To, čo stvárajú, sa podobá na hanobenie mŕtvoly

Čo to máš v ruke? - V ruke mám knihu, držím ju. Je podlhovastá, má mäkký obal. Nechápem však, prečo sa pýtaš, čo mám v ruke, veď predsa vidíš, že v nej mám knihu. Alebo nevidíš? Tú knihu… Chápem však, že sa pýtaš kvôli čitateľovi; on predsa nemôže vidieť, čo držím v ruke, akože nemôže vidieť ani to, ako dnes vyzerám a kde to vlastne vysedávame… (Smiech.) Teraz sa určite budeš chcieť spýtať, zasa len kvôli čitateľovi, čo je toto za kniha, lebo veď vidíš, čo je zač. Ušetrím ti námahu. Kniha, ktorú som si na naše stretnutie priniesol, nie je najnovšia, je podlhovastá a je to zborník. Obal má mäkký, sú v nej všelijaké, úrovňou asi dosť rozmanité poviedky. Vlastne som ju nepriniesol kvôli nášmu stretnutiu, nechystám sa z nej citovať, nosím ju stále so sebou, a keď nemám v kaviarni spoločnosť, čítam si. Jej texty mi spôsobujú potešenie. Kniha sa volá Poviedka ´96 a vydal ju Koloman Kertész Bagala… A ktorá z poviedok ti spôsobuje najväčšie potešenie? - Jednoznačne Pokus o simuláciu od Michala Habaja. Ten chlapík je veľmi talentovaný. A vzdelaný, zručný, dôvtipný, kultivovaný. Čítal som všetky jeho knihy, škoda, že všetky boli básnické, nazdávam sa totiž, že ako prozaik by vedel čitateľa zaujať ešte väčšmi. Ale nejde o to, čo by mohlo a malo čitateľa zaujať. Prozaik Habaj je cenný zjav a ja ľutujem, že si nemôžem všetky jeho v rozličných periodikách publikované poviedky prečítať v jednom zväzku. Neviem, kto alebo čo za to môže: jeho pohodlnosť a nepochopenie vydavateľov? (Z podbránia susedného domu dolieha k nášmu stolu hluk zbíjačky.) Neviem, či z toho diktafónu niečo vyrozumiem, keď tu bude taký rámus… - Nevadí, primyslíš si. Ale späť k Habajovi… A pritom ten Michal Habaj je autor európskeho formátu, jeho texty bez hanby a výčitiek svedomia možno „vyvážať“ do zahraničia a prezentovať ich ako to najlepšie zo súčasnej slovenskej prózy. Škoda, že sa nevenuje výlučne písaniu prózy a škoda, že ho nepoznám osobne…(Hluk zbíjačky.) Môžem ťa s ním zoznámiť, ak veľmi po tom túžiš… - To naozaj nie je zlý nápad, ale neviem, čo by som mu pri našom prvom stretnutí povedal. Vlastne viem, čo by som mu povedal. Spýtal by som sa ho, prečo nepíše len romány a poviedky. (Smiech.) Keď už prišla reč na poviedky. Zúčastňuješ sa poviedkových súťaží? - Nie. Uvažujem vo veľkých plochách, a azda to je dôvod, prečo sa nedokážem zdisciplinovať na napísanie jednej krátkej poviedky. Niekoľkokrát som sa o to už pokúsil, no zakaždým sa z toho vyvŕbila novela. (Zbíjačka.) Tak som teda na poviedky rezignoval a zabýval som sa v pozícii novelistu a budúceho románopisca… Zdá sa, že veríš, že tvoje písanie by mohlo pre dejiny slovenského románu niečo znamenať… - Áno, verím. A verím, že tak ako jeden Michal, teda Hvorecký, aj ten druhý, čiže Habaj, pochopí, že aj jeho písanie by mohlo znamenať viac skôr pre slovenskú prózu než pre poéziu. U Hvoreckého najväčšmi obdivujem jeho premyslenosť, stratégiu, plán. Plán ako sa stať spisovateľom. Ambície, ktoré vyhrievajú jeho texty, sú správne: upútať a podľa možnosti preraziť aj do zahraničia. Nie každý spisovateľ má silu starať sa o svoju popularitu, ale ten, kto tú silu v sebe nájde, nech to robí. Hvorecký síce robí chyby, tu a tam ešte má medzery, no jeho úsilie je i tak obdivuhodné a hodnotné. Jeho posledné veci sa mi neveľmi pozdávajú, no jeho debut bol skutočne pôsobivý, bolo v ňom všetko: inteligentné vety, dobrý príbeh, napätie, nápady, alúzie, podkutosť. V