Smutno

Občas je smutno. Smútok sa znesie na krajinu, v ktorej čírou náhodou prebývam, a usadí sa tu akoby navždy. Vtedy som ho plný. Ale nie som z toho smutný. Viem, že keby som prebýval niekde inde, bol by som plný nejakého iného smútku, ktorý by sa zniesol práve tam, a ako človek, ktorý má celkom pochopiteľný strach z neznámeho, som vďačný práve za tento konkrétny smútok, s ktorým ma spája niekoľko rokov života, dôverne sa s ním poznám a už dopredu viem, čo od neho môžem čakať. V čase nesmútku (viem, že Vy to zvyknete nazývať radosťou a ja vám to v žiadnom prípade nezazlievam, iba sa osobne prikláňam k opatrnejšiemu termínu nesmútok), teda v čase nesmútku žijem celkom normálnym životom. Pravidelne sa stravujem, nepravidelne sa zúčastňujem spoločenských akcií, v primeranej miere konzumujem alkohol a niektorí – ja osobne by som si to tvrdiť netrúfol – o mne zvyknú tvrdiť, že nemám odvahu. Vy ale, madam, veľmi dobre viete, že ja predovšetkým nie som človek veľkých gest. Som skôr človek mnohých rezignácií. Človek stojaci v pozadí, namiesto toho, aby viedol šíky. Vyškolili ma totiž v povrchnosti, v banalite, naučili ma kričať, nepočuť, zaorali ma a dnes som sa už zmieril s tým, že zo mňa pravdepodobne nič nevyklíči, hoci sa viem aj brániť. Ale... nebolo to vždy tak. Kedysi som žil rád. Rád som sa napríklad prechádzal po parkoch a pozoroval malé dievčatká, ako hrávali na detských ihriskách volejbal. Nevedel som sa vynadívať na to, ako malé sčervenalé dlane nešikovne odrážajú loptu. Celá tá činnosť mi pripadala úplne nezmyselná, ale pôvab a zanietenie, s akým ju vykonávali, ma dokázali znovu a znovu naplniť úžasom. V tom čase som sa ešte neobchádzal v malom dvojizbovom byte so ženou, ktorej láska ku mne jedného dňa bez varovania až príliš rýchlo ochladla a nahradila ju ľahostajnosť, nenávisť a nakoniec nekontrolovaná agresivita. Spočiatku som nemal čas zaoberať sa príčinami tohoto pozoruhodného fenoménu, ani tým, ako je možné, že presne to isté tvrdí ona o mne. Naplno ma totiž zamestnávala celkom iná skutočnosť. V celom byte sa akýmsi záhadným spôsobom začali zhromažďovať malé nepotrebné veci, ktoré vytvárali zástupy, armády, pozoruhodné zoskupenia. Všade na mňa striehli a vyzývavo sa mi motali pod nohami, drzo na mňa padali z políc a zákerne uberali z môjho, už aj tak dosť obmedzeného, životného priestoru. Intenzívne som hľadal čo najúčinnejší a zároveň čo najjednoduchší spôsob, ako sa ich zbaviť. Po dlhých úvahách som dospel k tomu, že najelegantnejší spôsob bude jednoducho ich zobrať a vyhodiť. Lenže práve to, čo sa spočiatku javilo ako jednoduché a bezproblémové riešenie, sa v momente, keď som sa k tomuto radikálnemu činu odhodlal, ukázalo ako veľké umenie, skúška odvahy, voľba s nepredvídateľnými dôsledkami. Mám sa stať zvrchovaným vládcom nad vecami, zbaviť sa ich dotieravej prítomnosti a riskovať, že sa spolu s nimi nenávratne stratí aj kus môjho života, ktorý je s nimi neodmysliteľne spätý? Alebo mám zostať navždy v područí tých malých hmotných agresívnych častí môjho roztriešteného ja, zadrhnúť sa nimi, byť nimi zosmiešnený a nakoniec možno byť nimi samými, povaľovať sa a sám byť vyhodený? Práve vtedy ma začal čoraz intenzívnejšie obchádzať prízrak ženy, ktorá mi každý deň vyčítala, že sa o nič nestarám a že je na všetko sama. Áno, hovorila mi to v čase, keď som riešil jednu zo základných otázok bytia, ktorá ale, ako určite tušíte, nesúvisela s hromadiacimi sa vecami, ale s niečím omnoho neodbytnejším, totiž s Vami. V jedno ráno som si napustil vaňu horúcou vodou až po okraj a keď som do nej ponoril ubolené telo väzniace rozpínajúceho sa ducha, začal som rozmýšľať nad samovraždou. Musím sa priznať, že to