KOMIKS
Nie je komiks ako komiks...(problémy s pojmami) Keď sa povie komiks, myslí sa zväčša sled obrázkov s dialógovými bublinami a v zásade je to i cesta správnym smerom, len je fajn si uvedomiť, že v prípade hlbšieho záujmu o tento umelecký druh si so slovenčinou nevystačíme. Komiks totiž nemusí byť len comics, ale môže byť aj comix, comic book, comic strip či skrátene, žoviálne, insidersky strip, comic journal, graphic novel, a keďže kultúrna globalizácia si nevyberá, treba rátať i s pojmami manga či hentai. Možno je takéto slovíčkarenie len zbytočná maniera, rád však verím tomu, že má zmysel, pretože uľahčuje komunikáciu. Trebárs preto, že comix je undergroundový prípadne pornografický komiks, comic book je ucelené súborné vydanie komiksového príbehu, ktoré inak vychádza na pokračovanie v samostatných zošitoch, comic strip / strip je smiešny pásik známy z tlače, krátka anekdota s výraznou pointou – domov Garfielda, Peanut´s, Calvina & Hobbsa, Red Meata a napríklad i nášho, blahej pamäti, Jožinka, comic journal je komiksový časopis, v ktorom vychádza na pokračovanie viac príbehov s rôznymi hrdinami a graphic novel je grafický román. Manga sa zvykne hovoriť japonskému komiksu a hentai je japonský nielen komiks s pornografickým obsahom. Nuž hej, a čo s tým? Nič a všetko, veď keď už sa o komikse máme baviť, nech aspoň vieme, čo všetko sa za tým slovkom skrýva. Komiksová gramotnosť, jazyk komiksu Čítať komiksy nie je len tak, treba sa aj dívať, naraz, a vzápätí poskladať význam. Niekoho komiksy práve preto, že sa vnímajú „inak“, rušia. Nie sú literatúrou, nie sú výtvarným umením, nie sú filmom. Od svojho diváka / čitateľa chcú čosi, čo sa zvykne nazývať komiksová gramotnosť. Schopnosť odčítať zo sledu obrázkov s textovými bublinami význam. Funguje v nich priama reč, polopriama reč, funguje v nich vnútorný monológ postavy i ďalšie mikrokompozičné prostriedky, ale to, že bubliny a slová v nich vnímame práve takto (ako priamu reč, polopriamu, monológ atď.) nie je dosiahnuté jazykom literatúry, ani výtvarného umenia, ani filmu, ale jazykom komiksu. Práve preto, aby sme v komikse spoznali, kto hovorí, a či to hovorí nahlas, alebo si to len myslí, majú komiksové bubliny svoj tvar a orámovanie. Sú jednou zo zložiek jazyka vlastného len a len komiksu. Ak ho neovládame, ťažko komiksu porozumieme. Keďže sa komiksový jazyk učí intuitívne, stačí prinútiť sa prečítať si zopár strán a obrázky s textovými bublinami sa zlejú do kompaktného tvaru. Vo vedomí sa objaví význam. Výhodou komiksu je, že jeho jednotlivé zložky sú statické fragmenty, výrezy zobrazovaného nasledujúce po sebe vo viac-menej logickom slede a až nakoniec, v kontextoch minulého a budúceho, sa stávajú dynamickými. Táto statická základňa umožňuje sústredenie sa na detail. Každý divák / čitateľ komiksu si môže určiť svoje tempo príbehu bez toho, že by samotný príbeh stratil dynamický efekt. Preto sa môžeme zamerať na grimasu, odev, gesto, prostredie a objaviť tak nový rozmer komiksu – hĺbku. Tá je často priestorom pre intertextuálne zakotvenie vo vedomí recipienta. Ktorýkoľvek detail môže, ale i nemusí odkazovať aj na niečo iné ako na nasledujúci obrázok. Komiks dokáže podobne ako trikový film v rámci deja sprostredkovať také detaily, ktoré sa v skutočnosti nedajú staticky vizualizovať. Môžete vidieť letiaci šíp, náboj, heverom drtenú čelusť a podobne. A začujete zvuk. Splash!!!!! Vruummmm! Ratatata!!!, rozumiete jazyku komiksu. Komiks ako paralelný umelecký druh Paralelný k