Teplo, teplejšie... klimatické zmeny
V posledných rokoch je Európska únia jedným z hlavných medzinárodných hráčov presadzujúcich ratifikáciu Kjótskeho protokolu. Čoskoro sa to však môže zmeniť – a zaplatíme za to všetci. Globálne otepľovanie je jedným z najzávažnejších environmentálnych problémov. Počas 20. storočia sa teplota povrchu našej planéty zvýšila o približne 0,6 stupňa, čo je najrýchlejší nárast za posledných 10 000 rokov. Väčšina tohto oteplenia bola spôsobená ľudskou činnosťou v druhej polovici 20. storočia. Závery Medzivládneho panelu o klimatických zmenách ukazujú, že ak pôjde všetko po starom, do roku 2100 teplota narastie o ďalších 1,4 – 5,8 stupňa. A to nie je dobrá správa. Okrem iných následkov to spôsobí zdvihnutie hladiny svetových morí až o jeden meter či vyššiu pravdepodobnosť extrémneho počasia. Nasledoval by katastrofický scenár – zaplavenie veľkých častí pevniny, posunutie klimatických pásiem, neúroda, hladomor, veľká migrácia obyvateľstva, pravdepodobne vojny... Na tieto následky už neupozorňujú len environmentálne či medzinárodné organizácie, ale napríklad aj štúdia amerického ministerstva obrany. *** Väčšinu emisií majú na svedomí rozvinuté krajiny. Preto je prirodzené, že snahy o ich redukciu sa musia zamerať práve na ne. V roku 1997 bol prijatý Kjótsky protokol, ktorý určil za cieľ celkové zníženie emisií rozvinutých krajín o 5,5 percenta (v porovnaní s rokom 1990) do obdobia 2008 – 2012. Hoci je Kjótsky protokol z dlhodobého hľadiska nedostatočný, možno ho považovať za prvý krok k dlhodobo udržateľnej klíme. Navyše, cieľ 5,5 percenta treba hodnotiť aj v porovnaní s potenciálnou situáciou, ak by sa pre ochranu klímy neurobilo nič – v tomto prípade predstavuje redukciu emisií skleníkových plynov až o 20 percent. Do platnosti mal vstúpiť 90 dní po tom, ako ho ratifikuje 55 krajín vrátane rozvinutých, ktoré spolu produkujú minimálne 55 percent emisií CO2. Hoci Európska únia ratifikovala protokol v máji 2002 a začala presadzovať jeho ciele, USA ho ratifikovať odmietli a Rusko začalo hrať úlohu „mŕtveho chrobáka“. Ale na splnenie podmienky 55 percent emisií je potrebná minimálne jedna z týchto dvoch krajín, a tak sa celý proces zabrzdil. Spojené štáty pôvodne protokol podpísali. S príchodom Georga Busha však nastúpil aj nový politický kurz. Washington začal spochybňovať platnosť vedeckých argumentov podporujúcich Kjótsky protokol a hlavným argumentom bolo, že záväzné ciele protokolu sú nevýhodné pre americké firmy. Rovnaké záujmy i argumenty sa teraz objavili v Európskej únii. *** Začiatkom júla usporiadala v Bruseli tlačovú konferenciu UNICE – Únia konfederácií priemyslu a zamestnávateľov Európy. Táto organizácia združuje 36 hlavných priemyselných a zamestnávateľských organizácií z 29 krajín Európy, a tak ju možno považovať za jedného z hlavných zástupcov európskej priemyselnej loby. Téma tlačovky – UNICE žiada zmenu doterajšieho postoja Európskej únie voči Kjótskemu protokolu. Unilaterálny prístup EÚ sa vraj nepresadil. Argumenty možno zhrnúť do troch bodov – postup únie nemá žiaden environmentálny efekt, pretože ak bude Kjóto presadzovať a dodržiavať len ona sama, globálna úroveň emisií sa aj tak zníži len o jedno percento; poškodzuje sa schopnosť konkurencie európskeho priemyslu, čo (okrem iného) vedie k znižovaniu množstva zdrojov dostupných na investovanie do technológií priaznivých pre životné prostredie; a, nakoniec, urýchľuje sa tak premiestňovanie európskeho priemyslu do krajín s menej prísnymi environmentálnymi normami. Prvé dva argumenty možno ľahko odmietnuť. Aj keby Kjótsky protokol naplnila len Európska únia (a teda jeho pozitívny efekt by sa neprejavil naplno), situácia by (z environmentálneho hľadiska) bola vždy lepšia, než keby nebol napĺňaný vôbec. Navyše, efektívny tlak na ratifikáciu protokolu ostatnými krajinami môže EÚ vyvíjať len vtedy, ak sama spĺňa jeho ciele. Požiadavka revízie Kjótskeho protokolu je plne oprávnená. Jej cieľom by však nemalo byť oslabenie, ale sprísnenie pravidiel. Ale ak sa má Kjótsky protokol revidovať kvôli neochote niektorých krajín podriadiť sa jeho cieľom (respektíve tlaku priemyselnej loby), nie je dôvod veriť, že jeho nová verzia bude prísnejšia, a tým výhodnejšia pre životné prostredie a prežitie človeka. Pokiaľ ide o dosah protokolu pre investície, zo strany UNICE je to argumentovanie v bludnom kruhu. Domnelé znižovanie možnosti investovať do environmentálne vhodnejších technológií má byť spôsobené potrebou vynakladať zdroje na splnenie limitov stanovených Kjótskym protokolom – teda povinnosťou investovať do environmentálne vhodnejších technológií. *** Problematický je však tretí argument. Ak bude Európska únia naďalej naozaj jediným rozhodujúcim hráčom dodržiavajúcim pravidlá Kjótskeho protokolu, hrozí jej, že čoraz väčšia časť jej priemyslu sa presunie do krajín s menej prísnou emisnou legislatívou. To však nie je dôvod na oslabenie pravidiel, na konci tejto cesty totiž čaká zrútenie globálneho ekosystému. Jediným trvalo udržateľným riešením je presadzovať globálne dodržiavanie pravidiel a hľadať spôsob, ako regulovať zahraničné investície tak, aby neohrozovali životné prostredie. Európska komisia zatiaľ volanie po zmene postoja ku Kjótskemu protokolu odmieta, rovnako aj Európsky parlament. Prípad možnosti dovozu geneticky modifikovaných potravín však naznačuje, že to tak nemusí byť dlho.