nebolo prvý raz. Raz som takto chodil celú noc nahý po izbe a rozmýšľal nad smrťou jedného umelca (samovraha). Chodil som nahý a tma ma halila komicky cnostne. Márne som vtedy hľadal zápalku, ktorou by som si pripálil cigaretu. Aj keď som teda potom vo vani nad samovraždou nerozmýšľal po prvý raz, predsa len ma to trochu vydesilo. Zrazu sa mi to zdal celkom zaujímavý – ak rovno nepoužijem slovíčko výhodný – spôsob, ako vybŕdnuť z celej tej zamotanej a bezútešnej situácie. Ešte väčšmi ma však vydesila myšlienka na to, že by ma žena mohla predbehnúť. Byť prvý znamenalo totiž v tomto prípade byť v práve, ocitnúť sa takpovediac vo výhodnej pozícii, zatiaľčo ten druhý automaticky prepadne výčitkám svedomia a zúfalstvu z toho, kam toho prvého dohnal. Odsúdi sa, oľutuje svoje dovtedajšie počínanie a zahanbí sa sám pred sebou aj pred svojím okolím, bude prinútený dať prvému zapravdu. Prvý by potom mohol síce dojatý akože namietať, že ani on nie je celkom bez viny, ale v tom mu zabráni vlastná smrť, a tak navždy zostane morálnym víťazom, úplným a nespochybniteľným. To, že som ešte aj dnes stále nažive, nesvedčí o ničom inom, ako o tom, čo som spomínal už v úvode. Nie som človek veľkých gest. Ale... nebolo to vždy tak. Ešte dnes vidím celkom jasne tú britvu prechádzajúcu po ženskom chrbte, otvárajúcu ranu ako zips. Pamätáte sa? Hneď potom som Vám telefonoval. Alebo nie? Alebo ste ma volali Vy? Bola jar, kvitli stromy a Vy ste práve v bielom župane raňajkovali na našom balkóne. Alebo ani to ste neboli vy? Blazniem? Vidím, ako spod jemného pradiva už trochu zvädnutej pokožky vystupuje priznaná bolesť. Trochu som sa vtedy čudoval, že je to ženské telo naplnené vzduchom, ale jeho výkrik pre mňa nemohol byť v žiadnom zmysle povelom, aj keď priznávam, že moja interpretácia vo vzťahu k nemu bude vždy len subjektívna, ale to mi predsa v žiadnom prípade nemohlo mať za zlé, pretože postavenie obete iný výklad nepripúšťal. Povedali ste mi vtedy, že pre vás nemôžem spraviť viac, ako to, že tam budem s vami. Keď som potom vyšiel na ulicu, okolo prechádzal autobus so zahraničnými turistami. Tváre mali nalepené na oknách, úsmevy mohli rovnako dobre vyjadrovať ľahostajnosť, ako zaujatie. Malým vetracím okienkom sa predieral sladký aromatizovaný hlas turistickej sprievodkyne, ktorý ešte dlho ostával visieť vo vzduchu a pomaly, pomaly sa rozpadal na kúsky, aby sa možno raz, niekde celkom inde, za celkom iných okolností a v inom čase skoncentroval do celkom inej výpovede. Zapchával som si nos a napodobňoval ten hlas pri našej spoločnej večeri v Rudolstadte. Pamätáte sa? Alebo som tam bol s niekým iným? „Tu vidíte slobodného občana slobodného štátu, tam slobodného študenta slobodného umenia, a tam zase slobodnú matku, ktorej pri nohách pobehuje poslušný slobodný pes...“ Občas je smutno. Občas ale stačí malý elektrizujúci dotyk. Ruka prirastená k pohlaviu, ústa prisaté k pružnej bradavke, dotyk naplňujúci zmysel zmyslom, súkromným vnemom, dobre utajená privlastnená privátna rozkoš, rozkoš verejná, hraná, rozkoš, ktorá je prostriedkom k inej väčšej či menšej rozkoši, náhradka, hierarchia rozkoší, hierarchia vnemov, hranice zvrátenosti. Nepotrebujem dotyky, žijem z pohľadov. Ale nebol som vždy taký. To len teraz rozmýšľam o žene, ktorá mi je stále záhadou, pretože nič neviem o Vašom skutočnom živote. Nikdy som Vás celkom nespoznal. Vašu nevraživosť, migrény, náhle výbuchy hlasného smiechu, hašterivosť, panovačnosť, povrchné priateľstvá s klebetnicami však poznám dokonale. Viem aj to, že občas telefonujete s deťmi svojej sestry. Čím sa ale zaoberáte v tajnom súkromí, v nekonečnej uzavretosti, do ktorej som svojou samotou nikdy nedovidel a ktorá