Vládna pravica manipuluje cez médiá verejnosť
Vládna pravica sa v kapitalistickom režime usiluje udržať si svoju moc aj zneužívaním médií a tzv. masírovaním mozgov. Odhalenie, že hrozby útokov na newyorské ciele sú staré už štyri roky, svedčí o tom, že napríklad George Bush sa nezastaví pred žiadnou lžou, aby mohol zmanipulovať verejnú mienku. Podľa analytického inštitútu Centre for American Progress (CAP) mu pritom významne pomáha mediálny magnát Rupert Murdoch. Murdoch – mediálny magnát Narodil sa v Austrálii a dnes patrí medzi skutočných amerických multimiliardárov. V priebehu uplynulých 10 rokov využil postupne slabnúcu reguláciu v oblasti médií, aby sa v nej stal ozajstným kráľom. Podľa časopisu Business Week „jeho satelity ponúkajú televízny program na piatich kontinentoch, vydáva 175 novín a časopisov iba v Spojených štátoch, vlastní svetoznámu filmovú producentskú firmu Twentieth Century Fox Studio, sieť Fox Network a 35 televíznych staníc, ktoré pokrývajú vyše 40 percent krajiny“. Z tohto stručného výpočtu je jasné, o akého vplyvného človeka ide. Jeho kontrola nad tým, čo Američania každý deň pozerajú a počúvajú je ohromujúca. Murdoch – Bushov oddaný priateľ Nikoho pritom nenecháva na pochybách o svojej podpore Georga W. Busha. Pred útokom proti Iraku povedal týždenníku Newsweek, že Bush „je mužom veľkého charakteru a hlbokej pokory“ . Podľa neho Bush „buď vojde do dejín ako veľký prezident, alebo zhorí. Som optimistický, vidím to na pomer 2 ku 1 v prospech toho prvého.“ A jeho impérium už dlho robí všetko pre to, aby sa táto predpoveď naplnila. Napríklad vo volebný deň v roku 2000 to bola jeho stanica Fox News, ktorá ako prvá oznámila, že G. Bush vyhral prezidentské kreslo, hoci oficiálne výsledky ešte neboli k dispozícii. Alebo pred časom jeho denník The New York Post na prvej strane označil vyšetrovaciu komisiu pre udalosti z 11. septembra za „národnú hanbu“ . V tom čase komisia vyhodnocovala dokumenty, podľa ktorých Bushova administratíva podcenila protiteroristickú prípravu pred 11. septembrom 2001. Murdoch – vojnový štváč Krátko po začiatku americkej invázie do Iraku denník The New York Times informoval, že „vojna dala do rúk 72-ročného Murdocha neobyčajnú moc. V niekoľkých uplynulých mesiacoch sa takmer všetky Murdochove anglické spravodajské organizácie pridržiavali jeho krajne razantných politických názorov. Jeho hlas v medzinárodnej debate o vojne proti Iraku tak v anglofónnom svete patril medzi najsilnejšie“. Inými slovami: Murdochove médiá systematicky manipulovali verejnú mienku v prospech vojny. Jeho neokonzervatívny týždenník The Weekly Standard dával priestor takým autorom ako Bill Kristol, ktorý dlhodobo túto vojnu presadzoval. Murdoch nepriamo priznal svoju skutočnú motiváciu na podporu vojny, keď povedal, že „najlepšie, čo by z toho mohlo vzísť pre svetovú ekonomiku, je barel ropy za 20 dolárov. To by bolo lepšie ako akékoľvek znižovanie daní v ktorejkoľvek krajine.