Politik a jeho pevec
Môj starý otec bol rušňovodič. Po jeho smrti sme v skrini našli hŕbu všakovakých straníckych legitimácií. Raz veril jednej politickej moci, raz druhej. Do strán vstupoval možno z pohodlia a možno z toho istého dôvodu z nich aj vystupoval. Na rebríčku politickej kariéry sa nikdy nikam nedošplhal. Možno mu to ani nenapadlo, možno sa mu nechcelo a je celkom možné, že vôbec netušil, ako sa robí kariéra. Mám dokonca podozrenie, že ani len na stranícke schôdze nechodil. Chodil do železničiarskeho spevokolu. Spieval rád aj doma. Keď nespieval, statočne sa staral o záhradu alebo si brnkal na bendžo. Nikoho však neospevoval. Slovensko alebo to, čo sa v jeho časoch za Slovensko, domovinu Slovákov, Maďarov, Rómov, Goralov, Čechov a Rusínov považovalo, mal vďaka lokomotívam prebrázdené celé. Nikdy ho nenapadlo napísať o Slovensku cestopis. Taký pútavý, dojímavý, videný očami pravého Slováka. Lebo starý otec sa za pravého považoval. Bol to pravý starý otec, o to menej úplne pravý Slovák. Ale to je jedno. Teraz určite. O chvíľu možno zasa nie. Ale teraz áno. Ide však najmä o to, že mu nezišlo na um o Slovensku napísať cestopis-vyznanie. Alebo čo. Vyznanie lásky ku krajine. Krasorečnícku napodobneninu vyznania. Státisícom a možno dokonca už aj miliónu ľudí, ktorí kedy žili a žijú na tejto slovanskej vreckovke uprostred ambivalentnej Európy, nikdy nenapadlo napísať cestopis-vyznanie. Alebo čo. Krasovyznanie. Frázopis. Nenapadlo, a vyzerá to tak, že ani nenapadne, ani mne, ktorý napriek tomu, že som navštívil vyše tucta krajín rozprestierajúcich sa na troch kontinentoch, Slovensko považujem ešte stále za tú najexotickejšiu, najmenej prebádanú, najdužinatejšiu krajinu. Za krv-a-mlieko krajinu. Hoci nie vždy práve z lásky. A teraz si to zrekapitulujme. Starý otec, hoci bol železničiarom, neurobil politickú kariéru. Fakt, že môj starý otec bol rušňovodičom, je v tomto článku dôležitý azda len preto, lebo som chcel nenápadne podčiarknuť svoj kladný vzťah k železnici. Porozumiem melanchólii staničných budov, opustených i cestujúcimi zahustených perónov, starých lokomotív a vodárenských veží, rozumiem celej tej semimašinistickej, chirikovsko-retrofuturistickej melanchólii. Jediné, čomu na železničnej stanici nerozumiem, sú výpravcovia. Sú málovravní a záhadní. Nejeden pasažier si dokonca myslí, že majú sklony k tyranii. Keď som mimo železničnej stanice, napríklad niekde medzi prozaikmi, neviem, čo v takej spoločnosti porábam, rozumiem tým spisovateľom, ktorí túžia písať o železničiaroch, i keď nerozumiem, do akej krajiny, k akým čitateľom, chcú svoje romány vypravovať. Ale späť k rekapitulácii toho, čo bolo ponaznačované v prvých dvoch odsekoch. Hoci je Slovensko nevšedná, neprebádaná krajina, väčšina jej obyvateľov o nej vie svoje a nikomu ani len nenapadne poreferovať o dedovizni v lyrických výlevoch. V každej krajine je taká univerzálna obyčaj, že ten obyvateľ, z ktorého sa stane politik, musí mať svoju domovinu zo všetkých najradšej. Koniec rekapitulácie, pokračovanie je už voľnejšie. Politik by svoju lásku k rodnej hrude nemal, nesmie skrývať. Musí ju čo najväčšmi zviditeľňovať. Kedy sa len, kde sa len, ako sa len dá. Najlepšie urobí, ak o svojom vrúcnom patriotizme poreferuje knižne. Knihy prežijú svojich autorov, papier sa nečervená. Ak politikovi písanie veľmi nejde, môže si na to najať hoci aj spisovateľa. Ten