Odmietnutie TEJTO ústavy
Keď pred časom britský premiér náhle zmenil politický kurz a vyhlásil, že v Británii sa bude konať referendum o európskej ústave, pýtal som sa jedného labouristu, či sa Blair nebojí politickej porážky. Dosť vážne predsa hrozí, že Briti európsku ústavnú zmluvu odmietnu. Môj známy odpovedal: „Nie. Počíta s tým, že ju niekto odmietne už predtým.“ Začína sa črtať možnosť, že to budú Francúzi. Či už sa to niekomu páči, alebo nie, Francúzsko zohráva v európskom integračnom procese jednu z centrálnych úloh. Počas jeho polstoročnej histórie stálo zväčša na čele tohto pohybu. V tejto súvislosti nie je dôležité pátrať po motívoch „eurooptimizmu“, ktorým sa vyznačuje francúzsky politický mainstream. Stačí konštatovanie, že bez francúzskej prítomnosti neprebehla žiadna významnejšia iniciatíva vo vývoji EÚ a, napriek určitému poklesu vplyvu Paríža, pravdepodobne sa to nezmení ani po rozšírení Únie na 25 (a viac) členov. Francúzsko hralo dôležitú úlohu aj pri formulovaní európskej ústavnej zmluvy. Ruka predsedu Konventu, Valéryho Giscarda d´Estainga, sa výrazne podpísala na konečnej podobe dokumentu. Francúzsko sa, spolu s niektorými inými krajinami (Belgicko, Nemecko...) počas Medzivládnej konferencie zasadzovalo za čo najväčšie zachovanie pôvodného textu zmluvy dohodnutého Konventom. Napriek tomu, keď sa Chirac nakoniec podvolil tlaku a minulý mesiac oficiálne oznámil, že v jeho krajine sa bude konať referendum o prijatí európskej ústavnej zmluvy, nedá sa počítať s tým, že všeľudové hlasovanie bude len formalitou. Je to úplne triviálny politický fakt – Francúzsko nie je homogénnym hráčom (rovnako ako akýkoľvek iný štát), jeho spoločnosť sa skladá zo skupín s rozdielnymi a často protichodnými záujmami, v politike pôsobia strany s odlišnými programami. V tejto súvislosti je však dôležité, že postupne silnie tábor tých, čo by v referende európsku ústavu zamietli. Vnútorné pohyby Tábor podporovateľov ústavy je ešte stále o niečo (aspoň nominálne) silnejší. „Za“ sú liberáli, Chiracova UMP, ako aj opoziční Zelení. „Proti“ vystupuje radikálna ľavica na jednej a suverenisti spolu s extrémnou pravicou na druhej strane politického spektra. Otáznym ostáva postoj opozičnej Socialistickej strany (PS). Oficiálne stanovisko hovorí, že strana zaujme k ústavnej zmluve jednotný postoj po vnútornej diskusii, ktorá zhodnotí finálny text, výsledok Medzivládnej konferencie. Konečné znenie európskej ústavnej zmluvy máme na stole už takmer dva mesiace. V tábore francúzskych socialistov prebieha diskusia, zdá sa však, že silnie skôr skupina odporcov súčasnej verzie zmluvy. Prvým otvoreným znakom je oficiálny postoj mládežníckej organizácie Socialistickej strany, MJS (Hnutie mladých socialistov). Jeho názov hovorí sám za seba: „Za sociálnu a federálnu Európu: Proti TEJTO ústave.“ Dôvody možno zhrnúť do jednej vety: Text ústavnej zmluvy nezodpovedá ambicióznym cieľom, ktoré by si mala klásť Európska únia fungujúca v prospech svojich občanov, preto ho treba odmietnuť a žiadať nové rokovania. Možné následky Analýzu postoja si nechajme na neskôr. Teraz si všimnime, čo môže táto iniciatíva znamenať pre ratifikačný proces. Spoločenský vplyv MJS vo Francúzsku je prinajlepšom značne obmedzený. Jeho hlas vo francúzskej PS je však už silnejší, navyše postoj spoločný s postojom MJS má aj časť samotnej strany. Treba si tiež uvedomiť, v akej situácii sa francúzski socialisti nachádzajú – majú za sebou dve ťažké porážky, snahu o obnovu strany a dve víťazstvá, ktorým prisudzujú (chcú prisudzovať) veľký symbolický význam. Rok 2002 bol skutočne zlý. V prezidentských voľbách nepostúpil kandidát PS ani do druhého kola a socialisti museli hlasovať za Chiraca, len aby zablokovali Le Pena. To bol ťažký psychický úder. Nasledovali parlamentné voľby. Nedokázali využiť „pravicový šok“, a tak opäť zvíťazili