Sú Židia vo Francúzsku bezpeční?
Na túto otázku odpovedal izraelský premiér Ariel Šaron jednoznačne: nie sú a mali by bezodkladne odísť do Izraela. Elyzejský palác si vyprosuje takéto tvrdé výroky o antisemitizme vo Francúzsku. Preháňal Šaron? Jeho vyjadrenia môžu znieť prehnane, ale nechýba im znepokojujúce zrnko pravdy. Pre tých Židov, ktorí chcú z krajiny galského kohúta odísť, je to zrnko neznesiteľným balvanom. Do židovského štátu ich ročne emigruje vyše dvoch tisíc, ale k tomuto počtu treba prirátať ďalších sťahujúcich sa hlavne do USA a Kanady. V 60-miliónovom Francúzsku tvoria Židia približne len 1 % obyvateľstva. Je to síce najväčšia židovská komunita v Európe, ale jej počet nerastie. Presné štatistiky chýbajú. I tak sa dá konštatovať negatívny prírastok tejto menšiny, ktorá v istom zmysle predstavuje lakmusový papier stavu demokracie a kvality života v tej-ktorej krajine. Jej zvýšený odchod indikuje ochorenie v ranom štádiu, ktoré všetkým ešte nemusí pripadať vážne. Francúzska židovská komunita poučená skúsenosťami nacistickej genocídy a pogromami na Starom kontinente je citlivá na zmeny v spoločnosti. Niektoré sa môžu ukázať ako pominuteľné, iné ako trvalé. Predstavitelia komunity ubezpečujú, že situácia nie je natoľko vážna, aby Židia volili exodus do bezpečného zahraničia. 81-ročný izraelský predseda vlády, ktorý si už niečo pamätá, však dvíha výstražný prst a radí odísť. Zástupcovia komunity tvoria most medzi ňou a francúzskou vládou. Nie sú jej poplatní, ale ani nemôžu stáť mimo jej ochranného dáždnika. Aj preto majú voči Šaronovmu naliehaniu ohľadne masovej emigrácie svoje výhrady. Obsahovo s ním môžu v mnohom súhlasiť, ale nediplomatický štýl a expresívnosť vyslovených výrazov ich núti nestavať sa na jeho stranu. Premiérovo správanie odráža jeho vojenskú generálsku minulosť i krehké postavenie jeho vládnej koalície. V neposlednom rade aj stav prisťahovalectva Židov do Izraela. Tento stav treba vidieť v súvislostiach celkového demografického vývoja v Izraeli. Prisťahovalectvo do Izraela po páde železnej opony a rozpade Sovietskeho zväzu prekvitalo. Odhaduje sa, že odtiaľ v 90. rokoch XX. storočia odišlo do Izraela asi milión Židov. Aj pri tých najideálnejších vnútropolitických pomeroch v židovskom štáte sú tieto vysoké počty dlhodobo neopakovateľné. Druhá vlna palestínskej intifády a séria samovražedných teroristických útokov v Izraeli vyvolávajú u mnohých ruských a ukrajinských Židov vážne znepokojenie. Ak už však uvažujú o emigrácii, obzerajú sa aj po iných krajinách, najmä keď sú vysokokvalifikovaní a z prisťahovaleckého hľadiska vítaní kdekoľvek na svete. Viacerých vrcholových politikov židovského štátu znepokojuje predstava upadnutia židovskej väčšiny do menšinového postavenia. Na území Izraela, západného brehu rieky Jordán a pásma Gazy prevažujú Židia nad Palestínčanmi a Arabmi v pomere 5,4 milióna ku 4,9 miliónu. Čísla nemusia byť úplne presné, ale každému je jasné, že pri vyššej natalite by Arabi a Palestínčania mohli početnú väčšinu získať do dvadsiatich rokov. Štát Izrael má len dvojpätinovú územnú plochu Slovenska a z nej 60 % tvoria púšte. Masové prisťahovalectvo Židov preto nemôže byť pre nakopené starosti Izraela dlhodobým riešením. Aj toto si uvedomujú francúzski Židia, keď váhajú, či majú reagovať na rast islamského antisemitizmu zakúpením si leteniek do Tel Avivu. Vláda v Paríži ich ubezpečuje, že podniká všetky právne kroky na potlačenie antisemitských prejavov. Niet dôvodu pochybovať o jej dobrom úmysle. Ale ak vystúpime z roviny potláčania o stupeň vyššie ku kategórii vzťahov medzi príčinami a následkami, tak vidíme, že antisemitizmus čaká vzostupná krivka. Vo Francúzsku pribúda moslimských prisťahovalcov z krajín južného Stredomoria. Prichádzajú prevažne protiizraelsky naladení a časť z nich sa ani v novej vlasti nezbavuje nepriateľstva voči židovskému štátu, v ktorom vidia agresora a utláčateľa Palestínčanov. Čo ako sú Francúzi hrdí na tradície tolerantnosti, jej súčasná podoba nesie prvky lavírovania. Ohľad na reakcie moslimov tvoriacich 10 % obyvateľstva Francúzska prevažuje nad ohľadom na reakcie Židov a Izraela. Nie vždy a všade, ale predsa. Rozhnevaní francúzski Židia nespôsobia rasové a náboženské nepokoje a pouličné násilie. Na rozvahu vydráždených moslimov sa dá spoľahnúť menej a v mnohých predmestských getách vôbec nie. Francúzsko nemôže zabrániť existujúcemu protiizraelskému cíteniu svojich moslimov. To zo dňa na deň neovplyvní ani Izrael, aj keby Šaron zniesol Palestínčanom modré z neba. Čo môžu francúzska vláda a parlament robiť dnes a teraz, je prekonať strach z tzv. politickej nekorektnosti a zavádzať podmienky na prehĺbenie výchovy k demokracii v rámci pluralitnej a mnohonárodnej francúzskej spoločnosti. Súčasný multikulturizmus odráža ustrašené ponechávanie ovplyvňovania islamskej prisťahovaleckej zložky jej fundamentalistickými vodcami. To by bolo v poriadku, keby si aj oni ctili demokraciu. Niektorí v nej ale žiaľ vidia slabinu, ktorú sú odhodlaní maximálne využiť. Ariel Šaron varoval, že zneužiť.
Posledné dve vety komentára sa riadením redakčného škriatka ocitli mimo pôvodného textu. V mene celej redakcie sa týmto autorovi komentára ospravedlňuje Martin Muránsky.
Autor je analytik medzinárodných vzťahov
