Čo sme našli v antikvariáte
1. Knihy sa nebezpečne hromadia. Sú nečitateľné, lebo ich je priveľa. Sú ako vrcholy pohoria, na hociktorý môžeš vyjsť, namáhavo a so sústredením rozptyľujúcich sa síl, ale: nemôžeš vyjsť na všetky. Čím väčšia je knižnica, tým viac je kníh, ktoré neprečítaš. „Literatúra“ je rast nečítaného, nečitateľného. Čerstvá kniha je nádejná ako dievča. Azda vzruší, azda sa bude zjavovať v snoch aj vo výpočtoch. Má svätožiaru nádeje. Kniha v antikvariátoch nadobúda akúsi povážlivú, podozrivú vznešenosť. Ešte žije. Dokonca môže žiť intenzívne a významne. Ale azda už zomiera. Ako ľudia, aj knihy môžu zomierať dlho, nenápadne, vysychaním. Antikvárna vznešenosť môže byť mrzutosťou márnice. Antikvariáty sú ambivalentné miesta „literatúry“. Aj „literatúra“ je ambivalentná ako duša, jej hrozná, krásna, veselá, vytúžená aj neznesiteľná pamäť. „Našiel som novú knihu,“ jasá čitateľ, kniha vyšla v roku 1901. Čitateľ si ju kúpil v roku 1955 v antikvariáte. Uložil ju do knižnice a zabudol na ňu. V roku 2004 ju objavil: „našiel som novú knihu,“ Čítanie bude slávnosťou. Kniha žiari ako relikvia: ako apoštolov zub, svätcov vlas. Čitateľ je starý, kam sa podeje kniha po jeho smrti? Čitateľ sa bojí o knihy ako o nezaopatrené deti. 2. Pisateľ je mocný. Píše, ako generál usmerňuje vojsko. Dostojevskij prikázal Smerďakovovi zomrieť. Tolstoj poslal milej panej Kareninovej do cesty Vronského. Pisateľ môže veľa. Napísané sa nezmeniteľne usadí a príjme telesnosť knihy. Čo je Faust? Kôpka popísaného papiera. Faust je horľavý. Vo vode sa rozmočí na drevitú kašu. Kniha je bezmocná. Ak ju spálite, zhorí. Na pôjde sa našla hromada kníh. Práchnivejú, obrastajú ju pavučiny, leží na nich šedivý prach, čudne páchnu. Čie sú? Boli pánove Jakubove, ale pán Jakub pred rokom zomrel. Sú ničie. „Čo s nimi?“ „Treba ich vyhodiť.“ Bezmocnosť kníh je hrozná ako bezmocnosť minulosti. Knihy možno zohaviť, zneužiť, zneuctiť, falšovať, zosmiešniť. Neústi bezmocnosť kníh do vášho súcitu? Nie sú knihy napokon žobráci? Neprosia o malú almužnu života? 3. „Skúsim ju predať antikvariátu,“ hovorím si, keď sa zbavujem knihy. Akoby som vyháňal psíka, milovaného psíka, do uličnej tmy. „Už ťa nepotrebujem“. Možno „nepotrebovať“, čo sme ľúbili, čo nás ľúbilo? Antikvariát knihu našťastie kúpil. Dostal som peniaze ako Judáš tridsať strieborných. Keď sa s knihou lúčim, akoby z nej vychádzal nežný plač. V antikvariáte „moju“ knihu zložia medzi osirelé, bezmenné zväzky popísaného papiera, bude medzi nimi bezmenná, osirelá, splynie s ich kolektívnym nevedomím, s ich práchnivejúcou túžbou. Prečo som sa „zbavil“ knihy? Prečo nie inej? Kniha je (aj) kus hmoty. Starnutie je nielen starnutie duše a tela, ale aj starnutie „príslušenstva“. Rôznorodé hmoty okolo mňa ťažejú, hromadia sa, zbytočnejú. Haraburdie v kútoch zavadzia ako tukový nános v cieve. Prekonávať nostalgiu MUSÍM: aby som uchoval zvyšky mladosti. Tamto sú moje polstoročné študentské poznámky: „vyhodiť,“ rozhodujem sa: bezcitne, lebo mladosť je bezcitná. A hentam je stará učebnica: „vyhodiť.“ Som ako revolučný súd, MUSÍM: aby som sa nestratil v pamiatkach a v spomienkach. 4. Ale antikvariát je zdroj: ako nafta z Texasu vyteká z neho silný pocit života. „Pocit života“ potrebujeme, lebo ozvláštňuje, robí zmysluplným „život“. Príklad. V päťdesiatych rokoch pražské antikvariáty uchovávali veľa Hamsunových kníh. Hamsun bol štandardný autor pražských antikvariátov. Medik zo slovenského malomesta dychtil po intenzívnych a hlbokých „pocitoch života“. Hamsun je intenzívny a hlboký producent. Medik potreboval Hamsunove knihy, ako protilátka potrebuje antigén. Potuloval sa po antikvariátoch a hľadal Hamsunove knihy. Privlastňoval si hamsunovský „pocit života“. Používal ho ako obranu pred rôznorodými hrozbami: ako chronicky pôsobivý protijed. „Hlad,“ „Mystériá,“ ošarpané, žltnúce zväzočky sú ako hviezdy, ktoré MUSIA byť na oblohe. Sú (aj) svedkami (ešte trvajúcej) mladosti. Starý človek, kedysi medik, vie v sebe nájsť nadšenie chlapca z nálezu šalátového zväzočku na zaprášenej polici malého milovaného antikvariátu. „Ecce homo.“ Starne sa, ale NIE CELKOM. Silný pocit života z Nietzscheho šalátového zväzočku ma ešte aj teraz omladzuje. Našťastie som ho našiel. Čo bude s ním, keď tu už nebudem? Radosť a hrôza sa miešajú. Autor je psychiater
