Ruský rok 1914
Očarenie technikou, ktoré sa prejavilo už na začiatku 20. storočia, predpovedal na konci 19. Jules Verne. Svojho času ho obdivovali za to, že predvídal väčšinu vynálezov, ktoré charakterizovali 20. storočie. V centre pozornosti spisovateľa však boli vynálezy, ktoré mali ľuďom uľahčiť a zmeniť život. Iba akosi mimochodom opisuje moderné zbrane, ktoré boli rovnako produktom tej istej civilizácie. Zneužili ich len osamotení šialenci, ktorí boli rýchlo zneškodnení... Táto odvrátená stránka technickej civilizácie sa pripomenula v lete 1914. Nielen radoví vojaci, ale aj ich velitelia, až po tých najvyšších, sa domnievali, že vojna bude krátka, že na jeseň sa skončí veľkým víťazstvom. Čoskoro však došlo k dezilúzii, moderná technika zbavila vojnu všetkej falošnej romantiky. Navyše to bola neľútostná skúška odolnosti nielen ľudí, nielen techniky, ale celého sociálneho organizmu krajiny. Najťažším úderom sa preto stala vojna pre Rusko, ktoré ešte (napríklad na rozdiel od Japonska) nedokázalo uskutočniť také reformy, ktoré by ho transformovali na úroveň 20. storočia. Ruské vojenské plány Už sme svojho času písali o tom, že vojenská sila Ruska bola konfrontovaná s modernou dobou vo vojne s Japonskom v rokoch 1904 – 1905, ktorú cárska armáda a režim prehrali. V čase, keď sa najmä Nemecko, ale aj iné vtedajšie mocnosti snažili modernizovať svoje armády a vyzbrojiť ich čo najúčinnejšími zbraňami, ruský generál Suchomlinov, ktorý bol ministrom vojny, hlásal zásadu, že „guľka je hlúpa, ale bodák je ozajstný junák“. Vďaka tejto zásade, ktorej autorom bol generalissimus Suvorov, v 18. storočí ruské vojská vyhrávali nad Turkami. V ruskom generálnom štábe boli dôstojníci, ktorí z prehratej vojny s Japonskom dokázali vyvodiť poučenie a žiadali modernizáciu armády. Nakoniec sa podarilo presadiť plán modernizácie a posilnenia armády, no jej prestavba sa mala zavŕšiť v roku 1917. Francúzski spojenci hodnotili vojenské schopnosti ruskej generality mimoriadne nízko, vážili si však radového ruského vojaka, jeho odvahu, disciplínu, ale aj skromnosť. Francúzi za najkrikľavejšie považovali, že dôstojnícke hodnosti sa získavali vďaka šľachtickému pôvodu a službe na cárskom dvore; vzdelanie a schopnosti mali v tomto smere mimoriadne nízky význam. Pôvodným autorom ruského operačného plánu bol generál Palycin, náčelník generálneho štábu v rokoch 1905 – 1908. Podľa jeho plánu mala ruská armáda zaujať voči Nemecku na začiatku vojny defenzívne postavenie. Ruské sily mali najprv udrieť proti rakúsko-uhorskej armáde. Pretože však rátal s náhlym nemeckým útokom, pri meste Vilna mali byť ako strategická záloha sústredené štyri armádne zbory. Po Palycinovom odchode minister Suchomlinov obmedzil právomoci náčelníka generálneho štábu a rozkázal značnú časť ruských síl odvolať do vnútrozemia. Až do roku 1914 Suchomlinov vymenil päť náčelníkov ruského generálneho štábu. Niektorí z nich nemali ani len tušenia o ruských operačných plánoch. V platnosti ostal ruský plán z roku 1910. Proti nemeckej 8. armáde mal bojovať tzv. Severozápadný front pod velením generála Žilinského, ktorý bol známy svojou tvrdosťou, neústupnosťou, ale zároveň totálnou neschopnosťou. Front tvorili dve armády. Prvej velil generál Rennenkampf, druhej zasa generál Samsonov. Nemci dobre poznali ruský operačný plán, vedeli, že jedna z armád má zaútočiť na sever a druhá na juh od Mazurských jazier. Prvé boje 16. augusta sa armáda generála Rennenkampfa začala sústreďovať na rusko-nemeckej hranici medzi Litvou a Východným Pruskom. Generál ešte stále nemal dostatok vojakov, ktorí prichádzali iba postupne. Ťažké delá uviazli niekde na železnici. Veľké problémy boli s kozákmi, ktorí boli divokí a neukáznení a podľa generála nič nevedeli o tom, čo je to moderná vojna. Rennenkampf s armádou, ktorá ho vlastne iba doháňala, prekročil 17. augusta 1914 hranice Východného Pruska. Rusi postupovali v šírke 70 km a medzi postupujúcimi jednotkami boli veľké medzery. Už pri bojoch v blízkosti