literatúre, divadlu, filmu, hudbe, výtvarnému umeniu. Synkretický, samozrejme, veď v sebe snúbi slovo, obraz a zvuk, a zároveň autonómny, pretože disponuje vlastnými výrazovými prostriedkami, jazykom i poetikou. Ale je to naozaj tak, môžeme dnes komiks považovať za umelecký druh? Ak áno, prečo, odkedy a čo s tým? Umberto Eco v šesťdesiatych rokoch minulého storočia napísal: „Nejlepším důkazem toho, že komiks není ničím jiným než průmyslovým produktem určeným pro konzum, je skutečnost, že i když si nějaký geniální autor vymyslí postavu, zanedlouho jej v práci nahradí tým a jeho genialita se stane zástupnou a z jeho invence vznikne dílenský produkt.“ (Umberto Eco: Skeptikové a těšitelé. Praha: Svoboda 1995, s. 289). Platí také čosi ešte aj dnes, štyridsať rokov potom, ako Eco Skeptikov a tešiteľov napísal? Nie, veď dnes vládne komiksovému umenia práve autorský komiks a odvážim sa tvrdiť, že to celkom neplatilo ani vtedy, lebo počiatky zreteľného konštituovania komiksu ako umeleckého druhu nájdeme práve v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Toto konštituovanie súvisí so vznikom komiksového časopisu (comic journal) MAD a so vznikom čohosi, čo nazývame komiksový underground (comix). MAD vychádzajúci od roku 1952 vznikol ako autotematický, prevažne komiksový časopis, ktorý sa na svojich stránkach začal programovo venovať ironickej reflexii najvypuklejších komiksových fenoménov. Do komiksu priniesol paródiu, otvoril priestor pre satiru a hádam po prvýkrát zhodil komiksové nadbytosti z piedestálu, aby ich vystavil vlastnému nemilosrdne demýtizujúcemu pokrivenému obrazu. Superman sa zmenil na Superdupermana, Mickey Mouse na Mickey Rodenta, Dick Tracy na Ticka Dracyho a podobne. Práve nadhľad, irónia a priam koncepčná snaha MADu zbaviť komiksové postavy ich majestátnej sterility otvorili priestor pre komiks, ktorému nechýba hĺbka, prípadne ďalšia, menej zjavná významová rovina implicitne v ňom obsiahnutá. Komiksový underground (comix) zašiel ešte ďalej a v snahe vyrovnať sa s „Comics Code Authority“ (akýmsi inštitucionalizovaným komiksovým kódexom strážiacim morálnu, nezávadnosť a politickú korektnosť komiksov) začal od začiatku šesťdesiatych rokov priam programovo zápasiť o výpovednú úroveň komiksu spracovávaním hraničných kontroverzných tém, Vietnamskou vojnou a rasizmom počnúc, homosexualitou a psychedéliou pokračujúc a zoofíliou končiac. Vlastne nekončiac, lebo témou comixu sa mohlo stať čokoľvek, bez ohľadu na pravidlá určované „Comics Code Authority“. Comix našiel svojho kmotra v postave komiksového autora Roberta Crumba a hlásnu trúbu v podobe ním vydávaného časopisu Zap (1967). Hlavnými hrdinami komiksov sa začali stávať postavy ako Fritz the Cat – sexuálne nadmieru aktívny kocúr zamestnávajúci svoje libido uspokojovaním kohokoľvek naprieč živočíšnymi druhmi, Mr. Natural - agresívny starček nie nepodobný Bohu otcu, či Whiteman, „archetyp“ dobrého, sporiadaného, rasistického amerického občana plného politicky korektných predsudkov. Hlavný prínos comixu však nikdy nespočíval v jeho zjavnej kontroverznosti, skôr naopak. Oná kontroverznosť sa totiž stala prostriedkom pre vyjadrenie čohosi spoločensky závažnejšieho. Comix objavil pre komiks výrazové trópy a figúry a naučil komiksových autorov, ako ich využiť tak, aby komiksy už neboli len prvoplánovým sledom jednoduchých dejových klišé. Iste, komiks v jednej zo svojich významových rovín stále zostáva nositeľom čistej neambicióznej zábavy, ale už dávno sa neobmedzuje len na