Povinné náboženstvo porušuje ľudské práva

Napriek protestom publika sa u nás zaviedla povinná výučba tohto povinne voliteľného predmetu náboženstvo alebo etika, a to od prvého ročníka základných škôl.
Počet zobrazení: 1250
10_karikatura-m.jpg

Napriek protestom publika sa u nás zaviedla povinná výučba tohto povinne voliteľného predmetu náboženstvo alebo etika, a to od prvého ročníka základných škôl. Vykonávacie nariadenia ministerstva školstva bolo vydané ako Pokyn Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 2004-8005/15678-E z 20. mája 2004 na zavedenie povinne voliteľného predmetu náboženská výchova v alternatíve s etickou výchovou od 1. septembra 2004 začínajúc 1. ročníkom základnej školy Preštudovaním situácie došla naša spoločnosť k záveru, že toto opatrenie štátnej správy porušuje základné ľudské práva rodičov a diskriminuje časť našich občanov. A. Prečo je zavedenie povinne voliteľného predmetu náboženstvo alebo etika porušením ľudských práv ? Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (16. 12. 1966) hovorí v článku 18 (2): Nikto nesmie byť podrobený DONUCOVANIU, ktoré by narušilo jeho slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo VIERU podľa svojej vlastnej voľby. Rovnako aj Deklarácia o odstránení všetkých foriem neznášanlivosti a diskriminácie na základe náboženstva alebo viery (25. 11. 1981), článok 5 (2), hovorí: Každé dieťa musí mať právo na prístup ku VZDELANIU vo veciach náboženstva a VIERY podľa želania svojich RODIČOV, prípadne poručníkov, a nesmie byť prinútené VZDELÁVAŤ SA v náboženstve alebo VIERE proti ich vôli, pričom najlepšie záujmy dieťaťa sú prvoradé. Rodič alebo poručník sú teda jediné subjekty, ktoré majú právo rozhodnúť, či sa ich dieťa musí vzdelávať v smere náboženstvo alebo etika a v akom type náboženstva a etiky sa má vzdelávať – v žiadnom prípade štát nemá na to právo. Povinná dochádzka detí na hodiny náboženstva alebo etiky je prinútením, ktoré odporuje týmto právnym normám. SR ich ratifikovala a majú silnejšiu právnu účinnosť ako naše zákony. Ide teda o očividné porušenie medzinárodne platných ľudských práv a zákonov SR. Školská politika je vnútroštátnou záležitosťou každého suverénneho štátu, ktorý je pri jej vykonávaní viazaný okrem iného aj platnou ústavou. Ústava SR, čl. 1, hovorí: Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Zavedenie povinnej výučby náboženstva alebo etiky je obídenie ústavy, ktoré sa „legalizovalo“ na podklade zásahu cudzieho medzinárodného subjektu (Svätej stolice), s ktorým SR uzavrela Zmluvu o katolíckej výchove a vzdelávaní. Vznikol tu jeden absurdný právny precedens, pri ktorom požiadavky cudzieho medzinárodného subjektu zasahujú do základných princípov zakotvených v ústave a menia tento základný princíp, určujúci charakter štátu. Táto absurdnosť však má aj svoje pokračovanie: Článok II (4 ) tejto zmluvy hovorí: „Katolícke náboženstvo sa vyučuje ako jeden z povinne voliteľných predmetov v základných školách a v stredných školách.