Ako a s čím bačujú politické strany
Politické strany a hnutia sú neoddeliteľnou súčasťou fungovania zastupiteľských demokracií. Prostredníctvom politických strán môžu občania vstupovať do volebných súťaží, môžu sa uchádzať o kreslá v zákonodarných či výkonných orgánoch. V pravidelných voľbách odovzdávajú svoj hlas politikom, ktorí následne rozhodujú o veciach verejných. V mene voliča spravujú štát. Občan má preto plné právo vedieť, ako fungujú politické strany, ako si plnia volebné programy, ako a z akých zdrojov sú financované. V systéme parlamentnej demokracie prispievajú daňový poplatníci na fungovanie politických strán prostredníctvom štátnych príspevkov. Politické strany vo Švédsku, Francúzsku i Nemecku môžu počítať takmer so stopercentným štátnym príspevkom na svoju činnosť. Okrem toho sa o verejné zdroje môžu uchádzať aj neziskové organizácie, za ktorými stoja politické strany – hnutia. V Európskom priestore sa najčastejšie dodržiava pravidlo, že politická strana dostáva z verejných zdrojov finančný príspevok na svoju činnosť za každý poslanecký mandát a zároveň za posledný volebný výsledok. Ani v tvrdých neoliberálnych podmienkach Spojených štátov amerických nie sú strany odkázané len na čisto súkromné zdroje. Cez zvolených zástupcov sa môžu demokrati či republikáni uchádzať o niekoľkotisícové dolárové príspevky pre svoje politické aktivity. Neodmysliteľnou súčasťou tohto systému je prísna verejná kontrola využívania štátneho finančného príspevku a tvrdé sankcionovanie jeho zneužitia. Štedré slovenské pravidlá Slovenské parlamentné strany sa dnes môžu tešiť z ročného štátneho príspevku vo výške pol milióna korún za každý poslanecký mandát. Strana, ktorá získala vo voľbách dvadsať poslaneckých kresiel, takto zinkasuje za jedno volebné obdobie štyridsať miliónov korún. K tejto sume však treba pripočítať ešte príspevok na činnosť, ktorý získa každá strana s minimálne troma percentami voličov. Tento príspevok zatiaľ pozostával z dvoch častí. Išlo o sumu šesťdesiat korún za každý odovzdaný hlas voliča viazaný na činnosť strany a zároveň o tú istú sumu za každého voliča ako náhradu volebných výdavkov. Podčiarknuté a zrátane. Za štvorročné volebné obdobie sa tak mohol rozpočet strany, ktorá má po ostatných parlamentných voľbách napríklad dvadsiatich zákonodarcov, navýšiť o takmer sto miliónov korún. Pri poslednom tohtoročnom prerokovávaní novely zákona o otázke financovania politických stranách boli poslanci k svojim straníckym „pokladničkám“ viac ako štedrí. Bez mihnutia oka si novelou valorizovali príspevok štátu pre činnosť strany až dvojnásobne. Strany si tak budú môcť podľa nových pravidiel účtovať za každý odovzdaný hlas až 1 percento z priemernej mzdy, čo predstavuje necelých 130 korún za jedného voliča, a na volebnú kampaň budú môcť vynaložiť dvakrát viac, ako to bolo doposiaľ. Za jedno volebné obdobie bude teda tiecť z verejných zdrojov do straníckych centrál asi jedna miliarda korún. Dvojaký meter Od prijatia ostatnej novely ubehlo ešte len niekoľko týždňov a z dielne ministerstva vnútra vyšla ďalšia legislatívna iniciatíva. Ministerstvo pripravilo zákon, ktorým sa majú nastoliť nové pravidlá registrovania, fungovania a aj financovania politických strán a hnutí. Mechanizmus poskytovania finančných náhrad za volebné výdavky a príspevok na činnosť politickej strany ostávajú oproti dnešnému stavu nezmenené. Zásadnejšie sa však mení finančný príspevok za poslanecký mandát. Predkladateľ zákona Vladimír Palko nezaprel svoje stranícke korene a pripravil zákon, ktorý pomáha kresťanským demokratom získať lukratívnejší balík verejných financií pre svoje vlastné fungovanie. Navrhovaná úprava znevýhodňuje strany (napr. HZDS, SDKÚ), ktoré majú početnejšie zastúpenie v parlamente ,pred stranami, ktoré získali menej ako dvadsať poslaneckých kresiel (napr. KDH, KSS, ANO). Minister Palko asi nepredpokladá, že by KDH mohlo po budúcich parlamentných voľbách získať viac ako dvadsať mandátov. Hrušovského podpredseda preto postavil strop na priznanie štátneho príspevku vo výške štyridsaťnásobku priemernej mzdy v hospodárstve za poslanecký mandát len do získania dvadsiatich poslancov parlamentu. Na každého ďalšieho poslanca si bude môcť strana pripísať len polovičnú sumu. Ak už nie z hľadiska logiky, tak z hľadiska rovnosti je tento návrh diskriminačný. Bolo by zaujímavé poznať názor