pravicové strany a vytvorili vládnu koalíciu. Socialisti sa dva roky spamätávali a pokúšali vrátiť na stratené pozície. Mnohé analýzy porážok hovorili, že príčinu treba hľadať v nedostatočnom rozdiele medzi ľavicovou a pravicovou politikou – socialisti boli potrestaní za „príklon doprava“. Potom prišiel pozitívny šok roku 2004. Predchádzala mu vlna protestov proti pravicovým „reformám“ Chiracovej vlády. Socialisti dokázali čiastočne obnoviť v ľuďoch vieru, že sú dôveryhodnou politickou alternatívou. V komunálnych voľbách skórovali najväčším víťazstvom v histórii, keď obsadili viac ako 90 percent regiónov. Rovnako výnimočne dobrý výsledok dosiahli aj v európskych voľbách (po prepade nemeckej SPD a britských labouristov sa stali dokonca najsilnejšou národnou skupinou v rámci Strany európskych socialistov). To, prirodzene, posilnilo hlasy žiadajúce ambicióznejšie ľavicovú politiku, jasnejšie vymedzenie sa voči pravici. V prípade európskej ústavy – ktorá je „dieťaťom francúzskej pravice“ – to znamená, že ju socialisti musia odmietnuť ako nedostatočne ľavicovú. O konečnom postoji PS sa rozhodne v priebehu niekoľkých mesiacov vo vnútrostraníckom referende. Ak v ňom povie PS „nie“, začne kampaň za odmietnutie ústavy v celonárodnom hlasovaní. A ak bude Chirac jeho výsledok rešpektovať, môže to znamenať, že Francúzi prispejú podstatnou mierou ku krachu európskeho ústavného projektu. Odvolávajúc sa na ústrednú úlohu Francúzska v európskej politike totiž treba konštatovať, že francúzske „non“ by malo omnoho vážnejšie dôsledky ako prípadné britské „no“. Takmer určite by znamenalo neúspech celého procesu. Do úvahy treba brať ešte jednu skutočnosť. Francúzski socialisti, ako už bolo povedané, sú po posledných eurovoľbách najsilnejšou skupinou v Strane európskych socialistov (SES). Ak zmenia svoj postoj, posunie to rovnováhu v celom politickou tábore. SES bola doteraz jednoznačne za prijatie a ratifikáciu ústavy, no výsledkom týchto zmien môže byť minimálne vnútorná nejednotnosť. Občan predovšetkým Vráťme sa k dôvodom, na ktorých základe MJS ústavnú zmluvu odmieta. Ide v zásade o dôveryhodnú kritiku z ľavicových pozícií. Berme ako východisko skutočnosť, že chceme budovať Európsku úniu, ktorá by bola schopná efektívne presadzovať záujmy občanov. Odmietnime tiež neoliberálnu tézu, že najlepším receptom na spoločenské problémy je voľný trh. Vychádzajúc z toho, občania EÚ potrebujú efektívnu vládu, reprezentatívnu voči ich požiadavkám a schopnú napĺňať ich. Mnohé zo súčasných problémov vytváraných v globalizujúcom sa svete však už nemožno riešiť na úrovni národného štátu. Omnoho efektívnejšie je robiť to na celoeurópskej úrovni. No zároveň sú potrebné prehľadné štruktúry vlády, aby reprezentatívnosť a efektivitu bolo možné kontrolovať. Európska únia sa tak musí premeniť na federatívny útvar. Zabudnite na reči o strate národnej suverenity – dôležitý je občan, a ten tak získa ďalšie efektívne nástroje na presadzovanie svojich záujmov. Vonkajšie a vnútorné výzvy, ktorým Únia musí čeliť, si však vyžadujú aj rozvinutie jej politického a sociálneho rozmeru. Efektívny boj s nezamestnanosťou si nemožno predstaviť bez koordinácie hospodárskych a sociálnych politík. Európa nedokáže dať správnu odpoveď na problémy globálnej chudoby, šírenie chorôb ako AIDS, environmentálne hrozby či terorizmus bez integrovaného postupu. Potrebuje spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Na budúce efektívne fungovanie v prospech občanov teda nestačí, aby bola EÚ ekonomickým celkom neisto sa potácajúcim v rámci zóny voľného obchodu medzi národnými štátmi a posilnenou spoluprácou v obmedzenom počte oblastí. Musí sa stať federatívnym celkom s rozvinutým sociálnym rozmerom, schopným konať jednotne na globálnej scéne nielen pri presadzovaní záujmov európskeho biznisu na rokovaniach Svetovej obchodnej