“ Niekto by mohol povedať: Dobre, je to vec katolíkov, robte si, čo chcete. A tu vstupuje do hry minister Fronc, ktorý žonglérskym spôsobom zmluvu uzatvorenú medzi riadiacim orgánom Katolíckej cirkvi a SR zovšeobecní a jej platnosť svojvoľne rozšíri na všetky deti vrátane aj tých niekoľko málo detí moslimských rodičov, ktoré žijú na Slovensku (a, samozrejme, aj všetkých ostatných – vrátane príslušníkov náboženstva Scientológia). Počet náboženstiev rôznych denominácií na svete nikto nezistil. Podľa Encyclopedia of American Religions je v samotnej Amerike 1 587 náboženských denominácií. V Slovenskej republike je však zaregistrovaných iba 15 cirkví alebo náboženských spoločností. Prijaté predpisy nerátajú s tým, že rodič nemôže byť obmedzovaný, a preto má právo zvoliť pre vzdelávanie svojho dieťaťa ktorékoľvek náboženstvo alebo ktorékoľvek iné presvedčenie, a že preto štátna správa nie je shopná zabezpečiť učiteľa pre všetky tieto náboženstvá. Predpisy túto situáciu neriešia a riešiť nemôžu. Presunúť dieťa svojvoľne na iný smer vzdelávania v škole je už porušením jeho ľudského práva. Oslobodiť ho od tejto vyučovacej alternatívy by znamenalo, že predmet prestáva byť povinný, keďže povinný predmet musí každý žiak absolvovať. Je tu teda aj právne vákuum, pretože pojem povinný vylučuje možnosť oslobodenia od absolvovania tohto predmetu, čo otvára dvere pre nezákonné donucovacie prístupy. B. V čom tieto opatrenia diskriminujú časť našich občanov Alternatívna možnosť voľby etiky sa prijať musela, pretože v populácii sú občania, ktorí sa nehlásia k žiadnej náboženskej konfesii. Na Slovensku ich niekedy pejoratívne nazývajú aj "ateisti", európske právne normy ich nazývajú občania nekonfesijného filozofického presvedčenia a ustanovujú, že títo občania a aj organizácie, ktoré ich reprezentujú, majú rovnaké práva ako nábožensky orientovaní občania a ich cirkvi, prípadne náboženské spoločnosti. Podľa posledného sčítania ľudu na Slovensku v roku 2001 bolo takýchto občanov 697 598, čo predstavuje 12,96 %, pričom 160 598 neuviedlo žiadnu náboženskú príslušnosť, čo predstavuje 2,99 %. Počet občanov, ktorí nemajú záujem o náboženský svetonázor, je teda na Slovensku 15,95 %, čiže sa umiestnili na druhom mieste za katolíkmi. Podľa Pokynu Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 2004-8005/15678-E z 20. mája 2004 na zavedenie povinne voliteľného predmetu náboženská výchova v alternatíve s etickou výchovou od 1. septembra 2004 začínajúc 1. ročníkom základnej školy – článok 2 (6) – obsah zavedenia náboženskej výchovy je daný schválenými učebnými osnovami cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou po dohode s Ministerstvom školstva Slovenskej republiky. Iným slovami, cirkvi a náboženské spoločnosti rozhodujú, čo sa deti na hodinách náboženstva budú učiť. Naproti tomu neplatí rovnaká zásada pre komunitu občanov nekonfesijného filozofického presvedčenia, ktorí o tom nerozhodujú, a nerozhodujú o tom ani organizácie, ktoré ich reprezentujú (pretože SR ich ignoruje, akoby tu ani neboli). O tom, čo sa ich deti budú učiť na hodinách etiky, rozhodli úradníci štátnej správy z poverenia nadriadeného orgánu, čo je v rozpore s medzinárodným právom ustanovujúcim paritu medzi konfesijnými a nekonfesijnými občanmi (Osnovu vypracovali: PaedDr. Oľga Križová, MPC v Bratislave, Tomášikova 4, predsedníčka Ústrednej predmetovej komisie pre ETV pri ŠPÚ Bratislava, PhDr. Ľubica Kopinová, MPC v Bratislave, Tomášikova 4, metodička ETV a prvého stupňa, Mgr. Eva Lišková, MPC Bratislava, Exnárova, metodička ETV a prvého stupňa). Sme presvedčení, že toto spĺňa skutkovú podstatu diskriminácie, keďže podľa Deklarácie o odstránení všetkých foriem neznášanlivosti a diskriminácie na základe náboženstva alebo viery (25. 11. 