kresťanských demokratov na otázku, aký je rozdiel medzi devätnástym a dvadsiatym prvým poslancom? Palkov návrh zákona má za cieľ obmedziť existenciu štedrých straníckych darcov. Mnohí z nich totiž prispievali na činnosť strany členským príspevkom v niekoľkomiliónových sumách. Stanovenie stropu členského príspevku na úroveň osemdesiattisíc korún ročne bude asi najviac prekážať šéfovi Aliancie nového občana. Podľa dostupných informácii Pavol Rusko daroval svojej strane v roku 2003 sumu vyše dva milióny korún a vo volebnom roku 2002 sa jeho štedrosť mohla ohodnotiť číslom tridsaťšesť miliónov. Kontrola – Achillova päta Politické strany možno považovať za významné verejné korporácie, ktorých úloha je pri fungovaní pluralitnej demokracie nenahraditeľná. Mechanizmus verejnej kontroly by mal byť preto hlavným bodom diskusií o tom, ako zlepšiť a stransparentniť ich činnosť. Tak ako to na Slovensku býva zvykom, diskusie sa spravidla vedú o menej podstatných otázkach. Pri vládnom návrhu zákona o fungovaní politických strán a hnutí sa vedie skôr polemika o stanovení výšky príspevku štátu na fungovanie strany než o mechanizmoch verejnej kontroly nakladania s financiami, ktoré získajú politické strany nielen z verejných zdrojov, ale aj z členských príspevkov či sponzorských darov. Najväčším nedostatkom navrhovaného zákona je ponechanie veľmi formálnych nástrojov kontroly. Kontrolné právomoci sú rozdelené medzi dve inštitúcie, Ministerstvo financií SR a Národnú radu SR, a tak bude pretrvávať stav, keď nebude konkrétnej inštitúcie, ktorá by konala v prípadoch podozrenia z porušenia zákona. Kompetentnou inštitúciou by malo byť ministerstvo, pretože prostredníctvom parlamentu by sa kontrolovali strany samy medzi sebou. Politické strany by mali byť zároveň zo zákona povinné sprístupňovať verejnosti podrobné informácie o svojom hospodárení. Porušenie zákona by znamenalo vrátenie celej výšky štátneho príspevku. Otázniky nad správami Pred niekoľkými týždňami sa na internetovej stránke Národnej rady SR po prvý raz objavili informácie o výročných finančných správach aspoň necelej šesťdesiatky politických strán na Slovensku (celkovo je ich zaregistrovaných skoro stodvadsať). Doteraz záležalo na svojvôli politickej strany, či informáciu o svojom hospodárení sprístupní širokej verejnosti alebo nie. Bežnému smrteľníkovi dnes stačí ísť na internetovú stránku www.nrsr.sk a môže si pozrieť výročné finančné správy politických strán za rok 2003. Len pri letmom pohľade na aktuálne čísla možno naraziť hneď na niekoľko zaujímavých otáznikov. Strana maďarskej koalície vykazuje vo svoje finančnej správe majetok vo výške viac ako devätnásť miliónov korún, pričom centrála bugárovcov je ohodnotená na osemnásť miliónov. Táto suma však predstavuje iba hmotný a nehmotný majetok. Nielen účtovníci SMK, ale aj nezávislý audítor, ktorý sa podieľal na vypracovaní finančnej správy, akosi pozabudli, že do majetku patrí aj obežný majetok. Výsledné číslo o majetku maďarskej koalície by malo potom skončiť pri sume dvadsaťosem miliónov korún. Na tomto príklade je zarážajúca aj skutočnosť, že predsedom výboru pre financie, rozpočet a menu, ktorý predkladá finančné správy strán do pléna NR SR, je nominant SMK. Výročné finančné správy treba vnímať komplexne. Dôležitá nie je len informácia o výške majetku, ale aj pohľad na záväzky strán. Záväzky niektorých strán (napr. ANO, SDKÚ) sú niekoľkonásobne vyššie ako majetok, ktorý vykazujú. Ruskova ANO má majetok len v hodnote necelých troch miliónov korún, ale záväzky sa šplhajú do výšky šesťdesiatich miliónov. Ako môže mať strana záväzky niekoľkokrát väčšie, ako je jej majetok, a pritom príjmy za rok 2003 sa pohybujú na úrovni tridsiatich miliónov korún? Podobne je na tom aj Dzurindova SDKÚ, ktorej majetok sa odhaduje na sedemnásť miliónov, ale záväzky má v podobnej výške ako ANO. Zaujímavosťou je tiež informácia, že niektoré parlamentné strany nevykazujú vo svojich správach žiaden softvér, a teda v čase nástupu informačnej spoločnosti by mali pracovať len na písacích strojoch (napr. Smer, ANO). Návrh zákona o politických stranách a hnutiach by mal predovšetkým vyvolať otvorenú diskusiu o posilnení verejnej kontroly v otázke hospodárenia a fungovania strán. Doterajšie skúsenosti však naznačujú, že minimálne politici sa verejnej kontroly boja ako čert kríža. Autor je politický analytik