je, podľa všetkého, gramotnejší ako volený predstaviteľ národa. Spisovateľ je teda zvyčajne gramotnejší, aj keď výnimiek je niekedy toľko, že ani nevedno, či sú ešte výnimkami. Spisovateľ sa však nenajíma ľahko, spisovateľ sa musí najať cez vydavateľa. Spisovateľa treba najprv uvariť. Vplyvu a láskavému, priateľskému, bratríčkovskému slovu vydavateľa odolá máloktorý spisovateľ. Vydavateľské potľapkanie sa nerozdáva každý deň. Vydavateľ má medové motúziky, ktoré väčšinou nastrihali a medom ponatierali v rodnej strane do vlastnej vlasti zaľúbeného politika. Vydavateľ je skúsený kuchár, vie, na akom plameni sa má spisovateľ variť. Vie, pre ktorého spisovateľa sa rozhodnúť. Vie, ktorého spisovateľa ako oblomiť a vie aj to, u ktorého sa ani nemusí s lámaním namáhať. Spisovateľa obmäkčiť nie je vôbec ťažké. Spisovateľ je totiž vždy chudobný, aj keby bol milionár. Spisovateľ je človek, ktorý nikdy ničoho nemá dosť. Nemá dosť peňazí, nemá dosť autogramiád, nemá dosť recenzií. Nemá dosť dočasnej slávy, nemá dosť mileniek, ani vlastného narcizmu. Spisovateľ nikdy nemá ďaleko k šialenstvu a politikom sa stáva človek, ktorý nikdy celkom nepremohol, neprekryl svoju hlúposť. Šialenému človeku hrozí bezhraničnosť, neobmedzenosť, politikovi nikdy. Ako teda nazvať spisovateľa, vždy v sebe obsahujúceho potenciál šialenstva a neobmedzenosti, vtedy, keď sa necháva najať ľubovoľným politikom? Nazvať znamená súdiť, tak sa radšej vzdáme hľadania príhodného názvu? Nemôžeme predsa odsúdiť nášho spisovateľa za to, ak sa dá do kohosi služieb, veď my, čo celé dianie sledujeme zvonka, nemôžeme vedieť, aká núdza autora priprela a ako by sme sa v podobnej situácii zachovali my. Spisovateľ, ktorý svoju remeselnú zručnosť, alebo čo, využíva na to, aby zahrnul politika chválospevmi, sa však bude brániť tým, že hoci to robil aj pre peniaze, program politikovej strany mu je srdcublízky. A dotyčného politika a jeho stranu volil a voliť aj bude. Ja som optimista a verím, že takýto spisovateľ je ešte stále dostatočne urastený cynik a špinavec, než aby naozaj veril nejakému politickému programu, obzvlášť keď je reč o súčasných slovenských politických stranách. A ich odvážnych programoch. Ak teda spisovateľ tým skeptickým špinavcom skutočne je, potom by zas radšej nemal veriť tomu, že my, obyčajní smrteľníci, ktorí nepaktujeme ani so spisovateľmi ani s politikmi a ich prisluhovačmi, mu na tie jeho sladké rečičky naletíme. Nám už každodenné žitie pristrihlo krídelká. Spisovateľ, ktorý si myslí, že smie podceňovať poslucháča, diváka, čitateľa, by mal byť prísne trestaný. Asi budem musieť napísať ministrovi spravodlivosti. Ak som napísal, že spisovateľ je vždy nejako trochu alebo aj dosť šialený, tým som, okrem iného, myslel aj to, že sa v spisovateľovi a v spisovateľovej tvorbe v takej či onakej podobe prejavuje zvýšená citlivosť. Spisovateľ, ktorý verí akémukoľvek politikovi natoľko, že neváha o ňom spisovať pochvalné ódy, nie je citlivý, ergo absentuje uňho elementárny psychologický vhľad, je teda otázkou, či je ešte spisovateľom-mysliteľom, alebo už len nájomným pisateľom. Človek, ktorý hľadá svoje uplatnenie v politike, je vždy nielen podozrivý, ale aj vystavený väčším a silnejším pokušeniam ako volič, takže o bezúhonnosti a genialite politika bude možné rozhodnúť azda len po jeho smrti, ani to však nemusí byť úplne isté. O veľkosti politických