Hudobný Molotovov koktejl
Slovné spojenie „angažované umenie“ má v našich zemepisných šírkach akúsi zvláštnu príchuť. Veľa ľudí sa k nemu stavia s odporom; samozvaní teoretici umenia (najmä z pravej strany politického spektra) sa mu vysmievajú, tvrdiac, že takýto pojem nemá žiadny skutočný obsah. Vraj, ak umenie, tak nie angažované. A už sypú z rukáva nie práve šťastné príklady tzv. angažovaného či skôr „preangažovaného“ umenia z obdobia pred novembrom `89. Nechajme však pravicových intelektuálov rozjímať o vlastnej erudícii. Pozrime sa na praktický príklad toho, že angažované umenie sa dá robiť tak, aby zostávalo umením, no zároveň nestrácalo politický obsah. Práve takýto kúsok sa totiž podaril britskej skupine Chumbawamba na ich zatiaľ poslednom albume Un. V súčasnosti osemčlenná kapela je už svojou tendenčnosťou (a našli sme ďalšie „aromatické slovo“!) dobre známa. Takmer celá tvorba členov skupiny je výrazom ich presvedčenia, v ktorom dôležitú úlohu zohrávajú mená ako Bakunin či Kropotkin. Áno, Chumbawamba sú anarchisti, a vôbec sa za to nehanbia. Naopak – od prvej až po poslednú skladbu nového albumu cítiť ich ľavicovú orientáciu. V žiadnom prípade však nejde o prvoplánové agitky. A práve v tom spočíva rafinovanosť všetkých piesní. Un totiž servíruje politiku veľmi príjemným, premysleným spôsobom. Pokiaľ dobre nerozumiete po anglicky, alebo si neprečítate texty, nebudete mať z angažovanosti albumu vôbec nič. Skladby sa totiž nehrajú na underground. Práve naopak. Spomínaný politický obsah je vtesnaný do veľmi príjemnej, chcelo by sa povedať popovej formy. Tá sa miestami blíži ku ska, reggae, britskému krčmovému folku, španielskej ľudovej hudbe, objavuje sa v nej dokonca i sláčikové kvarteto, no vždy zostáva prístupná. Ani s textami a ich angažovanosťou to nie je také jednoduché. Politický obsah, to nemusia byť len priamočiare výzvy či revolučné heslá. Chumbawamba ich umne nahrádza satirou alebo sarkastickým posmeškom – podľa toho, o akú tému ide. A tak na albume nájdeme skladbu, ktorá ospevuje zábavnú a originálnu formu protestu – hádzanie šľahačkových tort do známych tvárí korporatívneho biznisu či agresívnej politiky (Just Desserts) – ale i pieseň, ktorá pripomína skutočné dôvody masakru na americkej strednej škole v Columbine (We Don’t Want To Sing Along). Niektoré texty rozosmejú (obzvlášť v kombinácii s vtieravou melódiou), iné skôr rozrušia, no v oboch prípadoch nútia zamyslieť sa. V prvom prípade zväčša ide o ironický, ba až uštipačný humor, v ktorom cítiť silný odpor kapely k meštiactvu (napríklad v refréne „When fine society sits down to dine, remember that someone is pissing in the wine“ – voľne preložiteľné ako: „Keď vyššia spoločnosť večerať začína, pamätaj, že im niekto ciká do vína“) či k ikonám pravicovej politiky, konkrétne k Margaret Thatcherovej. Skupina si vybrala pomerne čerstvé inšpirácie, takže album je veľmi súčasný. Výborným príkladom je skladba On eBay, ktorá sa už objavila i v hitparádach slovenských rádií. Chumbawamba je zrejme jedinou mainstreamovou kapelou (ak ju tak možno nazvať), ktorá zareagovala na rabovanie múzeí v Bagdade, ako i na očakávanie amerických archeológov, že sa cenné artefakty onedlho objavia v aukciách na internete. Invenčný text s niekoľkými odkazmi na iné témy je podfarbený hudbou, ktorá nápadne pripomína melódie z druhého albumu Manu Chao. Skladba by sa ľahko mohla zapáčiť i ktorémukoľvek slovenskému priaznivcovi Busha juniora, teda ak by dotyčný fanúšik nevedel po anglicky. Na druhej strane, i človek, ktorý vyslovene neznáša world music či čokoľvek podobné, no má aspoň trochu blízko k politickej orientácii Chumbawamby, určite ocení kvalitu textu. Podobných skladieb je na albume ešte jedenásť, všetky