hraníc sa ukázalo, ako Rusom chýbajú ťažké delá. Rusi stratili v prvý deň bojov 7 000 vojakov, Nemci 1 500. Nemecký generál von Prittwitz vedel o slabinách ruskej armády, najmä o nedostatku delostrelectva, no nečakal, že horšie vyzbrojení Rusi dokážu tak húževnato bojovať. Rozhodol sa pre taktický ústup. Rennenkampf považoval nemecký ústup za svoje víťazstvo, ale von Prittwitz nechal pri mestečku Gumbinnen zbor generála von Francoisa. Pri Gumbinenne potom prebehla ťažká, ale krátka bitka. Rusi tu stratili okolo 7 000 mužov, no ich obeť zachránila pravé krídlo Rennenkampfových vojsk. Rozhodujúcu úlohu však mala informácia o postupe armády generála Samsonova. Nemecké vojská smerovali tam, kde sa mali neskôr stretnúť s touto armádou. Generál Prittwitz čakal, čo urobí Rennekampf, ktorý však spravil čosi nečakané, čo malo ďalekosiahle dôsledky. Dal rozkaz, aby jeho vojská pochodovali smerom, kde sa nenachádzal nepriateľ. Štáb veliteľa frontu Žilinského čakal na správy od Rennenkampfa. Telegraf bol dlhý čas hluchý. Až po viacerých hodinách čakania priniesol telegrafista správu o ohromujúcom Rennenkampfovom víťazstve. Žilinskij hneď poslal Samsonovovi rozkaz, aby urýchlil postup, kým sa Nemci nespamätajú. Cársky generál však nevedel to, čo skôr vedeli vojaci. Ako už naznačuje priezvisko, generál Rennenkampf bol nemeckého pôvodu. Dôveru cárskeho dvora si nezískal ani láskou k Rusku, ani vojenskými schopnosťami, ale trestnými výpravami počas revolúcie v roku 1905. Svoje vojenské zásluhy preto zveličoval, aby dokázal, že je aj vojak, nielen kat. Nemci považovali za nebezpečné skutočné víťazstvá Samsonovovej armády. Nemecký generálny štáb nemohol poslať žiadne významnejšie posily. Rozhodol sa vymeniť veliteľov. Odteraz mal veliť generál Hindenburg a jeho pobočníkom sa mal stať generálmajor Ludendorff. Títo dvaja generáli sa mali zapísať do dejín Nemecka hlbšie, ako to mohli vtedy tušiť. Arogancia generála Žilinského Už sme spomínali negatívne charakterové vlastnosti generála Žilinského; bol príliš hrubý, sebavedomý, panovačný a chýbal mu takt. Tento typ veliteľov býva pre armádu pohromou. Žilinskij bol hlavnou príčinou neskoršej Samsonovovej katastrofy. Vnútil Samsonovovi bezvýznamnú úlohu vykonávateľa jeho rozkazov. Nútil ho, aby jeho armáda postupovala čo najviac na západ, bez ohľadu na hroziace riziká. Samsonov sa však dopustil osudovej chyby. Aj jeho štáb mal prerušené telegrafické spojenie s väčšinou jednotiek. Dal preto príkaz, aby sa jeho direktívy poslali bezdrôtovým telegrafom. Nedal ich zašifrovať – v ruskej armáde neboli so šifrovaním dostatočné skúsenosti a hrozilo, že rozkazy budú skomolené. V nemeckom štábe boli spravodajskí dôstojníci, ktorí ovládali ruský jazyk, a tak text Samsonovovho rozkazu dostal zakrátko na svoj stôl aj Hindenburg. Ďalšie Žilinovského rozkazy viedli k tomu, že Samsonov musel svoje vojská rozdeliť. Kým generál Artamonov obsadil mestečko Soldau, generáli Klujev a Martos nemali pri postupe krytý chrbát. Artamonov však okolo mestečka nedal urobiť prieskum, a tak nikto z ruských veliteľov ani len netušil o chystanom nemeckom útoku. 27. augusta 1914 Hindenburg rozkázal zaútočiť. Artamonov najprv Samsonovovi oznámil, že v Soldau „stojí ako skala“. Lenže neskôr prišli správy, že musel z neho ustúpiť. Samsonov však nevedel, že pravé krídlo jeho armády je porazené a že Nemci začínajú jeho armádu obkľučovať. V obkľúčení 28. augusta zaútočili Nemci pri dedine Waplitz. Ráno bola hmla a nedokázali sa zorientovať. Keď sa hmla rozptýlila, ruské delá na vŕškoch pri dedine začali paľbu. Toto bolo jediné miesto, kde Rusi víťazili. Zhodou okolností niekoľko kilometrov odtiaľ bolo bojisko, kde päť storočí predtým poľské a litovské vojská porazili nemeckých križiakov (bitka pri Grunwalde). Vtedy Samsonov opúšťal Neidenburg. Zaujímavým spôsobom znemožnil, aby dostával rozkazy Žilinského. Telegrafnú stanicu poslal do Janova, mestečka na ruskom území. Žilinskému odkázal, že sa obával, aby nepadla do rúk