a ekonomických pokušení rozhoduje slabosť politika. Dvorný šašo na feudálnom hrade je väčšmi nezávislý ako spisovateľ, ktorý s falošne prívetivým úsmevom obskakuje svojho politika. Šašo sa nebojí kritizovať, používať ostré i oplzlé slová, nebojí sa, že v nasledujúcej chvíli bude o hlavu kratší. Spisovateľ je však, ako som už povedal, vždy chudobný. Za všetkých okolností. Často aj duchom. A nakoniec ani tak nebude blahoslavený. Také ešte nebolo, pokiaľ správne viem. Azda ešte nikoho neospevovali za to, že ospevoval nejakého politika. Spisovateľ, keď chvíľu nie je chudobný, nezaháľa a pustí sa do vyhľadávania chudoby. Aby mal tie správne tlaky, ktoré v ňom vybičúvajú inšpiráciu. Aby sa, v nejakej inej, nejednoznačnej situácii, mohol na chudobu vyhovoriť, bez peňazí predsa nikto neprežije. A spisovateľ neprežije bez chudoby. Bez niekoľkých obľúbených chudôb. Bez peňazí je na svete veru ťažko a kto nemá dostatok predstavivosti, ako sa ku kôpke peňazí dostať, ten nech drží hubu. Každý občan má plné právo nehanbiť sa za to, že sa na politiku dal kvôli peniazom. A spisovateľ by sa zas nemal trápiť tým, že sa z neho pre peniaze stal politikov ospevovateľ. Dnes už spisovatelia myslia flexibilne, reklama a marketing im nie je proti srsti a vedia, že tak ako kniha, aj politik a politika sú len marketingové produkty. Marketingovým produktom sa stáva aj spisovateľ, načo to tajiť. Aj antireklama je v konečnom dôsledku len reklama, a preto ani spisovateľ sa nemôže štítiť sebadeštruovania. Treba obdivovať jeho odvahu, ak sa v honbe za slávou zosmiešňuje spisovaním gýčových ód o politikovi. Takýto spisovateľ je vlastne samuraj: k svojmu profesijnému harakiri pristupuje odvážne a hádam aj uvážene. Spisovateľ ospevujúci svojho politika neospevuje teda osobnosť, ale tovar. Nuž, osobnosť v prípade zvalcujúcej väčšiny politikov sa naozaj nedá ospevovať. Spisovateľ je vlastne balič tovaru. Politik a vydavateľ ho platia za to, aby tovar ľúbivo zabalil. Aby zabalil mačku, ktorá sa vo vreci usadila ešte pred zabalením. Spisovateľ balí vlastne len vrece. V čiernej tme žmurkajú len žlté očká zanedbateľného dravca. Neskôr, už mimo predajne, vyskočí zo škatule, pred zákazníkovými vyvalenými očami, červená hlava čerta na pružine. S vyplazeným jazykom, samozrejme. Ďalším motívom, ktorý spisovateľa inšpiruje k tomu, aby svojmu obľúbenému politikovi robil dvorného ospevovača, môže byť napríklad aj to, že obaja pochádzajú z toho istého kraja. Uznajme, toto je už naozaj vážny dôvod. Dôvod na sentiment. Prišli z Východu, ako tí traja mágovia k Jezuliatku. Vráťme sa však radšej k téme marketingových stratégií. Politika treba prebaliť, zabaliť a predať. Prebaliť ho však treba nie preto, že by sa bol dajako dosral, ale preto, aby starý baliaci papier spred, povedzme, šiestich rokov nenarúšal estetické kvality nového baliaceho papiera. A spisovateľ je ten, komu striedanie papierov má prekážať najmenej. Ten, kto nechápe, ako môže spisovateľ obdivovať koaličného politika, ktorý si dnes, čisto z pudu politickej sebazáchovy, ide potriasať ruky s predstaviteľmi najväčšieho opozičného hnutia, hoci pred niekoľkými rokmi presne proti inkriminovanému hnutiu usilovne brojil, pričom práve vďaka tomuto nezameniteľnému plamenistému brojeniu sa mu podarilo nahnať strach voličom a hlasy rodnej strane, nie je dosť flexibilný. Spisovateľ-chválorečník, okolo ktorého tu