfredaktorov a ich zástupcov. Prirodzene, vždy som mala a naďalej mám niekoľko dobrých priateľov a priateliek, s ktorými som sa vďaka ich aj mojej pracovnej vyťaženosti vídala čoraz menej. A dosť široký okruh ľudí, ktorí so mnou radi spolupracovali a hádam si moju prácu aj cenili, no v spoločenskom priestore sa nepokúšali ani o domináciu, ani o nastolenie vlastného súradnicového systému. Mnohí z nich v mediálne „legitimizovanom“ svete – a tiež vopred rezervovanej histórii „otcov demokracie“ – jednoducho nie sú, ich práca zostáva neviditeľná. Zmeny k lepšiemu sa pre mňa začnú črtať až po udelení Tatarkovej ceny feministkám Jane Juráňovej a Jane Cvikovej, ktoré veľa urobili pre celú slovenskú (a českú) spoločnosť, hoci spomedzi pánov intelektuálov si to za 10 rokov existencie Aspektu takmer nikto nevšimol. To by mohol byť akýsi lakmusový papierik, pre mňa určite, pretože demokracia a občianska spoločnosť bez autentických hlasov žien neexistuje. Nemusela som sa teda nič odúčať, skôr som potrebovala zabudnúť na „ubližovanie v jazyku človeka“, aby som parafrázovala Judith Butlerovú. Aj preto, aby sa ku mne vrátili moje pekné zážitky, ktorých nebolo málo. Dnes sa opieram o svoju skúsenosť, o vlastnú pamäť; do svetov, ktoré sú mi cudzie, sa viac nedobýjam, radšej im nastavujem zrkadlá, nech vidia svoju „opustenosť“. Vykľúva sa zo mňa pekná potvora… Máš pocit, že sa ti cez novozískaný jazyk – slovinčinu – otvorili nové obzory, že sa rozšírili možnosti tvojho prežívania a vnímania? - Moje „presúvanie sa v diskurze“, povedané slovami Rolanda Barthesa, je jedna vec, zatiaľ čo rozširujúca sa jazyková skúsenosť a s ňou aj prenikanie iných reálií a významových svetov do môjho života zase druhá. Obohacujúce? Určite. Ocitám sa uprostred novej dilemy, resp. akéhosi víru – v hlave aj na papieri. A odrazu sa neviem rozhodnúť, ktorá z dvoch jazykových realizácií môjho textu, povedzme básne, je viac moja. Nechcem sa vzdať ani jednej ani druhej ako svojho originálneho výrazu. Zrejme to súvisí s tým, že slovinčinu predsa len začínam vnímať a prežívať zvnútra jej vlastného socio-mentálneho tela, teda aj jej vlastných emotívno-expresívnych odtienkov. Vlastne som bohatšia o jedno celé univerzum. Sú však dni, keď zúfalo pociťujem, že so stratou možnosti bezprostredne si pohovoriť s ľuďmi v materinskom jazyku strácam aj svoj „mentálny domov“ – v zmysle nekontrolovanej aktívnej produkcie „reči tela“, keď aj neverbálne významy fungujú spontánnejšie a spoľahlivejšie. V mojej novej situácii mi nechýba stretávanie sa s ľuďmi, skôr možnosť hovoriť uvoľnene, so šarmom či určitou eleganciou, osloviť človeka štýlom alebo, naopak, celkom „neštýlovou“ človečinou, vyžarovaním. Zabývanie sa v jazyku je ozaj dlhý proces. Občas sa mi zdá, že už nedokážem nič povedať v akejkoľvek reči, že ma nesie iba povrchový tok jazyka, ktorý komplexnú skúsenosť neuchopuje, ale len a len redukuje, v lepšom prípade možno čosi – pre zasvätenejších – aj „naznačuje“. Komplikácie sú však aj iné. Okrem „mentálneho domova“ som totiž v Slovinsku ukrátená aj o existenčnú nezávislosť, ktorú mi svojím prístupom k problému „presídlencov“, a to aj v prípade národnostne zmiešaných manželstiev, svorne odopreli tak slovinský, ako aj slovenský štát – dnes sú oba v EÚ – s ich stredovekými legislatívnymi úpravami (rada vysvetlím na požiadanie). Chtiac--nechtiac sa učím žiť s vedomím, že