Nebezpečné ambície
Referendum vo Venezuele sa skončilo víťazstvom prezidenta Chavéza, jeho budúcnosť je však naďalej neistá. V Latinskej Amerike sa neoplatí mať ambicióznu sociálnu politiku. Venezuela na chvíľu zapĺňala predné stránky novín keď sa opozícii nepodarilo zosadiť prezidenta Chavéza vojenským pučom ani štrajkom manažmentu ropných spoločností, rozhodla sa nakoniec skúsiť ústavnú cestu – petičnou akciou inicializovala referendum o jeho odvolaní. Prezident jej však trochu skrížil plány – referendum nakoniec vyhlásil, vopred oznámil, že bude rešpektovať jeho výsledok a nakoniec v ňom vyhral pomerom hlasov 58 ku 42 percentám. Výsledok potvrdili aj medzinárodní pozorovatelia vrátane bývalého amerického prezidenta Cartera. Ak protichavézovská opozícia nechcela náhle zmeniť svoju politiku „zmena vlády za každú cenu“ (a jej vonkajší a vnútorní sponzori by jej to nedovolili), ostávala jej jediná možnosť – referendum vyhlásila za zmanipulované a požaduje prepočítanie hlasov. Ak budeme veriť medzinárodným pozorovateľom (ktorí sú v celej veci v podstate nezainteresovaní), a nie venezuelskej opozícii (ktorá je zainteresovaná až príliš), ani prepočítanie na výsledku nič nezmení. Chavéz sa však v očiach kritikov ani tak „neočistí“. Aj ak by niektorí z nich pripustili možnosť, že výsledok referenda je legitímny, stále im ostane dosť „klasických“ obvinení: venezuelský prezident je populista, ktorý rozdelil krajinu, jeho zahraničná politika je antiamerická a udržiava blízke vzťahy s Kubou a všetky jeho takzvané sociálne programy sú len podplácaním chudobných, mrhaním prostriedkov, ktoré krajina získava z ropy. Koľko je v tom pravdy a nakoľko sú to len frázy použité na diskreditáciu?
Caudillo? Modelom latinskoamerického populizmu je caudillo – vodca, ktorý uchopí moc na vlne sociálnych nepokojov, sľubuje proľudové reformy, z ktorých nakoniec aj tak ostane len pár odrobiniek zo stola mocných. Takáto vláda pravidelne končí ďalšou diktatúrou či oligarchickým režimom. Chavéz sa však zatiaľ uberá iným smerom. K moci sa dostal v prezidentských voľbách v roku 1998 a odvtedy jeho hnutie vyhralo voľby niekoľko ráz. Priniesol program reštrukturalizácie spoločnosti. Jeho sociálne reformy však nie sú „podplácaním chudobných más“ v zásade jednorazovými úplatkami. Vo Venezuele, kde tvoria chudobní drvivú väčšinu obyvateľstva, začal s programom zvyšovania gramotnosti, bezplatného školstva, zdravotníctva, starostlivosti o deti i podporou lokálnej demokracie. Pre chudobných ľudí, ktorých si tradičné politické strany všímali len tesne pred voľbami, to znamenalo posilňovanie schopnosti politicky angažovať sa, kolektívne brániť vlastné práva – a to sa s obrazom caudilla nezhoduje. Ďalšou pravdou je, že Chavéz krajinu nerozdelil, aj keď sú posledné roky poznamenané veľkými demonštráciami jeho stúpencov a odporcov, na ktorých sa občas objavilo aj násilie. Venezuela však bola rozdelená už dávno predtým – cez jej spoločnosť prebiehala priepasť sociálnych rozdielov, na ktorej jednej strane sú asi tri štvrtiny obyvateľov žijúcich v chudobe, na druhej zas stredná vrstva zložená z príslušníkov slobodných povolaní a kvalifikovaných pracovníkov (niektorí politológovia z rozvojového sveta ich nazývajú „robotníckou aristokraciou“) predovšetkým v ropnom priemysle, spolu s elitou manažérov a majiteľov firiem a médií. Bohatšia vrstva si dokázala na ziskoch krajiny z ropy vybudovať pomerne slušnú životnú úroveň. A tieto dve odlišné skupiny tvoria tábory zástancov a odporcov Chavéza. Opozícia Mnohokrát počuť kritické pripomienky voči charakteru reforiem v krajine. Investície do základného vzdelávania obyvateľstva či podporu zdravotníctva však ťažko možno nazvať „mrhaním peňazí“. A ak sú na to používané prostriedky získané predajom ropy, znamená to, že sú konečne využívané v prospech celej spoločnosti. Odkedy sa Venezuela stala v roku 1958 „demokraciou“, pri moci sa striedali prakticky dve politické strany – Accion Democratica (označovaná za sociálno-demokratickú stranu) a Copei (kresťansko-sociálna strana). Ani jedna z nich však nedokázala zmeniť základný fakt – že venezuelská spoločnosť bola sociálne stále viac rozdelená a z ropného bohatstva profitovala len jej bohatšia časť. Ak venezuelského prezidenta obviňujú z tvrdej rétoriky, ktorou bráni svoju vládu a pokračovanie v reformách, ktoré naštartoval, opozícia používa minimálne také tvrdé postupy. Ovládnutie súkromných médií a finančná podpora od vnútorných a vonkajších sponzorov (hlavne vláda USA) jej dávajú dosť prostriedkov na vedenie diskreditačnej kampane či ekonomické vydieranie (ako pri štrajku v roku 2002). Zatiaľ je neúspešná – dejiny Latinskej Ameriky však dokazujú (stačí si spomenúť na Nikaraguu), že je to možno iba otázka toho, k akým tvrdým prostriedkom sa budú antichavézovské kruhy chcieť uchýliť. Zahraničné záujmy Vzhľadom na podporu, ktorú Washington poskytuje venezuelskej opozícii, nie je antiamerikanizmus Chavézovej zahraničnej politiky prekvapivý. Má však aj hlbšie korene – dedičstvom vplyvu USA počas studenej vojny sú demokratické štruktúry rozložené podporou poskytovanou protisovietskym a protikubánskym diktatúram a oligarchiám, dnešná americká neoliberálna ekonomická politika (personifikovaná v snahe o vytvorenie zóny voľného obchodu medzi USA a Latinskou Amerikou) zas ničí posledné zvyšky sociálnych systémov, čo ešte viac sťažuje život chudobných ľudí. Práve ambicióznosť Chavézových reforiem – nesúhlas s neoliberálnou politikou USA v regióne, pozemková reforma, zavádzanie participatívnej demokracie, sociálne programy – proti nemu stavia mocných nepriateľov. Ak by sa mu vo Venezuele podarilo zlepšiť sociálne postavenie chudobných vrstiev, môže to vytvoriť „nebezpečný precedens“ – už dnes sa viaceré krajiny nachádzajú na pokraji výbuchu sociálnych nepokojov (Ekvádor, Bolívia...). A do úvahy treba brať aj „čierne zlato“, ktoré výšku stávky v tejto hre posúva značne nahor.