ňu. Za kľúčové z tohto hľadiska môžeme označiť roky 1986 – 87, keď vyšli tri zásadné diela toho, čo dnes považujeme za komiksové umenie. Batman the Dark Knight Return Franka Millera (česky Návrat temného rytíře, CREW), Watchmen Alana Moora a Davea Gibonsa (česky Strážci, pripravuje CREW a BB/art) a Maus I. a II. Arta Spiegelmana (česky Maus I. a II., Torst). Možno nie sú vrcholmi komiksového umenia, ale určite symbolizujú zmenu, ktorou komiks za roky svojho vývoja prešiel. Návrat temného rytiera preto, že dosiaľ nevídaným spôsobom demýtizoval jedného z najslávnejších komiksových superhrdinov – Batmana – a urobil z neho trosku zmietanú v existenciálnych krízach, Strážci preto, že sa šokujúco pohrali so žánrovým klišé o superhrdinských týmoch a vsadil ich k nám, do reality a Maus preto, že je to komiks o holocauste, v ktorom vystupujú personifikované zvieratá, ocenený Pulitzerovou cenou. Mausovi sa nadôvažok podarilo prebúrať hranice komiksového getta, v bezpečí ktorého sa autori a fanúšikovia komiksov mohli vzájomne potľapkávať po pleciach, akí sú „dobrí“, bez konfrontácie so svetom tam vonku. Tieto komiksy akoby zahájili komiksovú renesanciu, obdobie, počas ktorého začali vznikať diela s nezameniteľným autorským rukopisom, autonómne výpovede o hocičom, prevracajúce vžité klišé o komikse ako jednoduchej hlúpej zábave. Za pomyselný vrchol tohto obdobia, trvajúceho mimochodom dodnes, môžeme považovať knihy komiksov Scotta McClouda Understanding Comics z roku 1993 a Reinventing Comics z roku 2000, ktoré povýšili jazyk komiksu na úroveň, v ktorej je už schopný svojej vlastnej estetickej a teoretickej reflexie. Obe tieto publikácie sú serióznou komiksovou teóriou, spracovanou vo forme komiksu a obe sú i výbornými komiksami. McCloud v nich využil jazyk komiksu na to, aby zdanlivo celkom tautologicky analyzoval jazyk komiksu. Understanding comics nie náhodou nesie podtitul The Invisible Art. McCloud v ňom totiž ponúka vlastný koncepčný pohľad na komiks, definuje ho, skúma jeho jazyk, históriu, výrazové možnosti atď. a celkom spontánne tak poukazuje na fakt, že komiks je jedným z najprogresívnejších umeleckých druhov súčasnosti. Nemenej pozoruhodná, hoci už nie taká prevratná je i Reinventing Comics, v ktorej sa McCloud rovnakou formou venuje analýze fungovania komiksového „priemyslu“ a možnostiam, ktoré komiksu otvára využitie počítača a internetu, ako v procese tvorby, tak i v recepcii. V kontextoch vnímania komiksu ako umeleckého druhu je zaujímavé, že spomenuté problémy sa týkajú zväčša anglo-amerického komiksu. Európsky komiks nikdy nemal ambície vyrovnávať sa s tým, že je v istých kruhoch vnímaný ako poklesnutá forma zábavy. Sebavedomie európskych komiksových umelcov takéto potvrdenia „zvonka“ nepotrebuje. Jedno je isté, ak dnes hovoríme o komikse ako o umení, môžeme sa oprieť o ťažiskové diela tohto umeleckého druhu a prostredníctvo ich interpretácie aj „umelecký“ status potvrdiť. Mnohé z týchto diel sa objavili v českých prekladoch – Maus Arta Spiegelmana, Z pekla Alana Moora a Brucea Campbella, komiksy z prostredia Sin City, Návrat temného rytíře a 300 Franka Millera, Pan Ovocňák Nicholasa DeCrécyho, Zázraky Kurta Busieka a Alexa Rossa, Pixy Maxa Andersona, Padoucnice Davida B., Vrana Jamesa O´Barra, Sandman Neila Gaimana atď., naposledy asi Jimmy Corrigan, nejchytřejší kluk na světe Chrisa Warea – na ďalšie sa čaká. Stačí si vybrať a začítať / zadívať sa. Komiks je toho hoden. Autor je vedecký pracovník na ULUK FF UKF v Nitre