moje ľudské práva sú denno-denne porušované. Mirek Vodrážka by to nazval „politickým harémizmom“, ja to nazývam kriminálom. Aké sú tvoje aktivity v oblasti literatúry a knižnej kultúry v Ľubľane? Keď porovnáš situáciu literatúry a spoločenské postavenie spisovateľa u nás a v Slovinsku, čo ti vyjde? Podobnosti, odlišnosti... Ak sa to dá zhrnúť do pár viet. - Až z tejto perspektívy vidím, aký obrovský je deficit slovenskej literatúry na medzinárodnej scéne – absentuje dokonca tam, kde sú všetci, a čo je najhoršie, nikomu ani nechýba. Naša „utajenosť“ pred svetom je zdrvujúca… Organizačne aj finančne vkladajú Slovinci do svojej literatúry neporovnateľne viac ako Slováci, venujú jej viac pozornosti v médiách aj spoločenskom živote, čo, samozrejme, prináša svoje ovocie. Na druhej strane: literatúra sa tu v celkovom ponímaní dodnes neoslobodila od tzv. zástupných funkcií (napríklad národno-reprezentatívnej; pravda, na Slovensku máme tiež svoje „kuriozity“) a centralizovaný štát svojimi nástrojmi v mnohom predurčuje jej fungovanie. Prirodzeným dôsledkom je prehlbujúca sa monopolizácia knižného trhu, narastajúca byrokratizácia vo vydavateľskom sektore a súčasne nespokojnosť tých, ktorí sa pohybujú na okrajoch tohto procesu „privilegovania privilegovaných“. Nadviažem asi takto: vydavateľstvo Apokalipsa sa nachádza na vnútornom okraji zmieneného okraja. Teda s gravitáciou smerom k centru a súčasne na hranici prežitia. Tu sa pracovne angažujem ako členka redakčného odboru. V revue vediem projekt GENDER, dosť som pohltená projektom ČASOPIS V ČASOPISE, ktorý momentálne združuje 8 krajín, literatúr a literárnych časopisov a ktorý koordinujeme spolu s manželom Primožom práve z redakcie Apokalipsy. Minulý rok sme začali vydávať novú knižnú edíciu vreckového formátu s názvom FRAKTAL, ktorej som zodpovedná redaktorka a ktorá vo svojej prekladovej časti nadväzuje na projekt Časopis v časopise. Doteraz v nej vyšlo 13 knižiek, medzi iným básnické výbery M. Haugovej, M. Milčáka, esej M. Marcelliho, výber z mojich Anjelských utópií, poézia P. Hrušku, próza J. Balabána (obaja sú z Ostravy), filozofické fejtóny M. Petříčka ml. a ďalšia prekladová (chorvátska) a pôvodná (slovinská) literatúra. (Do konca roka ešte u nás vyjdú Balla a A. Berková.) Edícia má aj určitú „hygienickú“ funkciu – pokúšame sa obsadiť priestory, ktoré slovinská literatúra, ale aj celková organizácia literárneho života vytláča mimo svojej kanonizovanej podoby. Preklady z literatúr strednej Európy aspoň čiastočne vyrovnávajú slovinský dlh, a to nielen voči nám, nové pôvodné tituly sú charakteristické svojou medzižánrovou alternatívnou polohou, prostredníctvom reedícií objavujeme nezaslúžene zabudnuté knižky slovinských autorov, teoretické tituly zase súvisia s epistemologickým obratom od moderny k postmodernizmu, od scientizmu k postscientizmu. Tu sa Slovinci zasekli niekde pri Heideggerovej fenomenológii a vlastnom variante „lacanizmu“. Postštrukturalistická lektúra, presnejšie jej intelektuálna cirkulácia, je dosť ojedinelá. Tvár, ktorú slovinská literatúra a literárna veda ukazujú najčastejšie a najradšej, je do značnej miery zahľadená do seba… Tento rys sa pokúšame prelomiť aj vo filozofickej edícii Aut (z posledných autorov spomeniem P. Ricoeura, J. Derridu, H. Arendtovú, L. Wittgensteina…), ja osobne aj pri zostavovaní gender-čísel Apokalipsy. Okrem sprostredkovania