zaujímavé a chytľavé. Rozpätie tém je veľmi široké – od výsmechu prefabrikovaného popu (The Wizard of Menlo Park), cez kritiku manipulujúcich masmédií a tajných služieb (Everything You Know Is Wrong), až po reakciu na atentát na sochu Margaret Thatcherovej, pri ktorom chúďa železná, či skôr mramorová Lady prišla o hlavu (a v skladbe I Did It For Alfie jej to podľa Chumbawamby oveľa viac pristane). Z každej piesne cítiť úprimné presvedčenie ôsmich ľudí, ktorých zaujíma nielen vlastný osud. Toto presvedčenie však nikdy neprerastá do patetickosti, skupina si zachováva svoj osobitý humor i nadhľad, a tak som zvedavý, ktorý zo slovenských „expertov na popkultúru“ by svojskú angažovanosť albumu Un kritizoval. Boj proti humoru je často ťažší než boj proti argumentom. Rozhodne vždy vyznie trápnejšie. Veľmi sympatické je grafické vyhotovenie albumu. Booklet obsahuje okrem všetkých textov aj krátke vysvetľujúce poznámky ku každej skladbe. Vďaka nim sa dá objaviť skutočný význam niektorých skladieb, keďže nemusí byť na prvé počutie jasný – predovšetkým slovenskému poslucháčovi. A tak sa dozvedáme, čo povedal na margo plienenia kultúrneho dedičstva Iraku taký Donald Rumsfeld, o koľko miliárd dolárov zatiaľ prišla Kuba v dôsledku amerického embarga, či kde získať recept na upečenie vlastnej šľahačkovej torty na atentát na niektorého z obľúbených slovenských ministrov. Jediné, čo sa dá bookletu vytknúť, je malá chybička – v jednej z poznámok sa píše, že akýsi Michajlovič Molotov (v skutočnosti Vjačeslav Michajlovič Molotov) bol „fínsky politik“. Ostatné texty sú však bezchybné a už len kvôli nim sa album oplatí. Nespoliehajte sa však na to, že vám ho kamarát (-ka) napáli. CD je chránené proti kopírovaniu a nedá sa ani prehrávať v počítači. Na anarchistov dosť zvláštne počínanie, však? Skupina sa tak podľa vlastného vysvetlenia rozhodla preto, lebo rozširovanie napálenej hudby ohrozuje ich vlastné živobytie. Myslím si však, že ani v tomto ohľade im nemožno nič vyčítať, keďže na vlastnej internetovej stránke často dávajú k dispozícii pomerne veľa hudby, napríklad niektoré záznamy z koncertov. Chumbawamba teda prináša nový, zaujímavý album, ktorý odzrkadľuje súčasnosť a o niekoľko rokov bude celkom určite vyvolávať mnoho asociácií a spomienok. Keďže akýkoľvek náznak angažovanosti je dnes v populárnej hudbe veľmi ojedinelý, Un by za tých šesťsto, sedemsto korún stál, aj keby texty sprevádzala hudobná produkcia Senzusu. Ani za hudobné aranžmány sa však Chumbawamba – rovnako ako pri predchádzajúcich albumoch – nemusí hanbiť. Pri všetkej nápaditosti v podstate nevybočuje z hraníc pop-music, takže je to skutočne album pre každého. Podobné pokusy „pribaliť“ k prístupnej hudbe angažovaný text majú v Británii dlhú tradíciu. Jej moderná história sa začína kdesi pri The Clash (s ktorými – najmä s prihliadnutím na ich album London Calling z roku 1979 – má veľa spoločného i Chumbawamba), pokračuje kapelami ako Gang of Four či New Model Army, prípadne pesničkárom Billy Braggom a končí sa (zatiaľ) albumom Un. Je zvláštne, že mnohé kapely, ktoré si dávajú záležať na tom, aby ich každý škatuľkoval ako underground (samozrejme, v rámci pomyselnej kategorizácie na MTV), majú zväčša celkom „prázdne“ albumy. Ich texty mohli vzniknúť rovnako včera, ako pred dvadsiatimi rokmi, pretože na nič súčasné nereagujú. A veľa ľudí im nekonečnú sebareflexiu či trápne „nadčasové“ témy hltá – a kupuje. Hádam v nejakom lepšom paralelnom svete je album Un na čele hitparád a motívy z albumu si popiskujú všetky generácie. U nás budeme radi, ak sa vôbec dostane do éteru a vydrží tam dlhšie ako mesiac. Aj úspech Chumbawamby na tohtoročnej Pohode dokazuje, že by si to skupina zaslúžila. Autor je študent filozofie
