Rekonštruovanie tela

Dve autorky, ktorých mená nie sú, dosiaľ, veľmi frekventované na slovenskej výtvarnej scéne Marianna Mlynárčiková a Nóra Ružičková – prezentujú v galérii Médium pri Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave svoj spoločný výstavný projekt s názvom SOMEONE IN BETWEEN (1.7. – 31.7. 2004).
Počet zobrazení: 983
18-m.jpg

Dve autorky, ktorých mená nie sú, dosiaľ, veľmi frekventované na slovenskej výtvarnej scéne Marianna Mlynárčiková a Nóra Ružičková – prezentujú v galérii Médium pri Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave svoj spoločný výstavný projekt s názvom SOMEONE IN BETWEEN (1.7. – 31.7. 2004). Výtvarníčky inštalovali v miestnostiach galérie súbor textových animácií. Niektoré z neozvučených „animovaných filmov“ sú premietané do polozatemnených priestorov cez objektív video-projektorov, iné sú divákovi sprostredkované cez TV-monitory, alebo monitory počítačov. Každá z prác / inštalácií, ja som ich narátala šesť, má v pomerne členitej galérii vyhradené svoje „zákutie“. Každú z nich možno vnímať aj ako samostatnú jednotku, dôležité však, podľa môjho názoru, je, že pri vnímaní každej z nich je, aspoň periférne, prítomná aj každá ďalšia. Táto simultánna prítomnosť nie je dôležitá ani tak z dôvodu vzájomného (zviac)násobenia významových rovín, ako skôr z toho dôvodu, že vytvára prostredie, v ktorom je divák (neočakávane) konfrontovaný so svojou telesnosťou. Ponorné prostredie... Už vo dverách, hneď pri vstupe do galérie, je na diváka nastražená textová pasca, jeho telo sa na moment chtiac-nechtiac stáva projekčným plátnom, na ktoré je premietaná séria viet (prepis akéhosi dialógu), ktorá layoutom a jednosmerným pohybom evokuje filmové titulky, svojím nemechanickým dynamizmom – nerovnomerným zrýchľovaním a spomaľovaním však akoby vo väčšej miere mimetizoval dotýkanie a hladenie. Z diváka sa teda hneď po vstupe stáva:„Someone in between“, ten kto nielen označuje, ale kto je súčasne aj označovaný, kto číta a kto je čítaný (resp. písaný). Ak potom divák urobí pár krokov doprava, ocitne sa zoči-voči sérii neosobných príkazov, ktoré sa mu hrnú v ústrety z veľkej televíznej obrazovky – protirečia si – prelínajú sa – tlmia sa – rušia sa navzájom a znovu sa obnovujú vo pôvodnej inštruujúcej jasnosti: POZERAŤ! NEČÍTAŤ! alebo: NEPOZERAŤ! ČÍTAŤ!, alebo ešte aj: ČÍTAŤ NEPOZERAŤ a: NEČÍTAŤ! POZERAŤ. A divák sa naozaj najskôr nepozerá, potom číta, potom nečíta a len sa pozerá. Vlastne nie! Divákovi sa to neosobne deje, divákovi sa to pred očami tak animuje, tak prelína, tak preklápa, tak mu to hojdavo a dráždivo masíruje sietnicu. Ako mechanická hračka, pomocou ktorej sme nenáročným a bezbolestným spôsobom (postupne – ani si nevšimneme) uvedení do stavu „in between“. Do „hraničného stavu“. Ďalšia inštalácia pozostáva zo šiestich do horizontálnej línie v pravidelných rozostupoch zoradených monitorov počítačov. Zo štruktúr prelínajúcich sa, prebleskujúcich a mihotajúcich sa textov vytvorili autorky imitácie rôznych druhov televíznych zrnení – divák je tu teda konfrontovaný s „obrazovým šumom“, ktorý sa na neho ústretovo zrní hneď zo šiestich zdrojov. Zrnenie, resp. šumenie, ktoré okupuje TV-obrazovku, značí zvyčajne (aj pre neveľmi skúseného diváka) neprítomnosť plnohodnotného a konzumovateľného televízneho obrazu. Klasický televízny divák sa „takou vatou“ rozhodne odmietne napchávať. Klasický divák ladí ďalej, pokým sa na jeho obrazovke nevyjasní. Klasický televízny divák spokojne zakotví v / na ktoromsi bezpečnom kanáli. Zrnenie a šum, to je čosi, čo nájdeme niekde v mútnych vodách onoho „in between“ – medzi dvomi frekvenciami, na ktorých ktosi čosi vysiela. Neprítomnosť jasného a zreteľného signálu – neprítomnosť obrazového signálu, značí v prípade tejto inštalácie prítomnosť textu, resp. textov, ktoré sa na obrazovkách nepokojne hmýria, prebleskujú, prelínajú, preblikávajú, mimetizujúc tak na obrazovke zrnenie a na sietnici mravenčenie. Autorky prostredníctvom charakteristického vizuálu a dynamiky zrnenia inscenujú chvenie pojmovej hranice medzi textom a obrazom, medzi čítaním a pozeraním, medzi čítaním a písaním – ironizujúc tak, ako sa domnievame, diskurzívny pohyb – zhusťujúc jeho hysterický pohyb históriou myslenia do stroboskopickej skratky. Výtvarníčky použili – prisvojili si texty z viacerých renomovanejších aj menej renomovaných zdrojov. Na