Nemcom. Keď sa pri ústupe pozrel na mapu, bolo jasné, že mu hrozí obkľúčenie. Zachrániť ho mohlo iba spojene s jednotkami generála Martosa. Ruské jednotky by potom ustúpili do Janova, kde by sa reorganizovali, aby neskôr podnikli nový útok. Samsonov však nevedel, že nemecké jednotky pod velením von Francoisa obsadili cestu do Janova. Samsonovovi sa podarilo dostať sa do Nadrau ku generálovi Martosovi, ktorý ho však privítal slovami: „Vaše blahorodie, ďalší postup na sever je vylúčený. Všetky naše jednotky sa musia obrátiť smerom na západ, kde sa teraz tvrdo bojuje. Naše zálohy sú vyčerpané do posledného muža.“ Ranný úspech pri Waplitze síce posilnil Martosovu sebadôveru, ale nevedel, čo ďalej. Samsonov dal jednotkám rozkaz na všeobecný ústup. Znamenalo to vlastne koniec 2. ruskej armády. Každý vojak sa teraz musel postarať sám o seba. 29. augusta sa Samsonov rozhodol, že so skupinou vojakov sa prebije cez front k Rusom, v opačnom prípade ho Nemci nesmú dostať živého. Neskôr sa tejto skupinke stratil. Jeho vojenský sluha Kupčik ho šiel hľadať. Keď ho našiel, Samsonov mu dal príkaz, aby okamžite odišiel. Onedlho celá skupina počula osamotený výstrel. Samsonovovo telo našli Nemci a pochovali. Jeho manželka si neskôr cez Medzinárodný červený kríž zariadila, aby mohla ísť hľadať jeho telo. Našla ho a identifikovala podľa zlatého medailónika a cárskeho kordu. Previezla ho do Ruka a pochovala v rodinnej hrobke. V noci z 30. na 31. augusta generál Žilinskij čakal na správy od Samsonova. Okolo polnoci dostal telegram: „Po piatich denných bojoch v oblasti Neidenburg-Hohenstein-Bischofsburg bola veľká časť 2. armády zničená. Jej vrchný veliteľ spáchal samovraždu. Zvyšky ruskej armády sú na úteku k ruským hraniciam.“ Po správe o víťaznej bitke nemecká tlač jasala. Mená Hindenburg a Ludendorff sa ako vzory germánskych hrdinov nesmierne ospevovali. Asi to bol Ludendorffov nápad – nazvať túto bitku podľa Tannenbergu. Mal to byť historický revanš za porážku križiakov v roku 1410 v bitke, ktorej sa, mimochodom, zúčastnil aj český hajtman Ján Žižka z Trocnova. Vinníci porážky Za túto katastrofálnu porážku nieslo vinu predovšetkým ruské velenie. Dalo rozkaz na boj, keď ešte neboli sústredené dostatočné sily a chýbali moderné zbrane. Do boja s nemeckou 8. armádou sa ruské velenie pustilo bez primerane pripraveného operačného plánu. Samsonovova armáda musela kráčať peši z miesta sústredenia na ruskom území, čo ju krajne vyčerpalo. Navyše v oblasti, kam smerovala, bola hustá železničná sieť, a tak Nemci mohli rýchlo presúvať jednotky do ohrozených úsekov. Kým Nemci venovali prieskumu nepriateľských línií mimoriadnu pozornosť, Rusi to zanedbávali. Nemeckí letci prinášali do štábu perfektné informácie, zatiaľ čo niekoľkým ruským lietadlám chýbal benzín. Zlyhalo aj spojenie. Rusi doplatili na to, že rozkazy posielali rádiotelegrafom v otvorenej reči. Problémom bolo aj zásobovanie. Už sme spomínali chýbajúce ťažké delá, no nebol zabezpečený ani dostatočný prísun streliva. Vojaci spotrebovali svoje „železné zásoby“ potravín ešte počas pochodu k hraniciam. Tieto nedostatky vyvažovala do istej miery odvaha ruských vojakov. Hoci Rusko začalo bojovať s nepripravenou armádou a s nepostačujúcimi silami, sprvu dosiahlo prekvapujúce úspechy. Lenže bolo tu neschopné velenie a zo zázemia neprichádzalo dosť potravín, munície a zbraní. Toto všetko doslova súviselo s prehnitosťou cárskeho režimu. Neúspechy Francúzska na začiatku vojny dokázali zmobilizovať národ natoľko, že zastavil nepriateľa. V Rusku to dopadlo tak, že minister Suchomlinov Žilinského poveril ešte ďalšou operáciou vo Východnom Prusku. 4. septembra 1914 sa začala bitka u Mazurských jazier. Aj tu Rusi utrpeli porážku a museli sa stiahnuť k hraniciam. Ruskí vojaci si z porážky pri Tannenbergu vyvodili poučenie, že nemôžu veriť svojim neschopným veliteľom. Armáda postupne prestávala byť oporou cárskeho režimu a bolo čoraz jasnejšie, že problémy Ruska sa dali vyriešiť iba revolučnou cestou.