Silnom pocite čistoty boli jednoducho „husté“ texty, čo už s takou istotou nemožno tvrdiť o Lovcoch a zberačoch či o Poslednom hite… Ostaňme ešte pri románe. Hovoril si, že sa nedokážeš zdisciplinovať natoľko, aby si svoje spisovateľské posolstvo vtesnal do krátkej poviedky. A nemáš pocit, že tento nedostatok disciplíny ešte nemusí automaticky znamenať, že sa musíš rozvravieť na veľkej ploche románu? Nebojíš sa, že sa ti text „rozriedi“ na malinovku? Ako sa brániš riziku utáranosti? - Utáraný je zakaždým niekto iný. Teraz napríklad ty. Ty vlastne nielen teraz. Nehovorím, že vždy, ale dosť často áno. Mne tvoje texty vôbec nie sú blízke. Ale nehnevám sa za to na teba. (Smiech.) Ale k tvojej otázke. Nemyslím si, že mi hrozí utáranosť. Strážim sa. Veľmi úzkostlivo dbám na to, aby som, aj keď nie v tomto rozhovore, aspoň vo svojich prózach nič nezopakoval dvakrát, ale ani trikrát… (Smiech.) Tak štyrikrát? - Ani štyrikrát. Slovom, dbám na to, aby som, ak sa to dá, lebo nie vždy to vyhovuje umeleckému zámeru, nič nezopakoval. Ani len v rovine lexiky, syntaxe či štylistiky, nehovoriac o filozofickom a psychologickom rozmere textu… (Údery kladivom.) Ale veď ty ani veľmi nepsychologizuješ, nefilozofuješ… aspoň v tej próze, ktorá ti prednedávnom vyšla. - Psychologické a filozofické múdrosti sú votkané do medziriadkového priestoru, do celkovej stratégie písania. Nepotrebujem všetko vyklápať ako Jilemnický či Bukowski. Nebudem sa pýtať na tvoje literárne vzory, vyznelo by to banálne… - A ktorý rozhovor dnes nevyznieva banálne? Netráp sa tým, môžem odpovedať. Moje vzory sú, sám sa tomu čudujem, spisovateľky. Sarrautová, Durasová, Woolfová, Plathová, Steinová, Carringtonová, Šikulová. Podobne som na tom aj s hudbou. Minule som si prezeral cédečka, čo sa mi za posledné roky doma nazbierali a prekvapený som musel konštatovať, že sa čoraz väčšmi spolieham na ženské interpretky. Björk, Laurie Andersonová, Sade, Anouk, Victor Lazlo, Siouxsie, Tanita Tikaramová, Grace Jonesová, Dido. A čo literárne kritičky, ktorých je dnes na Slovensku neúrekom? - Neúrekom? Skôr iba takmer neúrekom, nemyslíš? Slovenské literárne kritičky až tak nemilujem. U niektorých mi prekáža, že majú dosť anachronické, no najmä však nehorázne zjednodušené názory. Kričalo to aj z veľkého rozhovoru s jednou z nich, ktorý vyšiel v niektorom z nedávnych čísel Slova. Uvedomil som si, že ani mnohoročné vzdelávanie nedokáže v človeku prekryť to, čo na seba vnútorne navrstvil v čase dospievania. Ak si raz osvojíš školské, schematické, prednedávnom zdeformovaným marxizmom poznačené názory na umenie, vždy to bude z teba prerážať von, na povrch. Vždy si budeš myslieť, že grafomani sú tí ostatní, vždy ťa bude mátať predstava, že umenie sa každým dňom viac a viac bastardí a že nikto okrem teba nevie, ako treba chápať a písať literatúru správne, „ľudsky“, „hlbinne“, „pocitovo“, „odžito“. Nezabudni tieto slová, ktoré som ti sem vyenumeroval, dať potom, pri redakcii tohto rozhovoru, do úvodzoviek. Na úvodzovkách mi v ich prípade strašne záleží predovšetkým preto, lebo chcem zvýrazniť vyprázdnenosť tých slov. Ich anachronickosť a ohlušujúci pseudohumanizmus. A infantilné pseudoliterátstvo, ktoré z nich vyžaruje. Insitnosť, ktorú reprezentujú. Skrátka bez názorov istej slovenskej kritičky a niekedy aj poetky sa dokážem v pohode zaobísť. Som presvedčený, že v inej, oveľa exaktnejšej oblasti života by sa dotyčná osoba uplatnila lepšie, užitočnejšie, poctivejšie, bez nechutne