1981), článok 2 (2), diskriminácia „... znamená akúkoľvek odlišnosť... založenú na náboženstve alebo viere, ktorej dôsledkom je... narušenie... užívania alebo výkonu ľudských práv... na základe rovnosti“. C. Aká je koncepcia výučby predmetu etika u nás a v Európe Učebné osnovy vypracované cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou jednoznačne oboznamujú žiaka s ideológiou určitej náboženskej denominácie, čím ho pripravujú, aby si ju osvojil. Ekvivalentom toho by mali byť učebné osnovy pre žiakov komunity občanov nekonfesijného filozofického presvedčenia, teda mali by ho oboznamovať aj s ideológiou hnutia sekulárneho humanizmu (pozitívneho ateizmu), ktorá sa dnes pokladá za základ svetonázorového presvedčenia občanov nekonfesijného filozofického presvedčenia. Osnovy tohto vyučovacieho predmetu v štátoch EÚ existujú, existujú pre ne učebnice aj pomocná literatúra v relatívne uspokojivom množstve. Schválenie osnov tohto predmetu navrhujú výhradne národné organizácie reprezentujúce komunity občanov nekonfesijného filozofického presvedčenia. Úprava vyučovania náboženstva alebo etiky v jednotlivých členských štátoch EÚ je odlišná, nikde však neporušuje zásadu jeho uplatnenia podľa želania rodičov, prípadne poručníkov, a toho, že dieťa nesmie byť prinútené vzdelávať sa v náboženstve alebo viere proti ich vôli. Na Slovensku to však nie je tak. Štátna správa si osvojila právomoc, ktorá jej nenáleží, t. j. rozhodovať o tom, čo sa majú učiť deti občanov nekonfesijného filozofického presvedčenia, hoci to je výhradné právo rodičov Neuznáva zásadu, že to je právo rodičov rozhodovať, či sa ich deti vôbec majú alebo nemajú učiť ideologický predmet náboženstvo alebo etika, a nariaďuje im to povinne. Keďže nemá ochotu pripustiť, aby sa deti občanov nekonfesijného filozofického presvedčenia učili v duchu presvedčenia svojich rodičov, uplatňuje na učebné osnovy pre žiakov komunity občanov nekonfesijného filozofického presvedčenia náhradu, ktorá nie je ekvivalentom náplne svetonázorového presvedčenia občanov nekonfesijného filozofického presvedčenia. Táto náhradka sa nazýva prosociálna výchova podľa modelu R. R. Olivara D. Model podľa R. R. Olivara prijatý ministerstvom školstva na Slovensku Jeho autorom je dr. Roberto Roche Olivar z fakulty psychológie renomovanej Autonómnej univerzity v Barcelone, Španielsko. Jeho vedecký výskum sa zameriava na to, ako vychovať deti k prosociálnemu správaniu, ktorého cieľom je jednak harmonické spolunažívanie s inými občanmi a altruistické správanie sa voči celej spoločnosti. Napriek plauzibilným zámerom prosociálnej výchovy sa našlo uplatnenie týchto zásad v relatívne malej hŕstke štátov. Ide o Španielsko a Taliansko v Európe, Argentína, Mexiko, Uruguaj v Amerike. Slovensko ho prijalo ako náplň etickej výchovy v školách a vydalo učebnicu, ktorá je od r. 1992 jediná nezmenená učebnica etiky pre našich žiakov a učiteľov. O prosociálnej výchove podľa Roberta Roche Olivara sa pochvalne vyjadrujú predovšetkým katolícki pedagógovia. Takýmto príkladom je článok teológa Jana Dohnala v časopise Křesťanská pedagogika, v ktorom sa opiera aj o priaznivý názor dr. Františka kardinála Tomáška. Náš názor je taký, že by tento predmet mal byť povinným predovšetkým pre deti, ktoré si zvolili náboženstvo, pretože vhodným spôsobom kompenzuje intolerantné trendy – zaznávať postavenie ženy, nenávidieť inovercov, antisemitizmus – ktoré sú súčasťou obsahovej náplne náboženskej náuky niektorých denominácií. Zavedenie povinného náboženstva usmerní totiž deti nevyhnutne aj