západnej feministickej literatúry sa mi celkom darí spolupracovať so strednou Európou (z našich a českých prispievateľov spomeniem obidve zakladateľky Aspektu, L. Oates-Indruchovú, M. Vodrážku, Z. Kalnickú, K. Liškovú, E. Farkašovú, Z. Bútorovú, E. Kvapilovú, S. Porubänovú, P. Procházkovú, M. Chřibkovú, R. Procházku…). Pomalšie sa rozbieha spolupráca s juhovýchodnou Európou – zatiaľ je zastúpené najmä Macedónsko a Chorvátsko – a s domácimi „akademickými“ feministkami. Je ich pár, ale s „konkurenciou“ veľmi nekomunikujú. Medzi slovinskými spisovateľkami a kritičkami, aj predstaviteľkami tzv. queer teórie a lesbickými autorkami (v Ľubľane je dosť aktívna homosexuálna scéna) je však záujem obrovský. Cítim tu veľký potenciál i potrebu venovať sa týmto otázkam. Možno je to prekvapujúce, ale konzervativizmus má aj v Slovinsku na ružiach ustlané. To všetko robím za minimálny honorár – súvisí to s mojím diskriminujúcim postavením cudzinky, ktoré by som priblížila jediným slovom: slovinizácia. Okrem toho prekladám jeden 500-stranový historický román pre svojho syna Ondreja a vydavateľstvo Slovart. Domáce označenie kolíše medzi „vrcholnou klasikou medzivojnového realizmu“ a „gýčom“. Rozhodne sa pri ňom človek nenudí, aj vďaka výrazným rodovým stereotypom islamského stredoveku (pedagogika „par negatione“). Úvodné motto románu znie: „Nič nie je pravdivé, všetko je dovolené…“ Povedomé – aj keď motto nepochádza z dielne Petra Macsovszkého, ale moslimskej sekty izmaelcov. Vo svojej prozaickej tvorbe pracuješ metódou patchworku, tvoje texty sú „zlátané“ (schválne som použila toto slovo s uštipačnou príchuťou) z rôznorodých kúskov. Na druhej strane sa zase kriticky – s výhradami vyjadruješ na margo súčasnej „experimentujúcej“ poézie, ktorá podľa tvojho názoru rozostruje (či presycuje?) zmysel do takej miery, že sa napokon vytráca. Bola by si ochotná pripustiť, že toto fazetovanie zmyslu v poézii a „látanie“ textu v próze má akýsi spoločný pôvod? Ak áno, prečo potom jednému pritakať, kým druhé podriadiť kritike? - Experimentálne texty neodsudzujem, dokonca ich čítam aj píšem, zatiaľ čo „experimentujúce“, často len grafomanské texty nečítam, lebo sa mi vidia nekonečne nudné a samoúčelné. Pokiaľ ide o moje „látanie z rôznorodých kúskov“, nuž ja to nazývam slobodné komponovanie textov; ich štruktúra evokuje chaotické a mnohoraké jazyky bytia a vychádza z poznania, že dnešnú komplikovanú podobu ženského sveta jedným ťahom štetca ani zaokrúženou fabulou či iskrivou tézou neuchopíš. Samozrejme, experiment, môj či cudzí, je vždy aj otázkou konceptu, vnútornej jazykovej miery, autorskej odvahy či naturelu, a určite aj šťastia. Autorka aj recipientka môžu ísť na doraz a nemusí to fungovať, ale tiež naopak: dokonale zafungovať môže nedokonalý experiment, teda taký, ktorý ťa nezabije. Experiment na začiatku nepozná hranice svojho výrazu. Ex post ho však dokážeme vyhodnotiť ako recepčne úspešný alebo neúspešný. Tomu sa netreba brániť. Je to súčasť rizika, totiž – experimentovania. Vždy však treba hovoriť o konkrétnych textoch, konkrétnych autoroch a konkrétnych recipientoch. Bola si dlhé obdobie redaktorkou časopisu pre literatúru a kultúru Romboid. Netreba disponovať ktovieakým ostrozrakom, aby človek postrehol, že kvalita tohto časopisu, taký je môj názor, išla po tvojom odchode výrazne dole. Romboid, hoci kde-tu sa v ňom ešte dajú