moralizujúcich nánosov. Dobre, dobre, nenechaj sa unášať emóciami… - Už sa stalo… Ale počuj, ty ma napomínaš! Taký je v dnešnej žurnalistike úzus? Zaspal som dobu? (Samoľúby smiech.) Ozaj, zaspal si ju? - Nejakú určite. Každý človek prespí nejakú. Každý aspoň raz v živote zmešká vlak. Ide len o to, či to bol medzinárodný rýchlik alebo len osobák… Slovensko však na nejaký ten európsky vlak predsa len stihlo naskočiť… - To áno, nepochybne. Aj keď naozaj neviem, čo si mám o dnešnej Európe myslieť. Kam ten vlak Európy smeruje? Myslím si, že do opravovne, do depa. Ale depo susedí buď s vrakoviskom, alebo s dopravným múzeom. Slovensko sa dostalo do Únie, keď už je po všetkom. Keď už pomaly, a vlastne zo dňa na deň čoraz rýchlejšie začína byť po všetkom… Mizne všetko to, kvôli čomu sa Slovensko chcelo dostať do Únie. (Údery kladivom.) Tá úžasná liberálna, pestrá, mnohorozmerná, kultivovaná Európa, od ktorej nás totalitný režim „odtrhol“, dnes už prestáva jestvovať. Nepochybujem o tom, že EÚ je v rozklade. Byť jej súčasťou sa vypláca azda už len preto, aby nás nepohltilo niečo iné. Napríklad USA. Alebo Rusko. Alebo vlastná polobalkánska nemohúcnosť. Inak do Európy nepatríme, pretože do Európy už nepatrí ani súčasná Európa… Západ je v rozklade a nijaký vonkajší nepriateľ neexistuje. Ten rozklad sa šíri zo samého jadra. Nie je to nič neprirodzené, takto sa rozkladali všetky civilizácie. Po rozkvete úpadok, dá sa proti tomu niečo robiť? No nie je smiešne proti tomu protestovať? Nie je na smiech „záchranárske“ križiactvo našich kresťanských demokratov? Odpoviem si sám: nie, nie je. Naši kresťanstvom nasiaknutí politici sú nehorázne nevzdelaní, hrubí, militantní, no skrátka, správni križiaci. Oni sú tí praví hrobári Európy. Európa je mŕtva, poslednými klincami do jej truhly boli napríklad dve svetové vojny. To, čo po nich z hľadiska kultúry a dobrých mravov ostalo nažive, pochovali totalitné režimy a bezuzdná amerikanizácia. No a teraz sa títo naši kresťanskí hrobári tvária, že tu niečo zachraňujú, predstierajú, že Európa žije, je len chorá a kresťanstvo ju vylieči. Ak si aj podaktorí z nich priznajú, že Europe is dead, namýšľajú si, že ju môžu exhumovať a vzkriesiť. Lenže to, čo stvárajú sa skôr podobá na hanobenie mŕtvoly. (Nervózny smiech.) Nemálo sú z počínania niekoľkých „správnych“ kresťanských chlapov zhrozené predstaviteľky feminizmu. Čo si myslíš o konflikte kresťanstva a feminizmu? - Neviem, či takýto konflikt naozaj existuje, nezapodievam sa tým, predpokladajme však, že je reálny, pálčivý, neodkladný. Asi najväčšou výhradou feministiek voči kresťanstvu je to, že cirkvi konzervujú patriarchálne modely. Ujasnime si, že cirkev nie je kresťanstvo, kresťanstvo nie je mystika, mystika nie je náboženstvo a tak ďalej a podobne. Ježiš bol mystik, a to znamená, že bol nezmieriteľným odporcom akejkoľvek inštitúcie. Ježiš spával so ženami, s Máriou Magdolskou, ba aj so Salome, stačí si nalistovať Tomášovo evanjelium, a pokiaľ ho nebudeme chcieť interpretovať v rovine symbolov, ale doslovne, potom budeme musieť vziať na vedomie slová Salome, ktorá Ježiša spomína v súvislosti s tým, že ležal v jej posteli… Ježiš nikdy nestaval ženy na druhý, nižší stupienok, veď zachránil pobehlicu pred ukameňovaním. Bol teda prvým feministom. Ježiš nezaložil cirkev, nebol židom, nemal v úmysle reformovať židovské náboženstvo a nebol ani kresťanom. Patriarchálne myslenie mal v paži. (Zvuk zbíjačky.) Za to, čo z jeho učenia „vydestilovali“, vydeformovali