takýmto nežiaducim smerom. Pre deti, ktoré by sa učili podľa osnov sekulárneho humanizmu tak, ako tieto osnovy existujú v početných krajinách EÚ, by bol tento predmet zbytočný. Zbytočný preto, lebo všetky zásady prosociálnej výchovy podľa Roberta Roche Olivara sú tam implicitne obsiahnuté, dokonca sú aj doplnené množstvom látky, ktorá upevňuje morálku, odsudzuje násilie a učí tolerancii iných presvedčení Súhrnom možno teda povedať: že etika podľa modelu Roberta Roche Olivara nie je ekvivalentom osnov sekulárneho humanizmu, ktorý je základom viery, teda svetonázorového presvedčenia občanov nekonfesijného filozofického presvedčenia. Kvalifikácia učiteľov etiky nesmeruje k cieľom podľa želania občanov, pre ktorých deti je praktická činnosť týchto učiteľov zameraná. Gestorom náplne látky na získanie takéhoto diplomu, kvalifikácie v členských štátoch EÚ, sú spoločenstvá reprezentujúce občanov nekonfesijného filozofického presvedčenia. Na Slovensku to tak nie je a štátna správa s nimi nekonzultuje a IGNORUJE ICH. Návrhy na pomocné učebné pomôcky – osvedčené v zahraničí ministerstvo neakceptuje, hoci sú dostupné v slovenskom preklade (Vydavateľstvo Škoda). Dôsledkom toho je aj to, že kvalifikáciu pre učiteľov (NENÁBOŽENSKEJ) etiky poskytujú inak zamerané inštitúcie, okrem iného aj naša Katolícka teologická fakulta, čo je svetovým unikátom. Praktický dopad všetkých týchto skutočností je ten, že sa neberú do úvahy želania rodičov týkajúce sa výchovy ich detí, lebo sa vytvorili podmienky, v ktorých sú tieto želania nesplniteľné Prijaté opatrenia smerujú ku katolizácii celého mladého slovenského dorastu a sú prakticky potláčaním legitímnych nárokov rodičov všetkých ostatných cirkví a náboženských spoločenstiev – vrátane komunity občanov nekonfesijného filozofického presvedčenia. E. Možné nápravné opatrenia Tým, že štát zavádza povinnú výučbu náboženstva alebo akejkoľvek inej ideológie, porušil tieto záväzné zákonné normy. (Hoci štát má umožniť výučbu náboženstiev alebo im zodpovedajúcich iných presvedčení, ale nesmie ich povinne nanucovať!) Obracajú sa na nás aj občania, prečo naša spoločnosť nepodala sťažnosť na Ústavný súd. Toto vyžaduje vysvetlenie: Na Ústavný súd sa môže obracať občan, ale aj právnická osoba, ak namietajú proti porušeniu svojich práv. Inými slovami, sťažovateľ musí byť priamo poškodený vo svojich ústavných právach príslušným výnosom štátnej alebo verejnej správy. Spoločnosť v tomto prípade nebola priamo poškodená, poškodzovaní sú OBČANIA, respektíve ich neplnoleté deti. Preto iba poškodení občania sa môžu odvolať. My sme sa už v tejto veci obrátili na niektoré politické kluby poslancov, ktorí môžu zozbierať predpísaný počet poslancov na iniciovanie sťažnosti na ústavný súd. Táto akcia zatiaľ nie je veľmi perspektívna. Preto celá iniciatíva ostáva na rodičoch, ktorí majú právo podať buď jednotlivo, alebo v skupinách svoju sťažnosť na tento súd. Druhá cesta je pokúsiť sa revidovať súčasný stav a prijaté právne normy novelizovať. Je to oveľa zložitejší a veľmi dlhodobý postup, pričom treba rátať aj s množstvom umelo vytváraných prekážok Prosíme rodičov, aby nám zaslali vlastné pripomienky. Po ich zhrnutí a doplnení ich môžeme predložiť príslušným útvarom ministerstva školstva na riešenie. Autor je nezávislý analytik Redakcia týždenníka SLOVO sa nemusí stotožňovať s uverejnenými textami v tejto rubrike

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984