nájsť zaujímavé príspevky, stratil kompaktný tvar a zaujímavú tvár a zmenil sa na akéhosi „zombiho“, ktorý síce konečne vychádza pravidelne, ale keď sa zjaví veľmi, nepoteší. Ako to vnímaš ty, keby si mohla zo svojej odstúpenej pozície vyjadriť svoje výhrady, čoho by sa týkali? - Do Romboidu som prichádzala neľahko, boli sme bez akejkoľvek techniky či iného vybavenia, aj ľudského zázemia, a neľahko som z neho odchádzala, ponechávajúc časopis so slušným technickým vybavením a prispievateľským okruhom jeho osudu. V súčasnosti som tam redakčne prítomná už len s medzinárodným projektom Časopis v časopise. Môj príbeh v súvislosti s Romboidom – to je celá sága. A zároveň smutná groteska: od jánusovskej tváre predstaviteľov Asociácie v úlohe vydavateľa, cez pokrytectvo niektorých spolupracovníkov i ne-spolupracovníkov, až po šéfredaktora s chorými očami a PC-fóbiou. Našťastie aj rozhľadom a otvorenou hlavou aj srdcom. Lenže práca je práca a tú treba urobiť, nielen odrozprávať. Pracovné vypätie v kombinácii s mediálnou cenzúrou môjho mena bolo až hanebné. Nešlo mi o slávu, v tom sa (v ďalšej otázke) mýliš, išlo o pravdu a jej kamuflovanie pred očami prizerajúcej sa verejnosti. Išlo o výsmech všetkých pravidiel kultúrnej spoločnosti – o tzv. konkurze na miesto šéfredaktora nebudem radšej ani hovoriť. - No keby sme sa na jar 1997 do toho s Igorom Hochelom nepustili (Romboid vtedy už pol roka nevychádzal, redakcia bola kompletne zrušená), Slovensko by možno dnes nemalo ani ten jeden slušný literárny mesačník. Už Igor vedel, koho si má k sebe zavolať, aby si mohol dovoliť dochádzať z Nitry do Bratislavy raz za týždeň, ešte pritom odučiť na FiF UK a natočiť reláciu v rozhlase. V rámci takto rozdanej „kartovej hry“ som sa pokúšala Romboid vytiahnuť z jeho dlhoročnej letargie a myslím si, že sa mi to podarilo. Graficky, autorsky, tematicky… Živou redakčnou politikou. Napriek tomu som zostala pre niektorých kolegov z brandže neviditeľná, pre iných morálne pochybná, lebo som bola – cez Romboid a AOSS – spojená s „Mečiarovými“ a „Hudecovými“ štátnymi dotáciami. Tí istí „morálni víťazi“ a ne-spolupracovníci však spomínané roky prežili na fakultách, v akadémii a v iných redakciách, kam, samozrejme, prichádzali peniaze z tej istej štátnej kasy a rukou tej istej vlády. A tí istí dnes z Romboidu formujú európsky časopis – a nad inými ako keby sa zavrela voda. Neznášam toto pokrytectvo: aby jedna čistila chlievy a druhý sedel na výslní ležérneho vegetovania a „reprezentácie“. Lebo je chlap. Lebo má podporu mienkotvorného prostredia. Lebo práca často nerozhoduje o ničom. Ani na konkurzoch na obsadenie pracovných miest nie. V monografii Mila Haugová (Alfa) spolupracuješ s textami feministických autoriek. Zaujímalo by ma, či ti feministická lektúra pomohla rozkryť rodové (a nielen rodové) stereotypy, ktorých sa dopúšťala a dopúšťa naša literárna kritika a veda, a či si pod jej vplyvom nebola „nútená“ aj ty korigovať niektoré svoje kritické a vedecké metódy. - Feminizmus pre mňa predstavuje otváranie nových perspektív v mojom premýšľaní, tvorení a nakoniec aj vystupovaní. Nemusela som nič korigovať. Vždy som sa, chtiac-nechtiac, potkýnala (a následne zaujímala) o vzťah medzi kultúrou a politikou, tvorivosťou a mocou, až teraz som však dospela k poznaniu, ktoré mi umožnilo pochopiť, prečo som sa na konci mnohých svojich spoločenských