cirkvi, naozaj nemôže. Je jasné, že dnešným kresťanom feminizmus nevonia. Mne nevoňajú kresťania, ale takisto sú mi proti srsti niektoré názory feministiek… Napríklad? - No, aby som bol úprimný, veľmi som neštudoval ich teórie, čítal som len pár feministických článkov v novinách a len na ich základe si formulujem nejaké chabučké názory. Zdá sa mi však, že feministky chcú ženy „oslobodiť“ od niečoho, pričom väčšina žien ani nesníva o nejakom oslobodení. To je predsa prípad opice, ktorá vytiahla z rieky rybu, lebo sa jej zdalo, že rybe sa bude na strome vodiť lepšie ako vo vode, kde nemá dostatok vzduchu. Tradičné rodinné modely, tradičné formy „mužského“ útlaku a násilia páchaného na ženách spôsobujú aj ženy tým svojím večným a nezničiteľným „snom“ o reprodukcii ľudského rodu, o sporiadanej rodine, o majetku. Pozri sa, ja som prešiel niekoľkými partnerskými vzťahmi. V jednom z nich som sa staval do úlohy živiteľa, čo ti mám povedať, môj vzťah to nezachránilo. V ďalšom som dal viac priestoru svojej partnerke, nakoniec som bol obvinený z pasivity a nezáujmu a aj tento vzťah sa rozpadol. Možno je chyba len vo mne, som extrémista a neviem nájsť rovnováhu medzi prísnosťou a toleranciou. Ale aj tak: ženy nevedia, čo vlastne chcú, čo majú očakávať a čo je vlastne reálne, realizovateľné. V tomto by mohla feministická osveta zohrať veľmi významnú úlohu. Ženám by sa mohlo vysvetliť, že tradičné modely omínajú aj mužov, ba možno predovšetkým ich, a že s mužmi sa žije neľahko preto, lebo nemajú dosť síl, aby boli samými sebou, pretože za každú cenu chcú vyhovieť ženám a z toho potom pochádzajú napätia a nedorozumenia. Z pohľadu niektorých feministiek sú odsúdeniahodní tí muži, ktorí priveľmi lipnú na tradične usporiadanej rodine, súčasne však nenávidia aj tých mužov, ktorí tradičnú rodinu – napríklad neverou – rozrušujú, rozkladajú. Naozaj neviem, ako feministkám vyhovieť, možno by bolo najlepšie, keby na tejto planéte muži vôbec nejestvovali, mne by to vôbec neprekážalo… Chcel by si byť ženou? - Nebránil by som sa tomu, i keď oveľa radšej by som nechcel byť vôbec. Tým nechcem povedať, že som pesimista a že som sa už začal pohrávať s možnosťou samovraždy. Chcel som vyjadriť len to, že bytie, ľudský údel, ale aj údel zvierat, rastlín a minerálov v prírode, je problém, ktorý sa rieši alebo nerieši práve prostredníctvom bytia. Bytie je ťažké a plné strastí, nech si nijaká žena či muž nemyslí, že druhé pohlavie to má ľahšie. Feministkami vyteoretizovaný ideálny muž ešte neprišiel na svet a nemyslím si, že sa ho, v priebehu tých málo desaťročí, ktoré tejto civilizácii ešte zostávajú, podarí „stvoriť“. Jednotlivec, ale aj davy, majú pred sebou oveľa závažnejšie problémy, než žabacie, mužsko-ženské „hašterenie“ o rodových a gramatických záležitostiach. Vo vesmíre proste pôsobia na seba dve základné energie, prítomné aj v človeku, v mužovi a žene, a s tým nemôžeme nič urobiť, pokiaľ sa nenaučíme niečo o vlastnostiach a kultivácii týchto energií. Bojovať za také alebo onaké práva z hľadiska vesmírnych procesov, je krátkozraké, je to plytvanie času a sily. Len povážme, že na svet sa aj tak pozeráme len cez otvor Platónovej jaskyne… Už nám nezvýšil priestor, aby sme si pohovorili o tvojej knihe… - Nevadí. Jozef Varnusz (1976) vyštudoval sociológiu. Pracoval ako skladník, nočný strážca, upratovač v upratovacej firme. V súčasnosti pôsobí ako asistent v relaxačnom centre. Debutoval v tomto roku románom Zátoka poškodenia.