Vás inšpiruje iba k vymýšľaniu čo najefektívnejších spôsobov zabíjania času? Navonok jediný reálny zmysel Vašej existencii dáva dobre platená práca v dobre zabehnutom podniku. Ale čo ak je všetko inak? Čo ak v momente, keď v mojej neprítomnosti zatvárate dvere nášho dvojizbového panelákového bytu, prebúdza sa vo Vás celkom iná bytosť? Možno ste kňažkou zakázanej sekty, možno prevádzkujete sex po telefóne, možno skrývate pod posteľou mumifikovanú mŕtvolu muža, ktorého ste kedysi tajne milovali a s ktorou dva razy do týždňa vykonávate tajné obrady, to všetko by mi bolo milšie ako… pochopte… všetko mohlo byť inak… lenže… spôsob, akým ma neustále mätiete, je príliš dokonalý, všetka tá nevraživosť, panovačnosť, hašterivosť, nekontrolované výbuchy smiechu a hnevu ma nútia, aby som bol stále v strehu, aby som dôkladne volil otázky, čas, chvíľu, keď Vás môžem osloviť. Lenže potom sa mi nedostáva síl ani priležitostí preskúmať Vás bližšie, nájsť vo Vašom správaní niečo, čo by poodhalilo závoj Vášho tajomstva. Hneď ako ste na mňa po tak dlhom čase od bolesti zavolali, začal som nad tým uvažovať. Nerobím to príliš často a aj to svedčí o Vašom výsadnom postavení v mojom vzťahu k pohlaviu, ktoré Vám bolo dané reprezentovať. Kedysi ma vyhnala a teraz ma chce sebe zase vrátiť – uvažoval som. Podaruje si ma ako malú pozornosť, zavesí si ma nad posteľ ako trofej, alebo aspoň do predsiene, nad dve vŕzgajúce slamené stoličky so slameným stolíkom, bude ma visiaceho zadúšať dymom z cigarety. A potom sa ma náhle spýta, či ju milujem. Budem sa brániť. Poviem... to je moc silno, madam... to je taký zvyk hovoriť... použiť práve toto slovo, ja vás mám rád, to pripúšťam, snívam o vás v našom vyhasnutom manželskom lôžku, to áno, lenže ja nemám v sebe tú neochvejnosť, s akou vy hodnotíte... s akou vy vyslovujete súdy, ja som plný neistoty, zúfalstva, a tak ku všetkému pristupujem. Nie som človek veľkých gest, hoci s jedným takým, s krikom a plačom, zlostným mávaním ručičkami som sa prihlásil na svet. Ste ako zem, ktorá neživí, ste ako zem, ktorá iba obdarováva. Po jednom z našich každodenných stretnutí som si do notesu poznamenal – alkoholička, navonok vznešených spôsobov, ktorá prišla zďaleka, z trestu, možno z úteku, z uschovania sa? Úzke, sotva viditeľné pery, vpadnuté oči, červená tvár s popraskanými žilkami, fialovými ružičkami na vystúpených lícach, dáva o sebe vedieť neprepočuteľným smiechom... Odvtedy si Vás pamätám, ako sa každé ráno pristavíte pred zrkadlom, popasiete sa, zodvihnete rúčku, trochu rozkročíte nohy, pohľadom sa pokĺžete zdola nahor. Pomaly dvíhate oči, na chvíľu nimi uviaznete vo vyholenom podpazuší a už sa štveráte po zdvihnutej rúčke uveličenej vo víťaznom panovačnom geste. Ozaj, ešte stále nosíte jemnú zlatú retiazku okolo pásu a strieborný prsteň na malíčku pravej nohy? Všimol som si ich už vtedy, keď som k vám prvýkrát pristúpil na dotyk, keď som sa nad vás naklonil so zatajeným dychom (len neónové svetlo dopadajúce cez okno z ulice ma obnažovalo komicky cnostne) a vy ste, hoci Váš vek už dávno nebol vekom nevinnosti, vybuchli smiechom. Tvrdili ste mi potom, že ste dovtedy nič také nevideli, pravda ak nepočítate to, keď ste kedysi dávno, cez prázdniny, tajne pozorovali s kamarátkami strýka Olivera opravujúceho motorku, ktorému z vojenských treniek vykúkalo veľké chlpaté vajce. Niekedy je smutno. Niekedy sa zabávam tým, že hľadám dôvody, ktoré sami osebe nebudú banálne a predsa odhalia nezmyselnosť tohoto stavu. Inak povedané, hľadám príčiny, ktoré smútok naplnia vznešenosťou. Nedávno som rozmýšľal nad tým, čo by som Vám povedal, keby ste sa ma opýtali, aký je najsmutnejší zapamätaný obraz môjho života. Asi by