A Erazmus riekol: Choďte a množte sa

Ako si nažíva „europár“? Pozrime sa do sveta tých, ktorí využili možnosť slobodného pohybu v EÚ. Do sveta, ktorý nikdy neprestane prekvapovať. Altstadt, staré mesto a centrum Düsseldorfu, je skutočne medzinárodné. Môžete ísť vo štvrtok do McLaughnis, írskeho baru na Andreasstraße na študentskú párty, Albo do Poco Loco na karaoke, či tancovať salsu na jednu z malých diskoték s latinskoamerickou atmosférou. Mnohorakosť rás a národností je pre novoprišelca zarážajúca, zatiaľ čo obyvatelia Düsseldorfu si na to už zvykli. Samozrejme, dá sa to porovnať s typickým turistickým mestom, kde možno na uliciach počuť mnoho rôznych jazykov. Tadeto však cudzinci len neprechádzajú, sú to študenti, pracujúci, dievčatá au-pair, ľudia hľadajúci šťastie... Mnohí z nich sú občanmi EÚ a majú právo zostať tak dlho, ako len chcú. Iní by spravili hocičo pre obnovu svojho povolenia na pobyt, aby sa nemuseli vrátiť domov. Nakoniec ich príde naspäť iba málo. Dva spôsoby, ako povedať „ľúbim ťa“: „ti amo“ a „ti voglio bene“ V tomto mikrokozme je postarané o každý vkus, o každé srdce. Taliani, Španieli, Francúzi, Angličania, ale i Turci, Kórejčania, Jamajčania, chlapci a dievčatá s veľmi rozdielnym výzorom a životným štýlom... Napriek tomu – keď sedia za stolom, takmer vždy dokážu komunikovať, porozumieť ostatným a byť porozumení. Ukrajinka Kristína, študentka cez deň a čašníčka v noci, s úsmevom hovorí: „Keď som prišla do Düsseldorfu, dala som sa na kurz nemčiny pre začiatočníkov s Talianom, vedúcim nášho výletu. Po pár dňoch sme stále vedeli len niekoľko nemeckých slov, no všetci sme pochytili neapolské gestá!“ Diverzita určite spôsobuje rozdelenia. Veľmi často však tiež vedie k zvedavosti a záujmu. „Niekedy je to také fascinujúce, že sa do toho zaľúbite“, hovorí 28-ročný Giovanni, ktorý našiel v Düsseldorfe svoju lásku. „Ľudia začnú chodiť na schôdzky, držať sa za ruku, snažia sa nájsť slová na vyjadrenie sa a súčasne sa obávajú, že nebudú pochopení. Taliani sa boja, že veci príliš uponáhľajú, pretože v cudzom jazyku nevedia nájsť ekvivalent frázy „ti volgio bene“. Nakoniec povedia „ľúbim ťa“, čo v skutočnosti znamená v taliančine „ti amo“ – výraz, ktorý sa na začiatku romantického vzťahu používa len zriedka. „Ti volgio bene“ však možno povedať aj priateľovi, kamarátke. Obed s eurogeneráciou Rozhodujúcim testom kompatibility zmiešaného vzťahu je spoločné bývanie. Každý malý bežný zvyk stavia pár pred dilemu. Uvedomte si len skutočnosť, že Severoeurópania a Východoeurópania si pri vstupe do súkromného domu vždy vyzujú topánky – v Španielsku či Taliansku je to nemysliteľné. Spôsobuje to pravdepodobne rozdiel klímy – ľudia na Slovensku, kde je počas troch mesiacov v roku sneh, nemôžu nosiť topánky, keď vôjdu do domu. Sú to zväčša ženy, ktoré prichádzajú s rozličnými zvykmi a opakujú ich. Aj keď sa presťahujú do krajiny s úplne odlišnou klímou. Treba sa zamyslieť i nad rozdielnosťou stravovania: špagety, paella, guláš, pirohy, fondue, víno, pivo, sangria, čaj, káva... Samozrejme, môžete ochutnať zo všetkého, ako sa však vyvinú vaše stravovacie návyky? Čo je pre vaše zažívanie najlepšie – servírovať šalát pred hlavným jedlom, počas neho alebo po ňom? A má sa podávať s dresingom (ako na východe), s octom a olivovým olejom (ako v stredomorských krajinách), či s jogurtovým dresingom na nemecký spôsob? Bohaté raňajky a ľahší obed, alebo kapučíno a brioška na raňajky a hlavné jedlo večer? „Nakoniec si Taliani dávajú na raňajky čaj a praženicu, zatiaľ čo ich nemeckí susedia si kupujú stroje na espresso“, hovorí Giovanni. Pre Irinu, študentku medicíny z Ruska, ktorá žije dva roky s Talianom, v Düsseldorfe „stretávanie dvoch typov kuchyne vyústi vždy do unikátneho a zaujímavého mixu. Keď sa neskôr vrátite do svojej krajiny, už nikdy sa vám nebude zdať domáce jedlo také chutné.“ A čo deti – veční cudzinci? Pre zmiešaný pár sa všetko ukáže nakoniec: majú sa radi, zoberú sa, založia rodinu. Ich deti majú cudzo znejúce mená a často sú považované za „cudzincov“, hoci sa v krajine pobytu narodia, majú jej pas a vždy tam žili. A to dokonca aj vtedy, keď z inej krajiny pochádza len jeden z rodičov. Častú sú na svoju „diverzitu“ hrdí, robí ich to exotickými a zaujímavými. Majú výhodu, že sú bilingválni či trilingválni. „Rodičia by sa mali so svojimi deťmi rozprávať len v ich materskom jazyku, bez strachu z toho, že ich popletú“, hovorí Irina. Pilar pracuje ako tlmočníčka vo veľkej nemeckej firme. Je Španielka a jej manžel Albánec. Malý Alvaro sa narodil v Nemecku: „Zväčša s ním hovorím po španielsky, on však odpovedá po nemecky. S mojimi rodičmi, keď k nim ide na dovolenku do Andalúzie, hovorí po španielsky. Mali by ste však vidieť, ako ma opravuje, keď použijem v nemčine zlú predložku! Po niekoľkoročnom štúdiu ma teda opravuje trojročný chlapec!“ Pre zmiešané páry ako tento ostáva vždy otvorenou jedna otázka – kde sa cítia „doma“? V multietnickej, multikultúrnej spoločnosti, ako je tá, v ktorej teraz žijeme, možno urobiť mnoho pre reintegráciu do inej spoločnosti, vždy však ostanete Španiel, Rus, Nemec... „Rozličné skúsenosti, ktoré máte, robia vaše korene viac či menej dôležitými, no „domov“ bude vždy tam, kde sa ľudia cítia najpohodlnejšie“, uzatvára Giovanni. Možno jedného dňa budeme môcť povedať, že sa cítime doma v Európe. Ktovie... Článok bol uverejnený na www.cafebabel.com