Ako sa zbaviť viny

V jednej, v živote podstatnej veci sa rozprávky mýlia, a tým nás zle pripravujú na život. Zlo nemá rohy býka, hrivu leva a hada namiesto chvosta. Neprichádza s pachom síry a ohňom. V reálnom svete ho častejšie stelesňuje tichý, nenápadný človek, presvedčený o správnosti svojho konania. A často má oblečenú uniformu.
Počet zobrazení: 846

V jednej, v živote podstatnej veci sa rozprávky mýlia, a tým nás zle pripravujú na život. Zlo nemá rohy býka, hrivu leva a hada namiesto chvosta. Neprichádza s pachom síry a ohňom. V reálnom svete ho častejšie stelesňuje tichý, nenápadný človek, presvedčený o správnosti svojho konania. A často má oblečenú uniformu. Môže to byť uniforma vojaka, ktorý poslúchne rozkaz a strieľa do civilistov, politika, ktorý chápe vyššie záujmy a vedie krajinu do vojny, či investora, ktorý nasleduje logiku trhu a ničí ekosystémy i ľudské životy. V knihe Poslušnosť voči autorite je citovaný rozhovor Mika Wallacea z CBS s jedným z vojakov, ktorí mali na svedomí masaker vietnamských civilistov v My Lai v roku 1968: „Otázka: Ste ženatý? Odpoveď: Správne. Deti? Dve. Aké staré? Chlapec má dva a pol a malé dievčatko rok a pol. Na myseľ mi prichádza prirodzená otázka... otec dvoch takýchto malých detí... ako ste mohli strieľať na deti? Nemal som malé dievčatko. Vtedy som mal len chlapca. Mhm... Ako ste mohli strieľať na deti? Neviem. Je to len jedna z tých vecí.“ V uniforme robíte len „jednu z tých vecí“, ktoré robiť treba. Nemusí ísť pritom o uniformu doslova. Treba ju brať skôr ako metaforu, podriadenie sa „logike systému“, ktorá tlačí do „nevyhnutného konania“. Často sa pritom môže vyskytovať nesúhlas, bohužiaľ, pre obete neznamenajú nič výčitky, ktoré cíti vojak, keď na ne mieri. Na udržanie vnútornej rovnováhy, zdania normálnosti, využívajú ľudia dve stratégie. Prvou je kolektivizácia viny. Najintenzívnejšie sa o nej začalo hovoriť po odhalení hrozných činov nacistického režimu v Nemecku. Hoci za každým zlom stoja individuálne rozhodnutia, a teda individuálna zodpovednosť, tie najhoršie veci si dnes vyžadujú sofistikovanú deľbu práce. Vojny, diktatúry, investovanie bez ohľadu na jeho dôsledky... na tom všetkom sa zúčastňujú veľké, zväčša organizované a spolupracujúce skupiny ľudí. Každý z nich môže byť osobnostne dobrým či „obyčajným“ človekom, ktorý v danej role plní predpísanú funkciu. Jeho vina sa však môže rozplynúť medzi ostatnými. Navyše, mnohé z takýchto skupín sú hierarchicky organizované. Zodpovednosť sa tak zdanlivo „posúva nahor“ – k vedeniu, lídrovi, ktorý radových členov zbavuje povinnosti robiť rozhodnutia. Pôsobí tu aj psychologický faktor. Ako vo svojej knihe Politická psychológia Oskar Krejčí píše, niektorí sociálni psychológovia upozorňujú na existenciu rozloženej zodpovednosti – povinnosť pomôcť v núdzi a potenciálna vina sa rozkladá medzi divákov a s ich rastúcim počtom klesá. Cituje sa pritom tragická udalosť z New Yorku z roku 1964, keď bola zavraždená Kitty Genoversová. Celú vraždu videlo minimálne 38 susedov, nik však neprišiel pomôcť. Čin trval viac ako pol hodiny a vrah odišiel a ešte sa vrátil dokončiť ho. O zbavovaní sa zodpovednosti a kolektivizácii viny hovorí aj výrok Hermana Göringa počas Norimberského procesu: „Samozrejme, že ľudia nechcú vojnu. No nakoniec, sú to lídri krajiny, ktorí rozhodujú o politike a vždy je jednoduché potisnúť ľudí žiadaným smerom, či je to demokracia, fašistická diktatúra, parlament, komunistická diktatúra. Či hlas majú alebo nie, ľudí možno vždy priviesť k tomu, aby lídrov poslúchali. Je to ľahké. Musíte im len povedať, že na nich útočia, a odsúdiť pacifistov pre nedostatok patriotizmu a vystavovanie krajiny ešte väčšiemu nebezpečenstvu.“ Samozrejme, stáva sa, že zlo spôsobené fungovaním systému je také veľké, až je príliš očividné. V tom prípade je nutné vyhlásiť ho za individuálne zlyhanie niekoľkých jedincov, nie problém systému ako takého. Tak sa používa druhý mechanizmus – výroba netvorov (alebo obetných baránkov). Poľský fantasy spisovateľ Andrzej Sapkowski mal v jednej zo svojich poviedok zaujímavú teóriu, prečo si ľudia potrebujú vymýšľať zlé nadprirodzené bytosti. V kontraste k ich zlobe, diabolskosti si totiž môžu „obyčajní“ ľudia so svojimi „obyčajnými“ zlyhaniami pripadať lepší. A zároveň vysvetľujú, prečo veci nefungujú tak, ako by mali. Hoci je to trochu naivná a zjednodušujúca „teória“, je v nej kus pravdy. Podobných netvorov, „zhnité jablká, čo môžu nakaziť celú úrodu“, si vyrábame aj v reálnom svete. Zvrátenosť irackej vojny (respektíve vojny ako takej) bola redukovaná na pár zlých vojakov súdených za mučenie v Abu Ghraib. Neudržateľná logika fungovania veľkých korporácií je redukovaná na pár zlých manažérov v Enrone a ich zlých kontrolórov. Môžeme ísť aj bližšie domov – korupcia politického systému je redukovaná na potrestanie jedného poslanca, dosť hlúpeho na to, aby sa dal chytiť.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984