angažmán cítila podvedená a nespokojná, dokonca zmanipulovaná. Vždy som ťahala za jeden povraz s kolegami, známymi alebo priateľmi, ktorí sa takisto ako ja usilovali o časopis, o publikačný priestor, o právo na slobodné vyjadrovanie, o slobodné združovanie a pod. Nakoniec vždy došlo iba k prerozdeľovaniu moci a vplyvu alebo k pokusu zaútočiť na pozície, z ktorého som ja (podotýkam: rada a včas) vypadla. Pri dotyku s mocou sa medzirodová spolupatričnosť rozplynula v chlapskej ambícii ovládnuť priestor, zaplniť ho výlučne vlastnou maličkosťou (až na ľudí ako Edo Hlatký alebo Ivan Kolenič, určite aj ďalší). Teraz hovorím viac-menej o dianí v Bratislave. Môj prvý článok o feminizme (tuším začiatkom 90. rokov – v Tvorbe T!) bol polemický. Zdalo sa mi, že nepotrebujeme feminizmus, ak sa budeme riadiť pravidlami a hodnotami, ktoré robia kultúru kultúrou. Až o niečo neskôr som pochopila, že to je ilúzia, že krížom cez kultúru, vedu, cez celú spoločnosť sa presadzujú patriarchálne záujmy, ktoré ma vždy znova v určitom momente zaskočili a nechali mi pocítiť moju rodovú príslušnosť ako znevýhodňujúcu alebo mimobežnú. Presnejšie – ktoré nezastupovali moje vlastné potreby a motivácie. O verbálnych zraneniach, neverbálnych útokoch či iných prejavoch diskriminácie žien, ktoré si najmä mladé ženy a dievčatá často neuvedomujú, by sme mohli hovoriť donekonečna: od správania sa gynekológov, cez vynucovanú lojalitu voči patriarchálnym štruktúram na pracoviskách, až po volebné lístky, kde volíte svojho „kandidáta“ do funkcie „prezidenta“, nikdy nie „prezidentky“. Samozrejme, mnoho svojich životných či profesionálnych „ponaučení“ pripisujem výlučne sama sebe, ale veľakrát som sa musela boriť s predsudkami, ktorých patriarchálna povaha bola mimo mojej moci a ktoré si ma vždy našli (a dodnes nachádzajú) s neomylnou presnosťou lovca. Tento spoločenský vzorec ďalej prežíva, pretože je hlboko zakorenený v hlavách ľudí. Ženy (presnejšie feminínni jedinci) sú jeho obete, ale často aj vykonávatelia v jednej osobe. To je totálna schizofrénia! Pochopila som však, že táto hra nie je mojou hrou, že mi bola podsunutá. Feminizmus mi odkryl oči a ponúkol iné prístupové cesty k sebe samej aj k svojmu okoliu. Nič som si tým síce neuľahčila, skôr naopak, ale zbavila som sa „čiernej zášte“, ktorá pramenila z nevedomosti, resp. môjho dlhoročného vzdelávania sa takpovediac v lone patriarchátu, a aj pozície „obete“, ktorá mi bola vnútená spoločnosťou. Postihnúť rodovú podmienenosť diskurzívnych a mocenských hier a prijať ju ako fakt našich životov nie je ani pre ženu ani pre muža vôbec jednoduché. Nakoľko je pre teba ako literárnu kritičku, vedkyňu, ale aj prozaičku a poetku, dôležitá, i v náväznosti na predošlú otázku, ženská spolupatričnosť? Nie je naivné a sčasti aj nebezpečné vyzdvihovať určité pravidlo stmeľujúcej podobnosti (tu na základe rodu) na úkor všetkých individuálnych rozdielností? Môžu pokus o splývanie a empatia fungovať ako súčasť vedeckej metodológie, nepodrývajú ju v istom zmysle? - Rodový prístup nefunguje „na úkor“ rozdielností, ale v ich mene. Každá „individuálna rozdielnosť“ sa začína rodovou diferenciáciou, či sa nám to páči, alebo nie. Navyše, súčasná teória dávno neuvažuje o kolektívnom rodovom subjekte, to len antifeministi operujú 30 rokov starým argumentom. Pravdaže, v politike je to iné. Právo na rovnosť (nie rovnakosť!) rodov