Štátny terorizmus
Terorizmus sa stal jednou z hlavných príčin vyvolávajúcich vážne a reálne hrozby pre bezpečnosť. Nie je druhom guerilly ani ideológiou fanatikov či politickým hnutím extrémistov. Je sprievodným javom vývoja spoločnosti. Vyjadruje politické, náboženské, filozofické presvedčenie istej skupiny ľudí, ktorí sa terorizmom snažia ovplyvniť verejnú mienku a nehumánnym spôsobom presadiť vlastné politické ciele. Stal sa jediným účinným spôsobom, ako úspešne zaútočiť na silnejšieho nepriateľa. Neštátny terorizmus Globalizáciou spoločnosti vzrastá podpora teroristov „zdola“, zo strany ich sympatizantov. Teroristické organizácie prestávajú byť pevne späté s konkrétnym územím, z ktorého by boli centrálne riadené. Mobilita teroristov sa zvyšuje. Znemožňuje sa ich odhalenie. Mení sa štruktúra teroristických skupín, ako aj spôsob a prostriedky, ktoré pri útokoch používajú. Keď 11. septembra 2001 zaútočila Al-Kajdá na New York a Washington, začala sa diskusia o jej medzinárodnoprávnej zodpovednosti, odplate, práve na sebaobranu a o preventívnych opatreniach. Za útokmi nestál štát, ale organizovaná teroristická skupina s rozsiahlou medzinárodnou sieťou. Al-Kajdá je natoľko silná, že v konečnom dôsledku môže spáchať útok porovnateľný s agresiou štátu. Napriek tomu ju ešte nemôžeme považovať za subjekt medzinárodného práva. Nie je legitímnou vládou na žiadnom území, ani organizáciu uznanou medzinárodným spoločenstvom. Keby to tak bolo, útočné aktivity by sa považovali za štátny terorizmus a niesla by medzinárodnoprávnu zodpovednosť. Al-Kajdá, tak ako väčšina teroristických organizácií, je len dobre organizovanou mimovládnou skupinou, ktorej členovia útokmi porušujú vnútroštátne právo. Štátny terorizmus V každom politickom zriadení existujú základné podmienky na vznik a šírenie štátneho terorizmu. Na jednej strane sú prítomné ozbrojené zložky, ktoré sa dajú zneužiť, na druhej strane je obyvateľstvo ovplyvniteľné strachom. K jeho rozvoju dochádza, keď sa nadraďuje moc nad právo a v spoločnosti absentujú liberálno-demokratické princípy. V demokratických zriadeniach by za normálnych okolností takýto jav nemal nastať. Štátny terorizmus znamená uskutočňovanie teroristických akcií štátnymi orgánmi. Môžu sa ho dopustiť osoby, ktoré zneužívajú výkon štátnej moci na legislatívnej, výkonnej, súdnej úrovni, ako aj osoby a inštitúcie, ktoré sú poverené výkonom určitej vládnej funkcie. Podľa dosahu násilných útokov má štátny terorizmus vnútroštátny a medzinárodný charakter. Vnútroštátny je namierený proti štátnemu zriadeniu s cieľom zmeniť existujúcu vládu alebo odstrániť opozíciu vnútri vlastnej krajiny. (Napríklad v totalitných štátoch sa v záujme posilnenia centrálnej vlády často zneužívajú ozbrojené sily.) Štátny terorizmus s medzinárodným prvkom prekračuje hranice vlastnej krajiny. Vládne orgány podporujú alebo priamo uskutočňujú teroristické akcie na území iných štátov. (V minulosti to bolo napr. systematické vraždenie politických protivníkov v Latinskej Amerike, konanie izraelských kolonistov na „okupovanom“ území,...) Tragickým príkladom zo súčasnosti je ťažko riešiteľný problém „palestínskej otázky“. V duchu národného oslobodenia bojuje palestínsky ľud proti izraelskej okupácii. Cieľ sa snaží dosiahnuť najmä ozbrojenými útokmi, ktoré nezostávajú bez ozvy. Pôvodne lokálny nábožensko-politický problém prerástol do konfliktu s medzinárodnými súvislosťami. Prelína sa v ňom štátny teror a terorizmus oboch zainteresovaných strán a ich spojencov. Riešenia Myšlienka, že „s teroristami sa nevyjednáva, ale bojuje“, vedie do začarovaného kruhu. Na druhej strane, boj s teroristami na neštátnej úrovni nepripúšťa nijaké ústupky i za cenu veľkých nákladov a obetí. Nie je možné s nimi úspešne vyjednávať. Nedodržiavajú zásady humanity ani žiadne z noriem medzinárodného práva. Na dosiahnutie svojich cieľov používajú akékoľvek brutálne prostriedky. Ak sa však tohto druhu konania dopustí štát, za svoje správanie nesie medzinárodnoprávnu zodpovednosť a konkrétni páchatelia by mali byť spravodlivo súdení a potrestaní. Štáty prijímajú novú legislatívu, vedú diplomatické rokovania, vynakladajú čoraz viac finančných prostriedkov na posilnenie bezpečnosti. Všetko pre dostatočnú prevenciu až po hranicu preventívneho útoku. Hrozba teroristického zásahu oslabuje istotu bezpečnosti a mier, ale nie je natoľko silná, aby sa na jej odstránenie použili preventívne útočné opatrenia. Takúto situáciu by mala monitorovať Bezpečnostná rada OSN. Mala by posúdiť existujúci stav a jeho závažnosť, potom rozhodnúť o opatreniach na jeho odstránenie. Iba v prípade priamej agresie (agresor vysiela ozbrojené sily na územie cudzieho štátu s úmyslom zaútočiť alebo už zaútočil) môže štát využiť právo na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu. Bezpečnostná rada OSN jednomyseľne odsúdila terorizmus a jeho prejavy. Uznala ho za jednu z hlavných hrozieb dneška pre bezpečnosť a je rozhodnutá bojovať s ním všetkými možnými prostriedkami. Potvrdila prirodzené právo štátov na sebaobranu. V prípade porušenia zásady neútočenia rozhoduje o donucovacích opatreniach. Majú napomôcť udržiavanie mieru a bezpečnosti. Autorka sa odborne venuje téme terorizmu