teraz krútime, obkrucujeme reč, však flexibilný je až-až. Chápe, že dobrý politik musí byť stratég, diplomat, večný bojovník, žonglér s kompromismi. Chápe, že musí byť krotký ako holubica a prefíkaný ako had. V politike sa totiž inak prežiť asi sotva dá. Pripomínam však, že spisovateľ sa mohol obhajovať tým, že politik, ktorého sa podobral svojou ľúbeznou štylistikou ospevovať, je mu osobne, privátne sympatický. Možno aj svojou ráznosťou. Tým, že mal odvahu postaviť sa proti najvyššiemu z opozičných. Dejiny sú však také, že hoci ich mlyny niekedy melú pomalšie ako tie povestné božie, možno uplynie len pár alebo nepár dní a spisovateľov politik sa hodí do náručia Vladovládcovi, najúhlavnejšiemu z úhlavných. Potom náš spisovateľ, (vy)platený pevec, chvíľu nebude vedieť, kde je sever, no ako sa sluší a patrí na profesionála, flexibilne sa spamätá a napíše chválospev aj o Vladovládcovi. Chválospev možno teda napísať o komkoľvek: o diktátoroch, o masových vrahoch, o budovateľoch gigantických vodných diel, o obracačoch riek v tundrách, o zakladateľoch lágrov smrti, ale aj o bezvýznamných tunelároch, o karieristických železničiaroch, o policajtoch, čo píšu eseje, o šedých eminenciách, čo vkladajú politikom do úst svoje slová. Vôbec nevadí, že zostali po nich spomienky na politické kotrmelce, štátne lúpeže, nevyšetrené a nepotrestané zločiny, podstatné totiž je len to, aby sa na nich našla aspoň taká suchá nitka, kvôli ktorej sa vypláca napísať o nich knihu. Tou povestnou suchou nitkou však často nakoniec bude len politikova láska k vlasti. Celú frašku skvalitňuje fakt, že tou politikovou vlasťou je Slovensko. To Slovensko, ktoré, ak prihliadneme na jeho dnes už značne blednúce hranice, Slovákom darovali tí, ktorí z 1. svetovej vojny vyšli vraj víťazne. To Slovensko, ktoré toho toľko dokáže zniesť, zožrať a žrať z ruky. Vždy ma dobre pobavia tí slovenskí politici, ktorí sú hrdí na to, o čo sa nezaslúžili – teda na hory, lesy, rieky, jazerá, hrady a zámky, chrámy, staré námestia, mačky, kozy. Na niečo hrdí byť musia, inak v knihe o nich bude chýbať pátos. Spisovateľ, ktorý sa už dopustil ospevovania svojho ľúbeného politika, by nemal zabúdať, že politik ho len použil a keď ho už nebude potrebovať, kopne ho do riti. A politik zas, keď už spisovateľovi zaplatil, aby chvíľu hral uctievača, by mal myslieť na to, že každý uctievač zviera v druhej ruke dýku. Ranené zviera je každý uctievač latentne. Aj keď ho vysoký honorár oprávňuje mať pocit, že odviedol úctyhodný kus práce. Úctyhodný kus skutočne odviedol. Nevedno však, čoho a kam. Škoda len, že neodviedol aj seba. Veď i on je, podľa toho, čo povykonával, úctyhodný kus. Nevedno totiž, čo je nákazlivejšie: spisovateľov sklon k šialenstvám alebo politikova rukolapná vymätenosť? Afinita ku gýču asi z nijakého spisovateľa nie je vymätená dosť dôkladne. Je to magnet, ktorý priťahuje vyprázdnené politické frázy? Zdá sa, že tento magnet v spisovateľovi natrčí riť a nechá sa politickou frázou poriadne posodomizovať. Nateraz však nekazme spisovateľovi jeho zaslúženú radosť a uznajme, že preňho zrejme má dajaký význam vstupovať do maškarného sprievodu politickej falše a celkom obyčajnej ľudskej nenásytnosti. Význam akomak záhadný. Význam taký hlboký, až naň my, balamutení a nevzdelaní, odtiaľto, z vysokého cimburia našich opovrhnutiahodných, prízemných životov ani poriadne nedovidíme.