sa týka všetkých žien a všetkých mužov. Môj feminizmus, ako všetko v tomto živote, má viacero poschodí. Pokiaľ ide o „kritické a vedecké metódy“, súčasná postfeministická teória (epistemológia, kultúrna antropológia, právna veda, literárna a umelecká gynokritika, lingvistika…) veľmi úzko súvisí s postštrukturalistickým zázemím dnešných spoločenských vied. Už moja diplomovka, neskôr dizertačná práca sa zaoberali čímsi, čo by sa dalo označiť ako „hranice“ alebo „limity“ tradičnej objektivistickej vedy či karteziánskeho rozumu. Táto otázka ma znepokojovala ešte v čase, keď som ju nedokázala presnejšie artikulovať. Nechcela som slúžiť nikomu, ani autoritatívnej vede nie (zrejme pre túto črtu som na svojich cestách-necestách prišla o viacerých bývalých spojencov a absolvovala zopár „univerzít života“). K tomu sa pridal problém jazyka, interpretácie literárneho textu, diskurzivity… a k artikulácii „mojich“ tém z hľadiska feministických východísk nebolo ďaleko. Považujem to skôr za komplementárny než konkurenčný proces, spojený s ďalším zaostrovaním vlastnej vedeckej optiky (metodológie), prehlbovaním interdisciplinárnych väzieb a súčasne rozširovaním poznatkového poľa, čo v mojom odbornom chápaní zároveň vylučuje patriarchálnu, mocenskú indoktrináciu „života textu“ aj „textu života“. Pre mnohých ešte stále smiešne, pre mňa nevyhnutné. Ani k poézii Mily Haugovej som sa nedokázala priblížiť bez tohto kľúča. Strach, prípadne obvinenia z prílišnej empatie voči predmetu svojho záujmu, alebo obava zo „stmeľujúcej podobnosti“, napríklad na rodovom základe, ako to formuluješ v otázke, sú čisto maskulínnej povahy a obsahujú v sebe skrytú moc utláčateľa. Vzájomné služby, podopieranie a „splývanie“ záujmov fungujú skôr v mužskom svete, takisto úslužnosť žien voči mužom (aj v podobe ne/kritickej servilnosti) je považovaná za celkom prirodzenú, dokonca sa v rámci prevládajúcich rodových stereotypov vyžaduje. Osobne sa skôr obávam „studenej“ alebo izolovanej vedy, ktorá literárny text necitlivo a z odstupu vyobracia tak, že nezostane kameň na kameni, a z ktorej široko-ďaleko vyžaruje len sebauspokojenie výskumníka nad vlastnou geniálnosťou. Z tvojho textu Razpokalipsa (Aspekt 1/2003-04) som sa dozvedela, eufemisticky povedané, že (neviditeľná) práca je predovšetkým ženského rodu, kým sláva, čo znie z gramatického hľadiska absurdne, je mužského rodu. Toto zistenie máš podložené konkrétnymi životnými skúsenosťami. Je to, čo ti z toho vychádza ako osobné rezíduum, len trpkosť a únava, alebo ti (ako zvykne hovoriť J. Juráňová) zlosť dodáva aj energiu „na boj“, v pozitívnom zmysle? - „Nebojujem“, idem svojou cestou. Pritom reagujem na to, čo život prináša so sebou. O slávu v jej dnešných podobách nestojím, potrebujem však ekvivalentnú (!) spätnú väzbu ako každý človek. Zlosť sa pokúšam krotiť, trpkosť a únavu tiež. Doprajem si rozličné radosti, pretože v istom zmysle sa dnes cítim bezpečnejšia a svoju prácu vnímam ako zmysluplnejšiu. „Štipľavý a zničujúci smiech zo srdca“, ktorý privoláva feministka Rosi Braidottiová, charakterizujúc ho ako „jedinú správnu reakciu na nudnú vážnosť patriarchátu“, mi je, priznám sa, čoraz bližší. Nie je to smiech cez slzy ani fistula, ktorá trhá uši. Skôr bezprostredný komentár tej, čo zostáva nepoznaná. S hosťom SLOVA sa zhovárala Nóra Ružičková

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984