“ Podľa britských novín The Guardian však navonok nazval Bushove konanie za „morálne“ a „správne“ a Tonyho Blaira opísal ako „muža plného guráže“. Murdoch – podporovateľ represívnych režimov Rupert Murdoch seba rád opisoval ako „zapáleného antisovieta a antikomunistu, “ ale podľa časopisu Time „bol na začiatku 90-tych rokov očarený Čínou“ . Aby presvedčil čínsky komunistický režim, že nemieni proti nemu vystupovať, prestal vo svojej čínskej satelitnej sieti šíriť stanicu BBC po tom, čo odvysielala dokument o porušovaní ľudských práv v Číne. Murdochovi sa vtedy nepáčilo, že BBC „znovu a znovu hrala film o masakre na námestí Tien-an-men“. Podobne Murdoch zastavil vydanie kritickej knihy o čínskom režime v jeho vydavateľstve HarperCollins. Denník LATimes zase napísal, že Murdochov syn James, ktorý je zodpovedný za obchody News Corporation v Číne, útočil na náboženské skupiny, zakázané čínskou vládou. Otvorene pritom kritizoval západných novinárov za vytváranie negatívneho obrazu o dodržiavaní ľudských práv v Číne. Napokon R. Murdoch v súčasnosti zamestnáva konzultanta, ktorý pomáha pri rozvoji čínskej štátnej televíznej spoločnosti. Murdoch – neplatič daní Najdôležitejšie zo svojich médií pritom Rupert Murdoch ovplyvňuje priamo. Denník The New York Times pred časom opísal príhodu, keď The New York Post musel na Murdochov príkaz na poslednú chvíľu zmeniť prvú stranu svojho utorkového vydania. Ešte zaujímavejšie je však odhalenie BBC, ako R. Murdoch využíva diery v zákonoch, aby sa vyhol plateniu daní. Za tri roky od 30. júna 1998 „zaplatila Murdochova News Corporation a jej dcérske spoločnosti či filiálky na celom svete len 325 miliónov dolárov na daniach. Je to iba 6 % z konsolidovaného zisku takmer 5 a pol miliardy dolárov pred zdanením, ktorý skupina dosiahla v tom istom období“. Na porovnanie: podobné nadnárodné mediálne impérium Disney zaplatilo v tom čase dane vo výške 31 % z celkového konsolidovaného zisku. V roku 2003 v parlamente pritom Murdoch nepoprel, že jeho firma využívala daňové raje. Konkrétne The Washington Post informoval, že Murdochove spoločnosti „znižovali svoju daňovú povinnosť presmerovaním zisku na desať dcérskych firiem, registrovaných v krajinách s nízkymi alebo žiadnymi daňami, akými sú Kajmanské ostrovy či Bermudy“. Zároveň R. Murdoch prijal americké občianstvo, aby sa vyhol zákonu, ktorý obmedzuje zahraničné vlastníctvo v USA vysielajúcich či vychádzajúcich médií. Murdoch – varovanie aj pre Slovensko Toto je však len jeden z najkrikľavejších príkladov. Podobné možno nájsť aj v iných kapitalistických krajinách, Slovensko nevynímajúc. Koncentrácia médií i u nás ohrozuje slobodu informácií a vedie k manipulácii verejnej mienky. Napríklad jedno vydavateľstvo vlastní všetky regionálne denníky, ba dokonca aj niektoré lokálne a k tomu aj tzv. mienkotvorný celoslovenský denník či týždenník špeciálne určený pre vidiek. Ide o Petit Press. V ňom je bežné, že redaktori regionálnych titulov píšu aj do celoslovenských a naopak. Nezainteresovaný čitateľ, ktorý si kúpi jeden regionálny a jeden celoslovenský denník a v oboch si prečíta o „úspechoch“ vlády, ľahko nadobudne dojem, že to musí byť pravda, lebo „veď to písali vo všetkých novinách“. A asi najjasnejším príkladom zneužívania médiá na osobné a politické ciele je však TV Markíza. Mediálna manipulácia s verejnou mienkou však priamo obmedzuje slobodu rozhodovania občanov, lebo im ponúka len účelovo vybrané alebo rovno lživé informácie a hodnotenia. Moderný demokratický štát preto musí vytvárať reálny priestor na fungovanie alternatívnych, „nezosieťovaných“ médií. A vlastníctvo viacerých médií zo strany jedného človeka alebo navzájom prepojených subjektov musí byť prísne regulované. Článok bol uverejnený na portáli www.lavica.sk