som Vám rozprával o starom sprievodcovi vo vlaku, ktorý chodí od kupé ku kupé, smutne hľadí cez okná a nevie si spomenúť, koho už kontroloval. Kedysi poznal každého pasažiera, kedysi vedel večer pred spaním podrobne opísať všetkých, ktorí sa za celý deň čo i len mihli vozňami. Kedysi áno, dnes nie. Dnes bezducho prechádza uličkami, dnes uroní komickú slzu, dnes náhle zabrzdí vlak v poli a beží poľom repky olejky lemujúcej trať, zakvitnutej sýtymi žltými kvetmi. Dnes mizne za horizontom a zanecháva v nej za sebou dlhý čierny smutný pás. Preto bude dnes vo vlaku, ktorý sa práve pohýna, o niečo smutnejšie ako inokedy. Ale videl som aj človeka, ktorý sa rozprával sám so sebou. Rozprával pomaly, rozvážne a sebaisto. Prstom si prechádzal po brade, zašiel až k uchu, pritlačil na bubienok, aby sa lepšie počul. Páčil sa sebe, bol sebou opojený. Ak je opojené, opojené sebou, napĺňa sa sebou po okraj, zahltí sa sebou a samo sebe privodí zo seba nevoľnosť. Svoju nevoľnosť dá potom opojené do súvislosti s inými, v prvom rade s tými, ktorí s ním jeho opojenie ním nezdieľajú. Obviní ich a dá im to patrične najavo. Samo o sebe opojené nič nevie, nemôže a nechce vedieť. Samo o sebe je opojené sebou ničím. Vidím Vás pred sebou a viem, že to, čo prežívate, nemá nič spoločné s tým, ako sa tvárite. Vidím Vaše falošné odhodlanie, vidím predstieranú rozhodnosť, s ktorou sa mi snažíte hľadieť do očí napriek neprehliadnuteľnej britve v mojich rukách. Neviem iba, či mi je váš strach viac smiešny alebo odporný. Možno nakoniec predsa len bude tým najsmutnejším zapamätateľným obrazom môjho života to, ako tu teraz ležíte spútaná, s priesvitnou lepiacou páskou cez ústa. Lenže my dvaja sme ako dva svety, ktoré na seba narážajú povrchom a dovnútra navzájom nikdy nepreniknú. Každý z nich obviňuje ten druhý, že mu tento stav vyhovuje. Skúste sa, prosím, aspoň na chvíľu premôcť a uvažovať o tom spolu so mno takto: v skutočnosti nie sme tým, čím sa javíme. Javíme sa totiž iba ako následok svojej bezradnosti. A ak chýba vôľa k uznaniu a pochopeniu toho druhého, znamená to, že sa v plnej miere a do krajnosti vybudil náš pud sebazáchovy. Všeobecný stav ohrozenia sa v jednotlivcoch rozmieňa na drobné, množí sa delením, reprodukuje sa v jednotlivcoch a znásobuje sa ich počtom, živí sa malými osobnými katastrofami. My dvaja sme mohli naplno prežívať jesenné prechádzky v horskom parku, mohli sme sa držať za ruky a plaviť sa výletnou loďou za nákupmi do historických miest. Mohli sme navštevovať kurzy plánovaného rodičovstva, ujať sa psa z útulku, mohli sme svojím nesmútkom miasť okolie. Vidíte. A namiesto toho iba rozšírite zoznam obetí. Hneď po tom, ako na mňa zavoláte a poviete, že pre vás nemôžem urobiť viac ako to, že tam budem s vami. Verte mi. Nedá sa… Láska je dielom nepriateľstva. Dnes ráno som si napustil plnú vaňu horúcej vody a rozmýšľal som o samovražde, mojej, ale paradoxne, zľakol som sa vašej. Rozmýšľal som nad tým, čo by sa stalo, keby ste ma predbehli. Verte mi, nenašiel som veľa spôsobov, ako tomu zabrániť. A hlavne, poznáte ma, ja nie som človek veľkých gest. Aj preto dnes umriete sama. Ak by som tento krok nepodnikol ja voči Vám, musel by som sa aj naďalej prizerať tomu, ako ho Vy podnikáte voči mne. Musím priznať, že ste v tomto smere omnoho obratnejšia, rafinovanejšia, dokážete konať s omnoho väčšou eleganciou a rafinovanosťou. Ja viem, drahá, že by bolo omnoho spravodlivejšie, možno aj štýlovejšie, keby som umrel spolu s tebou, ale pochop, ak by som umrel skôr, ako stihnem dať týmto textom definitívnu podobu, kto by mi porozumel? Až do konca svojej úbohej smrti by som si vravel – mohla to byť dobrá kniha... Autor je divadelný režisér