každej obrazovke sa mixujú vždy minimálne dva zdroje, ktoré sa svojským spôsobom prepisujú, „prezrňujú“. Takýmto prekrytím vzniká na obrazovke nový autorský subjekt: akýsi „Someone in between“ – hoci presnejšie by bolo hádam povedať, že nový autorský subjekt vzniká „zmiešaním“ (syntézou) až na sietnici a v mysli diváka, ktorý vynaloží určitú námahu – v tomto prípade nielen duševnú, ale aj telesnú a pokúsi sa tvárou-tvár nepokojnej štruktúre – prostredníctvom očnej gymnastiky vymôcť si svoj diel čitateľského pôžitku. Ak hovoríme o renomovanejších a menej renomovaných zdrojoch, opierame sa pritom o sprievodný text komisárky výstavy Petry Hanákovej. Na obrazovke zrní taký Jacques Derrida alebo Sigmund Freud s rovnakou intenzitou a brilantným jasom a rovnako anonymne ako Autor / ka návodu na zhotovenie vkusného svetríka s džersejovým vzorom, alebo Autor / ka receptu na chutný slivkový kompót. Zrnenie si (tuším) nepotrpí na hierarchizácii. Alebo? Divák by musel byť vskutku náruživým čitateľom náročnej spisby, aby odhalil, že to čo sa tu tak neznesiteľne a fascinujúco splieta s inštrukciami, podľa ktorých môžeme (usilovne a bez intelektuálnych zábran): bielou priadzou ihlicami č.3,5 vypletať veľký vzor s jeleňom, sú riadky zo slovenského prekladu Gramatológie. Napr.: „neznesiteľná a fascinujúca je práve táto blízkosť spletajúca obraz s vecou, grafiu s fóniou…“ alebo: „Jestvujú veci, odlesky a obrazy, nekonečné odkazovanie jedného na druhé, ale už žiaden zdroj.“ Pohnime sa však o kúsok ďalej. V ďalšej miestnosti nájdeme inštaláciu, ktorá pozostáva z dvoch oproti sebe vo výške očí postavených televíznych obrazoviek, z jednej z nich k divákovi prudkým zväčšením z čiernej plochy „prilietavajú“ na modro vysvietené otázky, z druhej v rovnakom rytme výzvy. Táto práca je azda menej konceptuálne „zaťažená“, než predošlá – tvorí voči nej dôležitý protipól. Vety, svojím obsahom často silne emocionálne zafarbené, apelatívne a dramatické, boli zbavené prepisom konkrétneho intonačného rytmu a melódie a ukolísané do monotónneho hypnotického rytmu rozsvecujúceho sa a zhasínajúceho textového materiálu. Kontrast osobného a neosobného (tepla a chladu) a nemožnosť pevného uchopenia približujúcich sa a prirýchlo sa rozplývajúcich viet, z ktorých mnohé som už určite kdesi počula..., z ktorých niektoré som už určite niekedy vyslovila... Táto práca inscenuje, ako sa mi vidí, ten základný rozpor a frustráciu, ktoré vznikajú, keď sa pokúšame vyjadrovať osobné a jedinečné, to čo zažívame a cítime na vlastnej koži, prostredníctvom toho neosobného, nami nestvoreného systému abstraktných diferencií, akým je bezpochyby jazyk (tak znie poučka!). Veta prilieta odkiaľsi z neznáma, akoby smerovala priamo k nám, lenže hneď mizne, aby sa vzápätí zjavila na jej mieste ďalšia: nevieme kto a za akých okolností ju vyslovil: je to len neosobný pohyb viet, mechanizmus, ktorý beží hladko aj bez našej účasti. Posledná práca, pri ktorej sa zastavíme vo svojej textovej zložke, priamo tematizuje vzťah telesnosti a jazyka. Autorky si prisvojili text: inštrukcie k prvej pomoci staršieho dáta (ako prezrádza z dnešného hľadiska už trochu archaický jazyk), ktoré skombinovali s výňatkami z Wittgensteinových Filozofických skúmaní, pertraktujúcich spôsoby používania rozličných slovných zvratov. Kombinácia textu, ktorý ponúka stručný popis telesných príznakov pri tej ktorej nehode a návod ako čo možno najúčinnejšie konať v krízovej situácii skombinovali autorky s textami filozofa, v ktorých ten svoju skúmavú pozornosť venuje téme bolesti a tela, prípadne s takými fragmentmi, ktoré komentujú slovo, alebo zvrat použitý v inštrukcii k prvej pomoci. Vzniklo tak zvláštne napätie medzi požiadavkou konať rýchlo a účinne v prípade núdze artikulovanou v texte o prvej pomoci, čo sa odrazilo aj v maximálnej stručnosti textového materiálu, a medzi filozofickým skúmaním, ktoré svoje uvažovanie o rozličných spôsoboch použitia dovádza vo svojich enumeráciách až ad absurdum. V predchádzajúcich riadkoch sme sa pokúsili prejsť výstavou, ktorej hlavným materiálom je text vytvorený a sprostredkovaný digitálnym i analógovým médiom a, možno, trochu neočakávane, pokúsili sme sa v našom textovom priestore rekonštruovať (fragmentarizované) telo – diváka – vnímateľa – čitateľa. Autorka je pedagogička na ZUŠ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984