organizácie, ale aj pri posilňovaní OSN, globálnej ochrany ľudských práv či životného prostredia alebo pri zabezpečovaní rozvoja Tretieho sveta. „Principiálna kritika“ Je pravda, že z toho pohľadu sa ústavný projekt vo svojej súčasnej podobe javí nedostatočný. Zásadným problémom je spôsob, akým možno text ústavy meniť – vyžaduje si jednomyseľný súhlas všetkých členských krajín tak, ako to bolo pri jej prijímaní. To, prirodzene, výrazne obmedzuje ďalšie možnosti modifikácie ústavnej zmluvy želaným smerom (k sociálnej a federálnej Európe). Zásada jednomyseľnosti je ďalej zachovaná aj v takých kľúčových oblastiach, ako je zahraničná a obranná politika, sociálne otázky, dane či európsky rozpočet. To je ďalším výrazným obmedzením akcieschopnosti Únie. Tretia časť zmluvy sa zaoberá politikami. Jej sociálny a environmentálny rozmer je však nedostatočný. Aj spoločná zahraničná a bezpečnostná politika má ďaleko od ambicióznosti. Hoci Európska únia opakovane vyhlasuje, že chce pôsobiť ako alternatíva unilaterálnej a silovej politiky USA, sama si na to dáva málo priestoru. Na jedenej strane sa s touto politikou spája potvrdzovaním dôležitosti spolupráce v rámci NATO, zároveň, a to je omnoho väčší problém, spoločnú obrannú a bezpečnostnú politiku v ústave omnoho viac charakterizujú veľké slová než konkrétne návrhy a záväzky. Ani inštitucionálna štruktúra EÚ nezískala transparentnosť a demokratickosť, ktorú by potrebovala. To všetko je pravda, lenže... Realistická politika si nevystačí s kritikou, potrebuje alternatívu. Ak teda odmietneme súčasnú podobu ústavnej zmluvy (a tvrdíme, že Únia ústavu potrebuje), jediným logickým záverom je požiadavka začať nové rokovania. Čo by však priniesli? Nech by bol ich mechanizmus dohodnutý akokoľvek, je nerealistické očakávať, že by boli vlády ochotné vzdať sa posledného slova v celom procese. Určite by nebolo možné dosiahnuť viac ako nový Konvent s následnou Medzivládnou konferenciou. A s najväčšou pravdepodobnosťou ani to – nebadať politickú vôľu prejsť opäť celým zložitým procesom. A tak, pokiaľ ide o prvú výhradu, nič by sa nezmenilo k lepšiemu – prijatie novej ústavy by si vyžadovalo fakticky rovnakú jednomyseľnosť, akou je podmieňované jej pozmenenie po prijatí. Pri súčasnom zložení vlád členských krajín EÚ (a vo výhľade do budúcnosti) sa ani pri nových rokovaniach nedá počítať s lepším výsledkom, než aký dnes máme na stole. To súčasne znamená, že do oblasti rozhodovania kvalifikovanou väčšinou by nebolo možné presunúť ďalšie oblasti, že na konci by sme nedostali silnejší sociálny rozmer Únie, samostatnejšiu zahraničnú a bezpečnostnú politiku Únie či prehľadnejšiu a demokratickejšou inštitucionálnu štruktúru. Skôr naopak. Žiadna rezignácia Európska ústava nespĺňa kritériá „ľavicového projektu“. Je však výsledkom reálneho rozloženia síl v Únii. V niektorých prípadoch nemali socialisti na presadzovanie sociálnej a federálnej Európy dosť silné postavenie, inokedy zas socialisti sociálnu a federálnu Európu nepresadzovali. Prijatie európskej ústavy (hoci s výhradami) však nie je rezignáciou pred tvrdou realitou. Ústava je formou, ktorej obsah dáva skutočná politika sledovaná silami pri kormidle moci – v členských krajinách i v európskych inštitúciách. Aj pri súčasnej podobe európskej ústavnej zmluvy existuje priestor na budovanie sociálnej a federálnej Európy (hoci možno nie tak rýchlo, ako by sme si želali). Musí tu však byť politická vôľa – a tú až príliš často nemajú ani európski ľavicoví politici. Odmietnutie tejto ústavnej zmluvy by navyše znamenalo aj stratu tých niekoľkých pozitív, ktoré prináša – posilnenie úlohy Európskeho parlamentu, vytvorenie niektorých prvkov priamej demokracie (petičné právo), Chartu základných práv... Pri pohľade na stav súčasnej politickej scény v rozšírenej Európskej únii mám pocit, že takéto straty si nemôžeme dovoliť.
